Roy Orbison

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Roy Orbison
Roy Orbison cropped.jpg
Základné informácie
Rodné meno Roy Kelton Orbison
Narodenie 23. apríl 1936
Vernon, Texas, Spojené štáty
Úmrtie 6. december 1988 (52 rokov)
Hendersonville, Tennessee, Spojené štáty
Pôsobenie 1954 – 1988
Žáner rock, pop
Hrá na nástroje gitara, spev
Vydavateľstvá Sun, Monument, MGM, London, Mercury, Asylum, PolyGram, Virgin
Súvisiace
články
Traveling Wilburys
Webstránka www.orbison.com

Roy Kelton Orbison (* 23. apríl 1936, Vernon, Texas, Spojené štáty – † 6. december 1988, Hendersonville, Tennessee) bol americký spevák, hudobník, a skladateľ, známy svojimi temnými emocionálne ladenými baladami.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Vyrastal v Texase, kde účinkoval vo stredoškolskej v kapele, ktorá hrávala piesne v štýle rockabilly a country & western až kým nepodpísal zmluvu s hudobným vydavateľstvom Sun Records v Memphise. Svoje najväčšie úspechy slávil v 60. rokoch počas doby, kedy mal zmluvu s vydavateľom Monument Records. V tomto období mal 22 svojich skladieb v Top 40. Boli medzi nimi dodnes slávne piesne ako „Only the Lonely“, „Crying“, „In Dreams“, či „Oh, Pretty Woman“. Počas 70. rokov Royova hudobná karéra stagnovala, no v 80. rokoch bolo niekoľko jeho piesní použitých vo filmoch Davida Lyncha, čo spôsobilo záujem verejnosti o jeho tvorbu. Roy Orbison sa spojil s George Harrisonom, Bobom Dylanom, Tomom Pettym a Jeffom Lynnem a založili spolu superskupinu The Traveling Wilburys. V roku 1988 spolu vydali neskôr trojnásobne platinový album Traveling Wilburys Vol. 1. V tomto istom roku, vlastne v čase jeho návratu na hudobnú scénu, Roy Orbison zomrel vo veku 52 rokov na srdcový infarkt.

Pre Orbisona bol typickým barytónový spev, no od roku 1961 jeho životopisci poznamenávajú, že jeho hlasový rozsah bol troj až štvoroktávový.[1] Kombinácia Orbisonovho hlasu a komplexné hudobné aranžmány jeho piesní navádzali viacerých znalcov rokenrolovej hudby k prirovnávaniu jeho hudby k opernej tvorbe, nazývali ho „Carusom rocku“.[2][3] Rôzni hudobní interpreti ako sú Elvis Presley, či Bono Vox nezávisle na sebe poznamenali, že hlas Roya Orbisona je jedným z najlepších a najoriginálnejších, aký kedy počuli.[4] I keď z hľadiska všeobecného názoru sa rokenrolový interpret považuje za mužne rebelujúcu osobnosť, songy Roya Orbisona sprostredkovávajú skôr plachý, beznádejný a zraniteľný postoj. Roy v svojom osobnom živote prežil viacero tragédií, vrátane smrti jeho prvej manželky, inokedy to bola smrť jeho dieťaťa. Jeho vystúpenia boli charakteristické tým, že stál sám, oblečený v čiernych šatách, čiernymi slnečnými okuliarmi. Tento spôsob prezentácie prepožičiaval Orbisonovej osobnosti tajomný nádych.

Roy Orbison je držiteľom piatich cien Grammy. V roku 1987, druhom roku od otvorenia, bol Bruce Springsteenom Roy Orbison uvedený do Rokenrolovej siene slávy, v tomto istom roku aj do Nashville Songwriters Hall of Fame, v roku 1989 do Songwriters Hall of Fame[5]. Časopis Rolling Stone dal Orbisona na 37. miesto zoznamu najlepších umelcov všetkých čias. V roku 2002 ho časopis Billboard dal na 74. miesto zoznamu 600 najlepších nahrávajúcich umelcov (Top 600 recording artists).[6], v roku 2008 sa v časopise Rolling Stone Orbison dostal na 13. priečku zoznamu stovky najlepších spevákov všetkých čias.[7] Orbison sa nachádza na zozname osobností, ktoré v roku 2010 dostanú svoju hviezdu na Hollywoodsky chodník slávy.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. O’Grady, Terence J. (February 2000). "Orbison, Roy", American National Biography Online. Retrieved on May 20, 2009
  2. Amburn, p. 97.
  3. Comparisons of Orbison's music and voice to opera was further noted by Bob Dylan, Tom Waits, and songwriter Will Jennings. (Lehman, p. 21)
  4. Amburn, p. 175, 193.
  5. Roy Orbison, Songwriters Hall of Fame website (2009). Retrieved on May 30, 2009.
  6. Whitburn (2002), p. 524.
  7. 100 Greatest Singers of All Time: Roy Orbison, Rolling Stone website (2009). Retrieved on June 8, 2009.
  8. 2010 Walk of Fame honorees revealed. hollywoodreporter.com. prístup: 2009-06-18.