Rozkaz č. 270

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Rozkaz č. 270, vydaný 16. augusta 1941 bol vydaný J. Stalinom, ktorý bol v tej dobe zastával funkciu Ľudového komisára obrany. Rozkaz v podstate zakazoval vojakom vzdať sa do zajatia. Vyžadoval tiež aby bol každý, kto sa bez odporu vzdá nepriateľovi a nepokúsi sa o útek alebo prebitie sa z obkľúčenia, bol na mieste zastrelený ako narušiteľ vojenskej prísahy. Rodiny dôstojníkov, ktorí sa vzdali mali byť považované za rodinných príslušníkov „dezertérov, ktorí porušili prísahu a zapredali svoju Vlasť“.

Význam rozkazu[upraviť | upraviť zdroj]

Rozkaz bol vydaný v období prebiehajúcich ťažkých bojov na západe ZSSR, po sérii ťažkých porážok, ktoré viedli k zajatiu niekoľkých stoviek tisíc sovietskych vojakov. Okrem nariadení v ňom Stalin rozoberal správanie sa dôstojníkov, jednak tých, ktorí po obkľúčení svojich jednotiek viedli úspešný boj s nepriateľom a prebili sa k vlastným jednotkám, ako aj prípady zbabelosti a neschopnosti dôstojníkov, ktorí opustili svoje jednotky a vzdali sa nepriateľovi bez boja. V texte Stalin spomenul zbabelosť generálov Kačalovova, Ponedelina a Kirillova, ktorá však nebola založená na pravde. Kačalov, veliteľ 28. armády padol pri ústupových bojoch. Ponedelin aj Kirillov kryli ústup iných jednotiek a so cťou plnili rozkazy. Ich zajatie bolo nezvratným dôsledkom kritickej vojenskej situácie. Nazývať ich jednanie zbabelosťou, preto nebolo vôbec objektívne. Sovietske velenie predpokladalo, že Kačalov sa vzdal. Jeho žena bola zatknutá a poslaná do tábora nútených prác. Aj napriek tomu, že jeho telo bolo identifikované v roku 1944, nebol sprostený obvinenia až do roku 1956.[1] Rozkaz sa zaoberal aj zbabelosťou a neschopnosťou dôstojníkov, ktorá vedie k zbytočným ústupom alebo dezorganizácii jednotiek. Účinnosť rozkazu nebola spočiatku príliš veľká, v priebehu mesiaca nacisti obkľúčili a zajali niekoľko sto tisíc sovietskych vojakov v kotli pod Kyjevom. Ich najvyšší velitelia sa nevzdali, ale padli v boji a pri pokusoch o prebitie sa k vlastným jednotkám.

Rozkaz č. 270 mal ale spoločne s neskorším rozkazom č. 227 nezanedbateľný vplyv na zvýšenie urputnosti sovietskej obrany. Vojaci a najmä dôstojníci po čase zistili, že po tom čo sa vzdajú budú ich rodiny v zázemí prenasledované, ak sa zo zajatia dostanú živí budú vyšetrovaní a súdení zvláštnymi jednotkami NKVD, ktoré ich buď odsúdia na trest smrti, alebo pošlú do trestných oddielov - tzv. štrafbatov.

Veľkou chybou rozkazu bolo, že nedefinoval podmienky za akých hrozia vojakom tresty smrti. Nerozlišoval medzi tými, ktorí sa vzdali rýchlo a dobrovoľne bez odporu, a medzi tými, ktorí už nemali inú možnosť ak nechceli prísť o život v nezmyselnom alebo nerovnom boji. Celkovo bolo počas druhej svetovej vojny odsúdených a následne zastrelených za dezerciu 376 300 sovietskych vojakov. Mnoho ďalších bolo pre podozrenie zo špionáže, po tom čo sa prebili z obkľúčenia, odoslaných do trestných jednotiek. Na základe rozhodnutia boli rodinní príslušníci (manželky a deti) dôstojníkov, ktorí sa vzdali, považovaní za spoločensky nebezpečných a boli zatknutí, internovaní a presunutí do odľahlých častí krajiny. Pykať za zajatie nepriateľom museli i vojaci, ktorí sa vzdali pred vydaním rozkazu. Mnohí, ktorých oslobodili sovietske alebo Spojenecké sily boli súdení podľa tohto rozkazu i po vojne a smerovali z nemeckých táborov do sovietskych Gulagov. Gen. Ponedelin aj Kirillov boli v 50. rokoch popravení. Rehabilitovaní boli až po Stalinovej smrti.

Následky rozkazu postihli aj samotnú Stalinovu rodinu. Jeho syn Jakov Džugašvili, poručík delostrelectva, sa dostal do zajatia počas bojov pri Vitebsku, v zajatí neskôr zomrel. Jeho manželka a deti boli zatknutí NKVD a až do konca vojny internovaní v tábore pre rodinných príslušníkov dôstojníkov, ktorí dezertovali.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Žukov, G.K., 2005, Vzpomínky a úvahy 2. Naše Vojsko, Praha, s. 80-81

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]