Rudolf Vrba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rudolf Vrba
rod. Walter Rosenberg
Rudolf Vrba
profesor farmakológie

Narodenie 11. september 1924
Topoľčany, Česko-Slovensko (dnes Slovensko)
Úmrtie 27. marec 2006 (81 rokov)
Vancouver, Kanada

Rudolf Vrba, vlastným menom Walter Rosenberg (* 11. september 1924, Topoľčany – † 27. marec 2006, Vancouver) bol slovenský profesor farmakológie a terapeutiky na University of British Columbia špecializujúci sa na neurológiu. Bol žid, ktorý prežil koncentračný tábor.

Medzinárodne sa preslávil viac ako 50 prácami o chemických procesoch v mozgu a jeho práci na cukrovke a rakovine. Predovšetkým je však známy tým, že bol iba druhým z piatich židov[1] , ktorí úspešne utiekli z koncentračného tábora Auschwitz a poskytol spojencom informácie o masových vraždách, ktoré sa tam vykonávali počas holokaustu.[pozn 1] 32 strán informácií, ktoré spolu s spoluutečencom Alfrédom Wetzlerom nadiktoval v apríli 1944 zdeseným židovským predstaviteľom v Žiline na Slovensku, sa stalo známych ako Vrbova a Wetzlerova správa.[2][3] Je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia[4][5] lebo bola prvou detailnou informáciou o tábore, ktorá sa dostala k spojencom a bola označená za vierohodnú.[pozn 2] Hoci bolo uvoľnenie správy pre verejnosť kontroverzne pozdržané[6] napriek masovému transportu 437 000 maďarských židov do Auschwitzu, ktoré začalo 15. mája 1944, jej bolo pripísané zachránenie mnohých životov.[7][8] Informácie publikované prostredníctvom BBC zo správy 15. júna 1944[9] a 20. júna v New York Times.[pozn 3] Pápež Pius XII., americký prezident Franklin D. Roosevelt a švédsky kráľ Gustav V. následne žiadali maďarského vodcu, admirála Miklósa Horthyho, zastaviť masové deportácie. Deportácie sa zastavili 9. júla 1944, čim sa zachránilo asi 200 000 židov.[10]

Načasovanie šírenia správy zostáva zdrojom významného sporu. Správa bola k dispozícii okrem iných aj maďarským štátnym činiteľom už pred začiatkom deportácií do Auschwitzu,[11] ale niekoľko ďalších týždňov nebola ďalej šírená. Vrba veril, že skoršie uverejnenie správy mohlo zachrániť viac ľudí. Tvrdil, že ak by maďarskí židia vedeli, že nebudú presídlení ale zabití, mohli by sa rozhodnúť namiesto nastúpenia do vlakov smerujúcich do Auschwitzu pre útek alebo boj. Vyhlásil, že správa bola zámerne pozdržaná židovsko-maďarským Výborom na pomoc a záchranu (ועדת העזרה וההצלה בבודפשט) aby neohrozila zložité, ale nakoniec neplodné vyjednávanie medzi výborom a Adolfom Eichmannom, dôstojníkom SS zodpovedným za deportácie, na výmenu životov za peniaze, nákladné automobily a iný tovar — takzvaný návrh „krv za nákladiaky“.

Medzi historikmi nepanuje konsenzus k odôvodnenosti Vrbových obvinení, ktoré odhalili trhlinu v historiografii holokaustu medzi interpretáciou „expertov“ a "tých, ktorí prežili."[12] Jehuda Bauer, profesor odboru holokaustu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, nazval Vrbu "jedným z hrdinov holokaustu,"[13] ale aj " zatrpknutým auschwitzkým zachránencom,"[14] píšuc "[jeho] trauma holokaustu mala za následok ťažký vnútorný medzižidovský prejav vo forme bezdôvodných obvinení, ktorých pôvod tkvie v zúfalstve a hneve nad stratou mnohých ... Je takmer zbytočné sporiť sa s týmto hnevom, keďže ho fakty a logické argumenty nemôžu zmierniť."[15]

Mladosť a uväznenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vrbova fotografia z gymnázia, 1935-36, na obrázku štvrtý sprava, spodný rad. Ako 15-ročný bol z gymnázia vylúčený kvôli svojmu židovskému pôvodu.

Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg v Topoľčanoch, Eliasovi a Helene Rosenbergovým, ktorí vlastnili parnú pílu v Jaklovciach pri Margecanoch. Pretože bol židom, bol ako 15-ročný podľa slovenskej verzie nacistických Norimberských zákonov[16], ktoré tvrdo obmedzili ľudské práva židov, vylúčený z bratislavského gymnázia a odišiel pracovať ako robotník do Trnavy. Doma pokračoval v štúdiu, kde sa učil angličtinu a študoval ruštinu. Podľa The Daily Telegraph pokladala jeho matka jeho záujem o angličtinu za výstredný, ale jeho záujem o ruštinu bol pre ňu taký znepokojivý, že s ním kvôli tomu navštívila doktora.[17]

V marci 1942, ako 17-ročný, sa rozhodol na protest proti antisemitizmu vo vlasnej krajine pre útek do Anglicka, kde sa chcel pripojiť k česko-slovenskej armáde v Británii.[17] Odtrhol žltú židovskú Dávidovu hviezdu, ktorú bol ako žid prinútený nosiť a iba s ekvivalentom 10 £, všetko čo si jeho matka mohla dovoliť mu dať, sa odviezol taxíkom z Topoľčian do Maďarska. Hoci sa dostal až do Maďarska, uvedomil si, že ako slovenský žid bez právneho statusu je táto krajina príliš nepriateľská a pokračovať do Británie by bolo príliš nebezpečné.[18]

Rozhodol sa pre návrat na Slovensko, ale na ceste späť bol prichytený maďarskou pohraničnou strážou pri prechádzaní maďarsko-slovenskej hranice. Tie ho odovzdali slovenským úradom, ktoré ho poslali do Nováckeho zberného tábora.[18] Z tábora utiekol spolu s ďalším väzňom Josefom Knappom, bol ale o niekoľko dní prichytený slovenským žandárom, ktorému bol Vrba podozrivý, lebo mal oblečené 2 páry ponožiek.[17] Vrba bol odvedený späť do tábora, kde bol strážami ako odplatu za útek brutálne zbitý.[18]

14. júna 1942 bol Vrba deportovaný do poľského koncentračného tábora Majdanek,[10] kde naposledy stretol svojho brata. Vrba sa dobrovoľne prihlásil na prácu na farme.[17] Krátko na to, 30. júna,[19][20] bol poslaný do Auschwitzu I, hlavného tábora a administratívneho centra táborového komplexu Auschwitz. Namiesto prisľúbenej práce na farme, malo byť Vrbovou povinnosťou vykopávanie tiel viac ako 100 000 tiel židov, ktorí zomreli alebo boli zabití, aby mohli byť spálení. Pracoval však asi 6 týždňov v Hauptwirtschaftslager der SS, čo bol sklad potravín a materiálu, potom asi 4-6 týdžňov v Bune. Tam sa spriatelil s viedenským väzňom, ktorému SS dôveroval a ktorý mu vďaka jeho znalosti nemčiny dohodol prácu v Aufräumungskommande, nazývanom v táborovom slangu aj "Canada" kommando. [17] Bola to jednotka zložená asi z 2000 mužov a žien,[21] ktorí pracovali na Judenrampe ("židovskej rampe"),[22] nachádajúcej sa medzi Auschwitzom I a II. Na rampu boli z nákladných vlakov vykladaní noví väzni, ktorým táto jednotka triedila skonfiškované veci a odstraňovala mŕtve telá.[8] Nemci zabezpečovali, že všetky cennosti patriace väzňom boli prebalené a poslané do Nemecka a zlato bolo roztavené do ingotov pre Ríšsku banku.[23]

Kommando zaberalo spolu s jeho skladmi v sektore BIIg tábora Auschwitz II -Birkenau niekoľko desiatok barakov, prezývaných "Canada I" a "Canada II", oficiálne Effektenlager I a II.[21] Poľskí väzni sa ho rozhodli pre túto prezývku lebo tam skladovali šatstvo, obuv, lieky, deky a iný proviant a Kanadu videli ako krajinu hojnosti.[24] Vrba sa udržoval vďaka prístupu k jedlu, mydlu a teplému šatstvu uskladnenom v "Canade" v dobrom zdraví. Časom rozpoznal náznaky ľudskosti u niektorých strážcov a stal sa súčasťou ich hierarchie, ktorá kradla pre ostatných väzňov. Za pašovanie tovaru ku priateľom bol raz kruto zbitý.[17]

15. januára 1943 bol spolu s ostatnými z Aufräumungskommanda prevezený do Birkenau, tábora smrti vzdialeného štyri kilometre od hlavného tábora,[pozn 4] kde naďalej pracoval ako člen kommanda "Canada".

Auschwitz-Birkenau[upraviť | upraviť zdroj]

Po príchode do Osvienčimu mu vytetovali väzenské číslo 44070.[23]

Tí, ktorí Vrbu poznali, tvrdili, že Vrba mal fotografickú pamäť.[8] Počas jeho väzenia v Auschwitzi I a II sa pokúšal zapamätať si počty prichádzajúcich židov a miesto pôvodu každého transportu. Keďže bol vďaka jeho práci prítomný pri príchode väčšiny židovských transportov a triedení majetku tých, ktorí boli splynení, podarilo sa mu odhadnúť koľkí boli poslaní do Auschwitzu a koľkých z nich zabili.

Neskôr napísal, že vedel posúdiť, či väzni vedeli, prečo sú posielaní do Auschwitzu a vyvodil záver, že pri príchode ignorovali osud. Pri triedení ich vecí videl, že mnohí sa nabalili na dlhú dobu. Videl šatstvo pre rôzne ročné obdobia a rozličné náradie, čo ho utvrdzovalo v domnienke, že židia verili nacistickým výmyslom o presídlení na východ.[25] Tým sa iba posilnilo jeho presvedčenie o potrebe úteku. O úteku rozmýšľal hlavne zo sebeckých dôvodov (túžba po slobode) už dva roky, ale až teraz mal dôležitý dôvod – už nešlo iba o správu o zločine, ale o zabránení tohto zločinu; o varovaní Maďarov, o ich vyburcovaní, o povstaní miliónovej armády, ktorá bude radšej vzdorovať svojmu údelu, než aby zomrela bez odporu."[26]

V lete 1943 začal pracovať ako zapisovateľ (Blockschreiber) na mužskom karanténnom oddelení Birkenau v sektore BIIa. Z jeho barakov mohol sledovať nákladné automobily smerujúce ku plynovým komorám, prevážajúce židov vytriedených doľava.[20] Umožnilo mu to odhadnúť počty privezených židov a podiel tých, ktorí boli usmrtení plynom. Odhadoval, že asi iba 10 % bolo vytriedených doprava, teda určených na vykonávanie otrockej roboty. Zvyšných väzňov zabili.[27] Vypočítal, že do roku 1944 zabili v táboroch 1 750 000 židov, čo je podstatne vyšší údaj ako ten, udávaný v dnešnej dobe hlavným prúdom historikov.[20] Aj napriek tomu trval Vrba aj po desiatkach rokov na tom, že jeho odhad je presnejší.[pozn 5]

"Maďarská saláma"[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1944 pozoroval Vrba prípravy výstavby novej železničnej trate, ktorá by umožňovala priamu prepravu väzňov z ich miesta pôvodu až do plynových komôr. Napísal, že mu to potvrdil 15. januára 1944 nemecký kápo, ktorý pracoval na jej stavbe. [27] Vrba tiež oznámil, že prepočul ako SS stráže rozprávajú, že budú mať čoskoro "maďarskú salámu ... na tony," [18] údajne narážka na zvyk utečencov, ktorí sa balili na dlhé cesty a ako si toto jedlo stále našlo cestu do dôstojníckej jedálne SS. Vrba napísal: "Keď dorazili židovské transporty z Holandska, prídely boli obohatené syrmi. Po príchode francúzskych transportov to boli sardinky. Chalva a olivy zasa po príchode transportov z Grécka a teraz hovorili SS o "maďarskej saláme," známej maďarskej potravine vhodnej na dlhé cesty." [27][28] Nová časť tábora, nazývaná Mexico, bola údajne stavaná na ubytovanie nových väzňov. [20]

Hoci je Vrba vo svojej autobiografii jednoznačný a aj v následných opisoch svojho príbehu historikom povedal, že prepočul konverzácie o "maďarskej saláme", vo Vrbovej-Wetzlerovej správe nespomenul hroziaci masový príchod maďarských židov. [29] To viedlo českého historika Miroslava Kárného k polemike, či Vrba počul niekoho hovoriť o "maďarskej saláme" a či Vrbov opis nemohol utrpieť zveličovaním po desiatkach rokov od Vrbovho úteku.

Útek[upraviť | upraviť zdroj]

Vrba po príchode do Birkenau zistil, že v tábore je o šesť rokov starší Alfréd Wetzler registrovaný ako väzeň č. 29162, ktorého už predtým spoznal. Wetzler pracoval v Birkenauskej márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí nezomreli v plynových komorách a množstvo zlata získaného z ich zubov. [23]

Obaja si bezvýhradne dôverovali a rozhodli sa, že sa spolu pokúsia o útek. S pomocou táborového hnutia odporu vyliezli v piatok, 7. apríla 1944 okolo 14:00 — v podvečer Pésachu [10] — do vyhĺbeného miesta v hromade dreva, ktorá bola určená na stavbu sekcie "Mexico" pre nových väzňov. Bola za vnútornou hranicou ostnatým drôtom obohnaného Birkenauského vnútorného okruhu, ale vnútri vonkajšieho okruhu, ktorý bol počas dňa nacistami udržovaný. Väzni, ktorí im pomáhali pri úteku ich zakryli vo vyhĺbenom otvore doskami a na oklamanie strážnych psov roztrúsili po okolí skrýše prenikavo páchnuci ruský tabak nasiaknutý benzínom – trik, ktorý sa naučili od ruských vojnových zajatcov, [20][30] špeciálne od Dmitrija Volkova, ktorý utiekol z Auschwitzu ale bol znovu zajatý. Volkov im tiež poradil cestovať naľahko, bez peňazí a iba v noci.[31] O 20:33 toho istého večera bol o úteku dvoch židov ďalekopisom informovaný veliteľ Auschwitzu II, SS-Sturmbanführer Friedrich Hartjenstein.[19] Hartjenstein zaslal žiadosť o vyhlásenie pátrania svojim nadriadeným do Berlína, ktorá dorazila do Hlavnému ríšskemu bezpečnostnému úradu (RSHA) [32] 9 apríla, teda pokiaľ boli ešte utečenci v skrýši za plotom tábora.

Zo skúsenosti pri útekoch iných väzňov vedeli, že po tom ako ich neprítomnosť bude zistená pri nástupe, bude sa po nich pátrať 3 dni. Preto zostali v skrýši až do štvrtej noci. 10. apríla [19] v civilnom oblečení, ktoré vzali z "Canady", [31] sa vybrali paralelne s riekou Soła smerom na juh k poľsko-slovenským hraniciam vzdialených 133 km. [26] Orientovali sa pomocou strany z detského atlasu, ktorú si Vrba zapamätal keď pracoval v "Canade".

"V momente nášho úteku boli prerušené všetky naše kontakty s ľuďmi v Auschwitze, nemali sme absolútne žiadne spojenie čakajúce na nás mimo vyhladzovacieho tábora ... boli sme svetom de facto odpísaní v momente, keď sme na jar 1942 nastúpili do deportačného vlaku ... Jediným administratívnym dôkazom našej existencie bol na nás telegraficky vydaný medzinárodný zatykač, rozposlaný do všetkých staníc Gestapa." [33] Zatykač bol tiež odtelegrafovaný na Kripo (kriminálnu políciu), Sicherheitsdienst (tajnú službu) a Grenzpolizei (pohraničnú stráž).

Vrbova a Wetzlerova správa[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vrbova a Wetzlerova správa

Vrba a Wetzler prekročili poľsko-slovenskú hranicu jedenásť dní[10] po úteku. Podobne ako na poľskej strane, kde im pomohol jeden vrchár z Milówky, im na slovenskej strane pomohol sedliak Ondrej Čanecký. Poskytol im jedlo a šatstvo a priviedol ich k židovskému doktorovi Pollackovi.[34] Pollack mal kontakt na Adre Steinera z ústredia Židovskej rady v Žiline, ktorá sa vtedy považovala za hnutie odporu a nazývala sama seba Pracovná rada (skupina).[35] Aby nevznikli pochybnosti tak Vrba opustil ordináciu doktora Pollacka s obviazanou nohou. Doktor ale zostal po jeho návšteve emocionálne zničený, pretože sa mu rozplynula nádej, že jeho rodina, o ktorej si myslel, že bola "presídlená" je ešte na žive.[36]

Vrba a Wetzler prespali v Čadci v dome príbuznej známeho rabína Lea Baecka u pani Beckovej,[37] a nasledujúci deň, 24. apríla 1944, mali stretnutie s Pracovnou skupinou v Žiline.[36] Predseda pracovnej skupiny, nemecky hovoriaci právnik Oskar Neumann, ich poslal do dvoch rôznych miestností bývalého židovského domova dôchodcov (keďže starí ľudia boli "presídlení" tak bol využívaný Židovskou radou), kde ich tri dni oddelene vypočúvali.

Vrba neskôr vo svojej knihe napísal, že začal kreslením vnútorného plánu Auschwitzu I a II spolu s polohou rampy vzhľadom k týmto dvom táborom. Opísal vnútornú organizáciu táborov; ako boli židia využívaní na otrockú prácu pre Krupp, Siemens, I.G. Farben a D.A.W. a masové vraždy v plynových komorách tých, ktorí boli vybraní pre Sonderbehandlung ("špeciálne zaobchádzanie").[38]

Wetzler napísal prvú časť správy a Vrba tretiu. Na písaní druhej časti správy pracovali obaja. Napokon celú správu spolu prepracovali ešte šesťkrát. [pozn 6] Správu prekladal už počas jej písania zo slovenčiny do nemčiny s pomocou Gisely Steinerovej Neumannov poradca Oscar Krasniansky, inžinier a stenograf, ktorý si neskôr zmenil meno na Oskar Isaiah Karmiel.[39] [pozn 6] Výsledkom bola 32-stranová správa v nemčine, ktorá bola dokončená 27. apríla 1944.[40] Vrba napísal, že správa bola narýchlo preložená aj do maďarčiny.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Táto časť článku je zatiaľ príliš krátka (tzv. „výhonok“). Text môžeš dopísať alebo zmeniť, ak klikneš vpravo na „úprava“.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Podľa Ruth Linnovej utieklo spolu až 76 židov, ale iba piatim sa podarilo spojencom odovzdať informácie o tábore. (Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 15.) Z Auschwitzu utiekli stovky poľských väzňov ale pre židovských väzňov bol útek ťažší, lebo podľa poľského historika Henryka Świebockého, mnohí z nich nemali v Poľsku priateľov alebo príbuzných na ktorých sa mohli spoľahnúť, nerozprávali po poľsky a mali obmedzený kontakt s poľským odporom v tábore. (Świebocki, Henryk. „Prisoner Escapes“ v Anatomy of the Auschwitz Death Camp, p. 511, Gutman, Yisrael & Berenbaum, Michael (eds), Indiana University Press and the United States Holocaust Memorial Museum, 1994.) Miroslav Kárný, citujúc poľského historika Tadeusza Iwaszka píše o 667 známych väzňoch, ktorí sa pokúsili o útek, z ktorých bolo 270 chytených a zabitých. O zvyšných 397 existuje iba málo dokumentácie. (Kárný, Miroslav. „The Vrba and Wetzler report,“ in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, p. 553, Indiana University Press a United States Holocaust Memorial Museum, 1994.)
  2. Poľský odboj pripravil správu založenú na informáciách Witolda Pileckého, skladajúcu sa z dvoch častí napísaných 10. a 12. august 1943, ktorá bola zaslaná do Office of Strategic Services (OSS) v Londýne. Správa obsahovala informácie o plynových komorách, o „výbere“ a o sterilizačných pokusoch. Uvádzala, že v Birkenau boli 3 krematória schopné spáliť 10 000 ľudí denne a že jeden deň bolo 30 000 ľudí otrávených plynom. Autor napísal: „Dejiny nepoznajú žiadnu paralelu takejto deštrukcie ľudského života.“ Raul Hilberg napísal, že správa bola odložená s poznámkou o chýbajúcich znakoch spoľahlivosti zdroja. (Hilberg, Raul. The Destruction of the European Jews, Yale University Press, 2003, p. 1212.)
  3. Hoci boli informácie zo správy publikované už v júni 1944, celá správa bola po prvý raz uverejnená Americkým výborom pre vojnových utečencov (U.S. War Refugee Board) až 25. novembra 1944
  4. V jeho výpovedi v procese s Ernstom Zündelom v roku 1985 udal Vrba dátum 15. januára 1943. Paul Lungen však uvádza jún 1943.
  5. V marci 1990 Vrba vyhlásil: "Hilbergov odhad, 1 milión zabitých, je hrubý omyl hraničiaci s ignoranciou... Podľa mojich pozorovaní tam bolo 1 765 000 obetí, ktoré som spočítal." (Nueman, Elena. "New List of Holocaust Victims Reignites Dispute over Figures", Jewish Telegraphic Agency, 5. marec, 1990).
  6. a b Tento opis písania správy bol napísaný v prvom povojnovom vydaní z roku 1946, Oswiecim, hrobka štyroch miliónov ľudí, Bratislava, p. 74. Wetzler to takisto potvrdil v liste zo 14. apríla 1982 poslaným Miroslavovi Kárnému. Uvedené v Kárný, Miroslav. "The Vrba and Wetzler report," v Berenbaume, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, Indiana University Press, 1994, s. 564, poznámka 5.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dromi, Uri. "Deaf ears, blind eyes", Haaretz, 1. január 2005.
  2. Gutman, Yisrael. Encyclopedia of the Holocaust. Macmillan Publishing Company. ISBN 0-02-896090-4
  3. "Zpráva Vrby a Wetzlera o německých vyhlazovacích táborech Osvětim a Brzezinka" z októbra 2006.
  4. "Vrba, Rudolf", bez mena autora, BC Bookworld author bank, z 1. apríla 2006.
  5. Katz, Leslie. "Auschwitz escapee to help mark Yom HaShoah here", j., 25. apríl, 1997.
  6. Kárný, Miroslav. „The Vrba and Wetzler Report,“ in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, Indiana University Press, 1994, p. 556.
  7. Linn, Ruth. (2003) „Genocide and the Politics of Remembering: The Nameless, the Celebrated and the Would-Be Holocaust Heroes,“ Journal of Genocide Research, 5, 4 (December 2003), pp. 565-586.
  8. a b c Hume, Mark. „Auschwitz escapee who told the world dies in B.C.“, The Globe and Mail, 31. marec 2006.
  9. Podľa Ruth Linn v Escaping Auschwitz: A Culture of Forgetting, p. 28., odvysielala prvýkrát BBC informácie zo správy až 18. júna
  10. a b c d Linn, Ruth. "Rudolf Vrba", nekrológ v The Guardian, 13. apríl 2006.
  11. Kárný, Miroslav. „The Vrba and Wetzler report,“ in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, Indiana University Press and the United States Holocaust Memorial Museum, 1994, p. 556.
  12. Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 108.
  13. Yehuda Bauer v liste pre Bena Amiho, hebrejského prekladateľa Vrbových memoárov, cited in Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 111.
  14. Bauer, Yehuda. Rethinking the Holocaust. Yale University Press; New Ed edition, 2002, p. 230.
  15. Conway, John. "Escaping Auschwitz: Sixty years later", Vierteljahreshefte fuer Zeitgeschichte, Vol. 53, no. 3, 2005, pp. 461-472.
  16. "Rudolf Vrba: Curriculum Vitae", UBC Pharmacology & Therapeutics.
  17. a b c d e f Rudolf Vrba, The Daily Telegraph, 12. apríl 2006.
  18. a b c d Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, p. 207.
  19. a b c Kárný, Miroslav. „The Vrba and Wetzler report,“ in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, p. 553, Indiana University Press and the United States Holocaust Memorial Museum, 1994.
  20. a b c d e Lungen, Paul. "Auschwitz escapee hoped to warn Hungarian Jews", Canadian Jewish News, 27. január 2005.
  21. a b Strzelecki, Andrzej. "The Plunder of Victims and Their Corpses," in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp. Indiana University Press and the United States Holocaust Memorial Museum, 1998, p. 251.
  22. Strzelecki, Andrzej. "The Plunder of Victims and Their Corpses," in Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp. Indiana University Press and the United States Holocaust Memorial Museum, 1998, p. 250.
  23. a b c Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 17.
  24. Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, p. 377.
  25. Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 19.
  26. a b Vrba, Rudolf. "The one that got away" (Výňatok z knihy "I Escaped From Auschwitz"), The Guardian, 14. apríl 2006.
  27. a b c Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 18.
  28. Linn, Ruth. "Rudolf Vrba", nekrológ v The Guardian, 13. apríl 2006.
  29. Gilbert, Martin. "What Was Known and When," v Berenbaum, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, Indiana University Press, 1994, p. 551.
  30. "April 7", Jad Vašem.
  31. a b Levine, Alan J. Captivity, Flight, and Survival in World War II, Praeger Publishers, August 30 2000, p. 220.
  32. Vladimír Jancura: Útek dvoch Slovákov z pekla Pravda, 07.04.2014, dostupné online http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/313915-utek-dvoch-slovakov-z-pekla/
  33. Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 20.
  34. "Čo Dante nevidel - ako Slováci ušli z tlamy Osvienčimu" rozhovor s Etou Wetzlerovou, z 20. januára, 2007.
  35. Kárný, Miroslav. "The Vrba and Wetzler report," v Berenbaume, Michael & Gutman, Yisrael (eds). Anatomy of the Auschwitz Death Camp, Indiana University Press a the United States Holocaust Memorial Museum, 1994, p. 554.
  36. a b Linn, Ruth. (2004) Escaping Auschwitz. A culture of forgetting, Cornell University Press, p. 21.
  37. Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, p. 399.
  38. Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, s. 400.
  39. Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, s. 402.
  40. Vrba, Rudolf. I Escaped from Auschwitz, Barricade Books, 2002, s. 403.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]