Ruská literatúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ruská literatúra je súčasť ruského umenia a významným celkom svetovej literatúry.

10.-11. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská literatúra sa začína staroruskou etapou 10.11. storočia spätou s obdobím Kyjevskej Rusi (napr. metropolita Ilarion). K jej vzniku významne prispela ruská ústna ľudová slovesnosť. Svoj prvý veľký rozkvet zažila ruská literatúra hneď vo vstupnej fáze svojho vývoja, v 11. a 12. storočí v „zlatom veku“ Kyjevskej Rusi. Vznikajú byliny, folklórne epické spevy o hrdinskom živote bohatierov.

12. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi prvé literárne diela ruskej literatúry patrí hrdinský epos Slovo o pluku Igorovom, ktorý napísal neznámy autor koncom 12. storočia. Premietli sa do neho urputné boje s kočovníkmi a žiaľ nad úpadkom moci a slávy Kyjevskej ríše v dobe začínajúcej feudálnej rozdrobenosti.

13. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Tatársky vpád v druhej tretine 13. storočia ťažko zasiahol aj ruskú literatúru. Na ďalších dvesto rokov sa spomalil jej vývoj. Po ukončení tatárskej nadvlády v poslednej tretine 15. storočia a počas postupnej konštitúcie Moskovského štátu ako nového centra ruského národného života nastalo v literatúre oživenie.

17. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

K významnému pokroku došlo v 17. storočí, jeho druhá polovica sa zvykne označovať za „druhý zlatý vek ruskej literatúry“. V tej dobe sa s využitím neskoro renesančných a barokových vplyvov zo Západu, hlavne z Poľska, aj v ruskej literatúre objavili aspoň počiatočné formy vlastnej umelej poézie (rôzne básnické hračky, šarády, rýmované učebnice, atď). Dôležité bolo aj prenikanie ľudových prvkov a ľudovej životnej skúsenosti do literatúry, ktoré súviselo so snahou o zobrazovanie reality, literárnymi výpadmi proti panujúcim štátnym a cirkevným poriadkom. Odtiaľ vyrástla satirická novelistika tej doby.

18. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Nástup novej ruskej literatúry sa spája s 18. storočím, hlavne s jeho druhou štvrtinou, kedy sa v dôsledku reforiem Petra I. a francúzskeho vplyvu presadil aj v Rusku najvýznamnejší smer vo vtedajších európskych literatúrach – klasicizmus. Jeho zásluhou ruská literatúra v priebehu niekoľkých desaťročí prekonala dlhodobú uzavretosť, obnovila spojenie so svetom a nadobudla svetský ráz. Najvýznamnejší autori tohto obdobia boli:

Prelom 18. a 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

V Rusku prechod z 18. storočia do 19. storočia neprebiehal ako vystriedanie klasicizmu romantizmom. Klasicizmus naopak zostával dôležitou a produktívnou zložkou novej literatúry; v niektorých žánroch, hlavne nižších, len teraz kulminoval. Avšak hlavným zdrojom literárneho pohybu klasicizmus od sklonku osemdesiatych

Nikolaj Michajlovič Karamzin - jazykový reformátor

rokov 18. storočia už predsa len nebol. Tým bola skôr premena samotného predmetu a koncepcie krásnej literatúry, ku ktorej začalo vtedy v Rusku dochádzať v súvislosti s všeobecnou krízou absolutistického feudalizmu. Prevratné udalosti vo vtedajšej Európe ani nespokojnosť roľníkov sa navonok ruskej spoločnosti navonok viditeľnejšie nedotkli. Vážne sa však premietli do duchovnej sféry, predovšetkým do literatúry. Namiesto neosobných a nadosobných zásad sa v jej strede ocital ľudský jedinec a jeho obyčajný, osobný, predovšetkým citový život. Nastupovala literatúra ako spontánny a osobitý prejav ľudského vnútra.

Najvýznamnejším rezultátom tohto vývoja boli romantické, prípadne preromantické prúdy (v Rusku najväčšmi v podobe sentimentalizmu). Zosilnený dôraz na emocionálnu a zmyslovú zložku ľudského bytia a z toho plynúce vedomie jedinečnosti každej bytosti nachádzali odozvu v tvorbe klasicizmu prostrednícvom klasicistických foriem a postupov. To viedlo k symbióze a prelínaniu zdanlivo protichodných smerov.

Liberalizácia za vlády Alexandra I. umožnila zakladanie časopisov a literárnych spoločností.
1801 vznikol Slobodný spolok ctiteľov slovesnosti, vied a umení (Вольное общество любителей словесности, наук и художеств). Združoval básnikov radiščevovcov, ktorí sa pokúšali o lyriku demokratického občianskeho obsahu. Najvýznamnejší členovia spolku:

1811 Beseda priateľov ruského slova (Беседа любителей русского слова) zjednocovala epigónov klasicizmu k obhajobe cirkevnej slovančiny a starej poetiky. Jej útoky smerovali proti Karamzinovi, neskôr proti Žukovskému. Najvýznamnejšími členmi boli:

1815 Arzamas (Арзамас) vytvorili stúpenci Karamzinovej jazykovej reformy. Najvýznamnejšími členmi boli:

Postupne sa uvoľňovala strohá jazyková norma a štýlová kodifikácia. Napriek razantnému odporu konzervatívnych síl prevláda snaha písať jazykom, ktorý by sa priveľmi nelíšil od hovorovej ruštiny. Najvýznamnejší autori:

Dvadsiate roky 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Dvadsiate roky 19. storočia sa často nazývajú „zlatým vekom ruskej poézie“. Veľkolepý vzostup ruskej poézie súvisel s veľkým vzostupom ruského spoločenského a duchovného života a myslením po víťazste nad Napoleonom. Jeho výsledky predstavujú závažnú hodnotu, akú po sebe zanechalo celonárodné ruské pozdvihnutie najprv voči cudziemu votrelcovi, potom proti domácej despocii. Pozvolný pokles prvotných ilúzií o samočinnej premene ruských vnútorných pomerov viedol k radikalizácii v politickej a ideovo-fiozofickej oblasti, k nárastu opozičných nálad a prejavov. Vzniká prvé vedome a koncepčne revolučné hnutie v ruských dejinách, organizované v niekoľkých tajných vojenských spolkoch. Dekabristi sa v decembri 1825 pokúsili o zásadný politický prevrat, o odstránenie samoderžavného spôsobu vlády.

Jeden z hlavných dekabristických básnikov - Kondratij Fiodorovič Rylejev

V literatúre sa začala od polovice desiatych rokov formovať generácia básnikov, literátov, kritikov, ktorí napriek svojej značnej svetonázorovej i estetickej odlišnosti vyjadrovali spoločnú nespokojnosť s daným stavom ruskej spoločnosti a ruskej literatúry. Najvýraznejšie sa o ovplyvnenie spoločenského vedomia a spoločenskej reality svojou tvorbou usilovali básnici šľachtického revolucionizmu, autori, ktorí boli spätí s hnutím dekabristov - dekabristickí básnici. Medzi významné diela ruského romantizmu patrí veršovaný román Eugen Onegin ruského spisovateľa a básnika Alexandra Sergejeviča Puškina

Najvýznamnejší autori:

Tridsiate roky 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Pomerne ľahké víťazstvo Mikuláša I. nad vzburou dekabristov ovplyvnio ruský spoločenský vývoj na niekoľko desaťročí. Podstatne zhoršilo vnútropolitické pomery. Problémy, ktoré boli príčinou vzbury 14.decembra 1825, však rázny spôsob vlády vyriešiť nedokázal. V dlhodobej perspektíve sa problémy ešte prehlbovali. Zastaraná feudálne byrokratická ekonomika i administratíva sa dostávali do ešte silnejších rozporov s potrebami novej doby. V spoločnosti pod zdanlivou stabilitou narastala nespokojnosť, čo sa naplno prejavilo na konci vlády Mikuláša I. v súvislosti s krymskou vojnou v polovici 50. rokov 19. storočia. Nespokojnosť sa prejavovala aj občasnými roľníckymi vzburami ľudu a živým ohlasom revolučných pohybov v Európe, napr. júlové udalosti v Paríži 1830 či poľské povstanie 1830-1831. Duch nesúhlasu pretrvával aj v literatúre. U tých dekabristov, ktorí prežili, Puškina, išlo o vernosť a úctu osobnej pamiatke popravených a deportovaných priateľov, taktiež o vedomú snahu udržovať aspoň základný zmysel ich myšlienkového odkazu. Strediskom ideového kvasu sa v prvej polovici 30. rokov stala Moskovská univerzita a jej pololegálne študentské diskusné krúžky, medzi ktorými vynikali hlavne dva:

Michail Jurievič Lermontov

V druhej polovici tridsiatych rokov sa začali vyhraňovať dve koncepcie žiadajúce úpravz ruských vnútropolitických pomerov a postavenia Ruska vo svete:

Najvýznamnejší autori:

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
  • JEHLIČKA, Miloslav - NEUMANN, Bohumil - PAROLEK, Radegast - ZADRAŽIL, Ladislav: Ruská literatura 19. století. Univerzita Karlova, Praha: 1993. 209 s. ISBN 80-7066-796-6

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.