Orión (súhvezdie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Súhvezdie Orión)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Orión
Mapa súhvezdia Orión

Latinský názov Orion
Skratka Ori
Genitív Orionis
Symbolické vyjadrenie Orión
Rektascenzia 5h
Deklinácia
Plocha 594  štvorcových stupňov
Poradie: 28
Počet hviezd
(magnitúda < 3)
8
Najjasnejšia hviezda Rigel (β Ori)
(Zdanl. magnitúda 0,12)
Susedné súhvezdia
Viditeľné na zemepisnej šírke +85° a −75°
Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca Január
Horná kulminácia

10. december

Dolná kulminácia

11. jún


Saturday.PNG Pozri aj Astronomický portál

Orión je jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie, jedno z najznámejších súhvezdí vôbec. Nachádza sa na nebeskom rovníku a je v rôznych častiach roka pozorovateľné z celej Zeme, preto je ho možné jednoducho identifikovať. Jeho nájdenie uľahčuje to, že jeho základný obrazec tvoria jasné a nápadné hviezdy.

Toto súhvezdie predstavuje mytologického lovca Orióna. V starých hviezdnych mapách bol znázorňovaný s kyjakom v jednej ruke a v druhej držal štít, ktorým sa bránil pred útočiacim Býkom. Dve jeho najjasnejšie hviezdy, Betelgeuze a Rigel patria medzi desať najjasnejších hviezd oblohy. Vďaka jasným hviezdam a výraznému obrazcu predstavuje Orión dôležitý orientačný bod medzi zimnými súhvezdiami. Cez oblasť súhvezdia prechádza Mliečna cesta a nebeský rovník, ktorý prechádza známym asterizmom troch hviezd zvaným Oriónov pás. V súhvezdí Orión sa nachádza množstvo emisných aj reflexných hmlovín, hviezdotvorných oblastí aj otvorených hviezdokôp, ktoré predstavujú veľmi vďačné pozorovacie objekty pre amatérskych astronómov. Medzi najznámejšie deep-sky objekty patrí Veľká hmlovina v Orióne, oblasť vzniku nových hviezd, ktorá je viditeľná aj voľným okom. Zaujímavosťou je ,že keď Orión zapadá za horizont práve vychádza Súhvezdie Škorpión. V mytológii Orióna usmrtil práve škorpión.

Mytologický pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Orión na starej hviezdnej mape atlasu Uranometria

Súhvezdie predstavuje mytologického lovca Orióna, ktorý bol syn Poseidóna, vládcu všetkých vôd, a lovkyne Euryaly, ktorá patrila k družine bohyne lovu Artemis. Preto mal Orión v Artemide mocnú ochrankyňu. Od svojho otca dostal schopnosť kráčať po dne aj tých najhlbším morí, pričom hlava mu vyčnievala nad hladinu. Okrem výšky vynikal aj krásou. Podľa iných zdrojov mal dokonca troch otcov: Okrem Poseidóna ešte aj Dia a tretím otcom bol buď Hermes, alebo Áres, alebo Apolón. V Oriónovom životnom príbehu sa nezhodujú ani antickí autori. Podľa niektorých práve kvôli Oriónovi vznikla hviezdokopa Plejády. Plejády boli pôvodne morské nymfy, ktoré Orión prenasledoval tak dlho, až uprosili Dia, aby ich radšej premenil na nejaké zvieratá. Zeus ich prosbám vyhovel a premenil ich na holuby, ktoré neskôr umiestnil na oblohu ako skupinu hviezd zvanú Plejády. V niektorých mýtoch považovali Orióna za veľkého pútnika a pre jeho silu aj za dobrodinca ľudstva. Mal sa s ním údajne stretnúť aj Odyseus pri svojej ceste do podsvetia a ten ho postavil na roveň s pradávnymi najkrajšími obrami Ótosom a Efialtom.

Aj o konci lovca Orióna a jeho premiestnení na oblohu rozprávajú rôzne báje rozlične. Podľa jednej verzie svojím chvastaním sa urazil bohyňu Héru, ktorá na neho za trest poslala obrovského škorpióna. Jeho bodnutiu Orión podľahol, ale Artemis zariadila aspoň to, aby bol aj so svojím psom (súhvezdieVeľký pes prenesený na oblohu práve oproti škorpiónovi, ktorý sa tam dostal tiež. Bohovia ich od seba umiestnili čo najďalej, aby sa už nemohli stretnúť. Preto nikdy nie sú súčasne nad obzorom. Orión vychádza, keď Škorpión zapadá a naopak. Podľa inej verzie Orióna zastrelila samotná Artemis alebo boh Apolón na Artemidinu žiadosť. Urobila to buď zo žiarlivosti, keď sa do Orióna zaľúbila bohyňa ranných zôr Éós, alebo zo strachu, že Orión vo svojej loveckej vášni vyhubí všetky zvieratá. Bohovia ho potom umiestnili na nebo pre jeho záľubu vo hviezdach.[1]

Orión je pre svoju symetriu jedno z najkrajších súhvezdí nočnej oblohy. Bolo známe už tri tisícročia pred rozkvetom gréckej kultúry v Mezopotámii. Mezopotámci ho nazývali Uru-anna, svetlo oblohy, z čoho neskôr vzniklo meno Orión. Polynézania, výborní moreplavci a rybári, videli v tomto súhvezdí „sieť, do ktorej chytá stvoriteľ Maui slnečného vtáka.“[2]

Hviezdy[upraviť | upraviť zdroj]

Súhvezdie Orióna je jedno z najbohatších súhvezdí tak na jasné hviezdy, ako aj na objekty. Dve jeho hviezdy dokonca patria medzi 10 najjasnejších hviezd oblohy. Sú to α Betelgeuze a β Rigel. Rigel je po väčšinu času jasnejší ako Betelgeuze a s jasnosťou -0,0 magnitúd sa zaraďuje na 7. miesto v rebríčku najjasnejších hviezd nočnej oblohy. Podľa iných zdrojov sa Betelgeuze nikdy nestáva jasnejšou než Rigel a premennosť spôsobila len zlý odhad jej jasnosti.[3]

Meno B RA Dec zd.
mag.
abs.
mag.
Vzdialenosť (ly) spektrálny typ Poznámky
Rigel β 05h 14m 32.27s −08° 12′ 05.9″ 0.18 −6.69 773 B8Ia siedma najjasnejšia hviezda oblohy (nepočítajúc Slnko), ľavá noha Orióna
Betelgeuse α 05h 55m 10.29s +07° 24′ 25.3″ 0.45 −5.14 427 M2Ib premenná, v maxime možno jasnejšia než Rigel; v obrazci plece Orióna
Bellatrix γ 05h 25m 07.87s +06° 20′ 59.0″ 1.64 −2.72 243 B2III ľavé plece Orióna
Alnilam ε 05h 36m 12.81s −01° 12′ 06.9″ 1.69 −6.38 1342 B0Ia prostredná hviezda Oriónovho pásu
Alnitak ζ 05h 40m 45.52s −01° 56′ 33.3″ 1.74 −5.25 817 O9.5Ib SB východná hviezda Oriónovho pásu
Saiph κ 05h 47m 45.39s −09° 40′ 10.6″ 2.07 −4.65 721 B0.5Iavar pravá noha Orióna
Mintaka δ 05h 32m 00.40s −00° 17′ 56.7″ 2.25 −4.99 916 O9.5II západná hviezda Oriónovho pásu
Hatysa ι 05h 35m 25.98s −05° 54′ 35.6″ 2.75 −5.30 1325 O9III hviezda v Oriónovom meči v zdanlivej blízkosti hmloviny M42
π3 Ori π3 04h 49m 50.14s +06° 57′ 40.5″ 3.19 3.67 26 F6V -
η Ori η 05h 24m 28.62s −02° 23′ 49.7″ 3.35 −3.86 901 B1V + B2 niekedy nazývaná Algiebba
Heka λ 05h 35m 08.28s +09° 56′ 03.0″ 3.39 −4.16 1055 O8III alternatívny názov je Meissa; hlava Orióna
τ Ori τ 05h 17m 36.40s −06° 50′ 39.8″ 3.59 −2.56 554 B5III -
π4 Ori π4 04h 51m 12.37s +05° 36′ 18.4″ 3.68 −4.25 1259 B2III SB -
π5 Ori π5 04h 54m 15.10s +02° 26′ 26.4″ 3.71 −4.36 1342 B2III SB -
σ Ori A σ 05h 38m 44.77s −02° 36′ 00.2″ 3.77 −3.96 1148 O9.5V... v blízkosti hmloviny Konská hlava
ο2 Ori ο2 04h 56m 22.32s +13° 30′ 52.5″ 4.06 0.48 169 K2III -

Betelgeuze[upraviť | upraviť zdroj]

Pozícia hviezdy Betelgeuze v obrazci Orióna
Bližšie informácie v hlavnom článku: Betelgeuze

Názov Betelgeuze pochádza z arabského Ibt al Jauzah, čo znamená „plece hrdinu“ alebo „podpažie“. [3] Je to červený nadobor, veľmi hmotná hviezda v záverečnom štádiu svojho vývoja, ktorá sa nafúkla do gigantických rozmerov. Od Slnka je vzdialený 500 - 652 ly, čím je naším najbližším nadobrom. Jej svietivosť predstavuje asi 14 000 až 50 000-násobok žiarivosti Slnka (staršie zdroje uvádzajú 10 000-násobok[4]). Nápadná oranžovo-červená farba hviezdy Betelgeuze, ktorá je ľahko pozorovateľná aj voľným okom, svedčí o jej nízkej povrchovej teplote, 3000 K, čo je asi 2 730 °C. Jej objem je miliónkrát väčší ako objem Slnka. Hubbleovmu vesmírnemu ďalekohľadu sa v roku 1995 podarilo zobraziť Betelgeuze ako disk. Bol to prvý obrázok disku hviezdy, ak nepočítame Slnko. Na jej povrchu sa nachádza obrovská biela škvrna, ktorej teplota dosahuje 5000 K. Obklopujú ju tri obálky, ktoré sú intenzívnym zdrojom infračerveného žiarenia. Betelgeuze je nepravidelná premenná hviezda.

Ostatné hviezdy základného obrazca[upraviť | upraviť zdroj]

Rigel je takisto nadobor, ale na rozdiel od Betelgeuze modrý, čiže ide o podstatne mladšiu a horúcejšiu hviezdu. Jeho pomenovanie pochádza z arabského rijl, čo znamená noha. Napriek tomu, že je jasnejší než Betelgeuze nachádza sa v oveľa väčšej vzdialenosti od nás: podľa rôznych zdrojov 770 až 1 400 [2] svetelných rokov. Jeho žiarivosť je 60 000-100 000-krát väčšia ako žiarivosť Slnka. Vo vzdialenosti 9,2“ (9,4“) má sprievodcu 7. magnitúdy.

γ Orionis má meno Bellatrix, čo znamená „bojovnica“. Je treťou najjasnejšou hviezdou súhvezdia a dvadsiatou siedmou najjasnejšou hviezdou oblohy. Je to modrý obor, ale oveľa menej svietivejší než Rigel. Meno Bellatrix sa však prvýkrát objavilo v súvislosti so súhvezdím Povozník, v ktorom pomenúvalo jeho najjasnejšiu hviezdu dnes známu ako Capella. Až o niekoľko storočí neskôr sa toto pomenovanie pravdepodobne omylom prenieslo do Orióna. Príčinou môže byť asociácia vyvolaná astrologickým názvom pre lovca Orióna – Bellator, čiže bojovník.[5]

Ďalšie hviezdy dotvárajúce základný obrazec Orióna sú Heka (λ) a Saiph (κ). Heka sa nachádza zhruba v polovičnej vzdialenosti medzi hviezdami Betelgeuze a Bellatrix, ale vyššie nad ich spojnicou. Je to namodralý nadobor a v silnom ďalekohľade možno rozoznať jej blízkeho sprievodcu. Ten sa nachádza v odstupe 4,4“ a má jasnosť 5,6 magnitúd. Saiph je modrobiely nadobor.

Od hviezdy Betelgeuze sa zvykne ešte zakresľovať západná ruka ako spojnica k hviezde π2 Orionis, ktorá s hviezdami π3, π4, π5 a 11 Orionis (namiesto 11 Orionis to môžu byť hviezdy omikrón1 a omikrón2) tvorí Oriónov štít, ktorým sa bráni proti Býkovi. V mape atlasu Uranometria predstavuje táto skupinka hviezd (bez 11 Orionis) zase zvieraciu kožu prehodenú cez Oriónovu ruku. Druhú ruku, východnú, tvorí päť hviezd. Východná ruka je zdvihnutá nad Oriónovu hlavu a drží v nej meč, alebo, podľa iných zakreslení, kyjak.

V súhvezdí Orión sa nachádza asterizmus Venušino zrkadlo. Tvorí ho spojnica hviezd Alnitak, Alnilam, Mintaka, Éta Orionis, Alnitak; rukoväť tvoria hviezdy Oriónovho meča: ν a ι Orionis. Asterizmus je nápadná skupina hviezd z jedného (ako v tomto prípade) alebo z viacerých súhvezdí, ktorá uľahčuje orientáciu na oblohe.

Oriónov pás[upraviť | upraviť zdroj]

Oriónov pás: Zľava hviezdy Alnitak, Alnilam a Mintaka. Pri hviezde Alnitak si možno všimnúť známu hmlovinu Konská hlava.

Oriónov pás je nápadný asterizmus troch hviezd. Najvyššie z nich je položená δ Orionis alebo Mintaka. Jej umiestnenie naznačuje aj jej meno, ktoré pochádza z arabského myntykat, čo znamená „pás“. Mintaka je známa tým, že je to jedna z mála jasných hviezd, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti svetového rovníka. Je to viacnásobná hviezda.

Alnilam je meno hviezdy ε Orionis, prostrednej hviezdy Oriónovho pásu. Názov znamená „pás perál“. Alnilam je takisto modrý nadobor. Najvýchodnejšia a najnižšie položená hviezda Oriónovho pásu je ζ Alnitak alebo Alnitah, čo sa takisto prekladá ako „pás“. Je to dvojhviezda, ktorej hlavnou zložkou je žeravý nadobor spektrálnej triedy O. Jeho slabší sprievodca 4. magnitúdy sa nachádza vo vzdialenosti 2,4“. V blízkosti Alnitaku sa nachádzajú známe hmloviny: predovšetkým Plamenná hmlovina (NGC 2024) a hmlovina Konská hlava.

Oriónov meč[upraviť | upraviť zdroj]

Oriónov meč (prípadne sa pokladá za pošvu jeho meča, za predpokladu, že lovec drží meč vo svojej ruke) je ďalším nápadným asterizmom v tomto súhvezdí. Ide o skupinku troch veľmi slabých hviezd, podstatne slabších a navzájom bližších ako Oriónov pás. V skutočnosti sú to dve hviezdy a tretí objekt, ktorý vyzerá ako zahmlená hviezda, je Trapéz vo Veľkej hmlovine v Orióne spolu s okolitou hmlovinou. Oriónov meč leží asi v polovičnej vzdialenosti medzi Mintakom a Saiphom, trochu východne od ich vzájomnej spojnice. Významná hviezda Oriónovho meča je namodralá Hatysa, ι Orionis, ktorá je dvojhviezdou.

Dvojhviezdy a viacnásobné hviezdy[upraviť | upraviť zdroj]

σ Orionis je hviezda tretej magnitúdy nachádzajúca sa v blízkosti hviezdy Alnitak. Je to päťhviezda, ktorej 4 zložky rozoznáme aj malým ďalekohľadom s priemerom objektívu 8 cm. Dve hlavné zložky označené ako A a B tvoria jednu z najhmotnejších známych dvojitých hviezd v Galaxii. Keďže sprievodcovia sú umiestnení okolo hviezdy A približne v jednej rovine, v ďalekohľade to vyzerá, akoby hlavnú hviezdu obiehali planéty.

V súhvezdí sa nachádza ešte množstvo dvojhviezd. Medzi jasné a dobre rozlíšiteľné patrí okrem vyššie menovaných ešte aj napríklad ró Orionis, ktorej zložky majú odstup 7,0“ a jasnosť 4,6 a 8,6 magnitúd. Struve 747 je optická dvojhviezda, ktorej zložky majú zdanlivú magnitúdu 5 a 6.

Premenné hviezdy[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem najznámejšej premennej Betelgeuze sú v súhvezdí ešte ďalšie dve červené premenné hviezdy: U Orionis, ktorá je premenná typu Mira Ceti a polopravidelná W Orionis. U Orionis sa nachádza vysoko na severe súhvezdia a jej jasnosť sa mení od 4,8 do 12,6 magnitúd s periódou 372 dní. W Orionis má periódu približne 212 dní a jej magnitúda sa mení od 5,9 do 7,7.

Oriónova asociácia[upraviť | upraviť zdroj]

Viacnásobná hviezda Trapéz, stred Oriónovej asociácie

Okolo hviezd Bellatrix a Alnilam sú sústredené dve z troch skupín hviezd nazývaných súhrnne Oriónova asociácia (Ori OB1). Je to veľká asociácia hviezd spektrálnych typov, O a B, čiže mladých modrých hviezd. Celkový počet hviezd, ktoré do nej patria, je vyše 1000. Tri hviezdy asociácie boli pred 2-5 miliónmi rokov pri stretnutí s inou asociáciou tak urýchlené, že sa dostali za hranice súhvezdia Orión a časom celkom uniknú z Oriónovho komplexu. Sú to hviezdy AE Aurigae s rýchlosťou 130 km/s, 53 Arietis s rýchlosťou 60 km/s a Mí Columbae, ktorá uniká rýchlosťou 130 km/s. Oriónova asociácia je súčasťou tzv. Oriónovho komplexu, ktorý zahŕňa okrem hviezd aj veľký súbor svietiacich hmlovín, tmavých hmlovín a molekulárnych oblakov. Jadro celého komplexu tvorí Veľká hmlovina v Orióne, v ktorej sa nachádza známa viacnásobná hviezda Trapéz alebo Lichobežník. Okolo Trapézu je sústredená tretia skupina hviezd Oriónovej asociácie.

Objekty[upraviť | upraviť zdroj]

Hmloviny[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká hmlovina v Orióne[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká hmlovina v Orióne spolu s menšou hmlovinou M43, ktorá je v skutočnosti jej súčasťou. Nad ňou sa nachádza modrá reflexná hmlovina NGC 1977
Bližšie informácie v hlavnom článku: Hmlovina Orión

Hmlovina Orión alebo Veľká hmlovina v Orióne známa tiež ako M42 (NGC 1976) je pravdepodobne najznámejším a najčastejšie pozorovaným i fotografovaným objektom tohto súhvezdia. V skutočnosti je to len najjasnejšia a k nám bližšia časť obrovského molekulárneho mraku, ktorý pokrýva väčšinu Orióna. Vďaka polohe vo výraznom Oriónovom meči ju možno nájsť veľmi ľahko. M42 je našou najbližšou emisnou (svietiacou) hmlovinou a najbližšou oblasťou, v ktorej vznikajú hviezdy. Preto je významným predmetom výskumov. Jej vzdialenosť od Slnka je len 1 500 svetelných rokov, Má priemer 30 až 50 svetelných rokov a nám sa pri tejto vzdialenosti javí ako objekt s veľkosťou 85 × 60 oblúkových minút.

Veľkú hmlovinu v Orióne tvorí prevažne ionizovaný vodík. K žiareniu ju budí ultrafialové žiarenie mladých hviezd, najmä Trapézu. Keďže ide o oblasť zrodu hviezd, okrem mladých dospelých hviezd na hlavnej postupnosti, ktoré sú členmi Oriónovej asociácie, sú v nej ešte hviezdy v rôznych vývojových štádiách: temné hmloviny, globuly, protohviezdy, nedospelé hviezdy typu T Tauri, osamotené planéty a iné. Veľmi veľa protohviezd, čiže vznikajúcich hviezd, je obklopených protoplanetárnymi diskami, diskami prachu a plynu, v ktorých sa môžu tvoriť planéty. Počet mladých hviezd identifikovaných vo Veľkej hmlovine v Orióne je viac ako 150. Asi 1 svetelný rok za Veľkou hmlovinou v Orióne sa nachádza hmlovina s názvom Kleimannova-Lowova hmlovina, ktorá sa niekedy spomína ako súčasť Veľkej hmloviny v Orióne a niekedy ako samostatný objekt. Táto hmlovina je najjasnejším infračerveným zdrojom tohto komplexu a jeden z najjasnejších infračervených zdrojov oblohy vôbec. Žiarivosť Kleimannovej-Lowovej hmloviny je 100 000-násobkom slnečnej žiarivosti. V tejto hmlovine bola tiež pozorovaná prvá hviezda v infračervenom žiarení, ktorá nesie po objaviteľoch pomenovanie Becklinov-Neugebauerov objekt.

Veľká hmlovina v Orióne je pravdepodobne astrofotografmi fotografovaná častejšie, ako ktorákoľvek iná hmlovina. Prvá fotografia M 42 vznikla už v septembri 1870 a o jej vznik sa zaslúžil priekopník astrofotografie, americký vedec Henry Draper. Jeho prvá fotografia bola pomerne nekvalitná, no o 12 rokov neskôr získal pomocou 28-centimetrového ďalekohľadu oveľa lepšiu snímku. Fotografické snímky ukážu aj vonkajšie veľmi slabé časti hmloviny, ktoré sa vizuálne nedajú pozorovať.

M 43 a NGC 1977[upraviť | upraviť zdroj]

Tmavá medzera prachu niekedy nazývaná „Rybia papuľa“ oddeľuje Veľkú hmlovinu v Orióne od menšej emisnej hmloviny M43, niekedy nazývanej De Mairanova hmlovina. M 43 leží v tesnej blízkosti M 42 a má tiež jej žiarivo červenú farbu. Severne od M 43 sa nachádza reflexná hmlovina NGC 1977, ktorá je súčasťou zoskupenia reflexných hmlovín, medzi ktoré patria aj NGC 1975 a NGC 1973. V hmlovine NGC 1977 sú dve jasnejšie hviezdy 42 a 45 Orionis. V ďalekohľade pripomína hmlovina pozdĺžny hmlistý fliačik okolo týchto hviezd. Takisto patria medzi členov obrieho molekulového mraku tiahnuceho sa Oriónom. Modrú farbu spôsobuje odraz svetla hviezd od medzihviezdneho prachu. Skupina hmlovín sa niekedy nazýva Bežec.

Herbig-Harove objekty[upraviť | upraviť zdroj]

Na okraji komplexu molekulárnych mračien asi 2° pod M 42 sa nachádzajú útvary známe ako Herbig-Harove objekty, žiarivé rázové vlny vytvorené zrážkou energetického hviezdneho vetra mladých hviezd s prostredím hmloviny. Nachádza sa tu napríklad Hmlovina Vodopád, objekt s katalógovým označením HH 222.[6] Ďalším Herbig-harovým objektom je HH 401. V ich blízkosti je aj jasná namodralá prachová hmlovina NGC 1999. Osvetľuje ju premenná hviezda V380 Orionis. Hmlovinu zatemňuje tmavé mračno, ktoré je v skutočnosti kondenzáciou chladného molekulárneho plynu a prachu tak hrubého a hustého, že neprepúšťa svetlo. Útvar pripomína tmavé obrátené písmeno T. Z našej perspektívy sa toto mračno nachádza pred hmlovinou. Z mračna sa v budúcnosti pravdepodobne budú formovať nové hviezdy.

Hmlovina Konská hlava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hmlovina Konská hlava

Od hviezdy Alnitak sa ťahá jasný hmlistý pás IC 434 tvoriaci pozadie pôsobivej hmloviny Konská hlava. Je to pravdepodobne najznámejšia tmavá hmlovina na oblohe, hoci vidieť sa dá len veľkým ďalekohľadom s mimoriadne veľkou svetelnosťou a v oblastiach s nepresvetlenou oblohou. Hmlovina Konská hlava je mimoriadne husté, tmavé a studené mračno plynu a prachu. Vytvára siluetu oproti jasnej hmlovine v pozadí, ktorá je od nás ďalej. Tvar konskej hlavy je vymodelovaný z hustej medzihviezdnej hmoty žiarením hviezdy sigma Orionis, ktorý tiež budí hmlovinu v jej pozadí k žiareniu. Táto tmavá hmlovina je takisto súčasťou komplexu obrích molekulárnych mračien v Orióne a je od nás zhruba v rovnakej vzdialenosti, ako veľká hmlovina v Orióne – 1 500 svetelných rokov.

Niekoľkohodinové expozície za pomoci filtrov ukazujú v okolí Konskej hlavy veľa ďalších, oveľa slabšie žiariacich oblastí ionizovaného vodíka. Približne v 90° uhle od Konskej hlavy sa nachádza emisná hmlovina Plameň nazývaná aj Plamenná hmlovina.

Reflexné hmloviny M78 (nižšie) a NGC 2071 (vyššie)

Reflexné hmloviny[upraviť | upraviť zdroj]

Reflexné hmloviny nežiaria vlastným svetlom, len odrážajú svetlo blízkych hviezd. Na rozdiel od ružovo až červeno svietiacich emisných hmlovín mávajú reflexné často rôzne odtiene modrej farby. Modrá farba týchto hmlovín je spôsobená rovnakým javom, ako modrá farba oblohy.

V samotnej blízkosti Konskej hlavy leží reflexná hmlovina NGC 2023. Medzi ďalšie hmloviny, ktoré sú súčasťou Oriónovho komplexu, patrí modrá reflexná hmlovina M78. Leží asi dva a pol stupňa severovýchodne od Alnitaku. Je natoľko jasná (8 magnitúd), že bola katalogizovaná už pred viac ako 200 rokmi na rozdiel od menej známej NGC 2071, čo je ďalšia reflexná hmlovina ležiaca severseverovýchodne od M 78. M 78 má priemer 5 svetelných rokov a vzdialená je od Slnka asi 1600 svetelných rokov. V blízkosti tejto hmloviny objavil amatérsky astornóm Jay McNeil ďalšiu hmlovinu, ktorá na snímkach pred septembrom 2003 nebola vôbec viditeľná. Hmlovina obklopuje novo narodenú hviezdu a dostala pomenovanie McNeilova mlhovina.[7]

Barbardova slučka, ktorá sa na dlho exponovanej snímke javí ako červený oblúk

Barnardova slučka[upraviť | upraviť zdroj]

Celé súhvezdie obopína mohutná rozpínajúca sa guľová vrstva emisného vodíka, ktorá je známa ako Barnardova slučka prípade Barnardov prsteň. Objavil ju v roku 1895 E. E. Barnard na snímke s dlhou expozíciou. Tvorí ju ionizovaný plyn, ktorý je vytláčaný žeravými hviezdami Oriónovej asociácie, hlavne Trapézom. Jej pôvod však dodnes nie je celkom dobre známy.[8] Pravdepodobne tiež patrí do rozsiahleho komplexu hmlovín, z ktorého sa hviezdy asociácie zrodili. Uhlový priemer Barnardovej slučky je približne 10°, čo zodpovedá veľkosti asi 20 mesačných diskov. Skutočný priemer hmloviny je 280 ly a jej vzdialenosť od Slnka asi 1 600 ly. Jej vek je podobný veku celej Oriónovej asociácie. Odhaduje sa zhruba na 3 milióny rokov.

Otvorené hviezdokopy[upraviť | upraviť zdroj]

Severne od komplexu hmlovín v okolí M 42 sa nachádza jasná otvorená hviezdokopa NGC 1981, ktorá vyzerá v triédri ako veľký rozptýlený zhluk hviezd. Celková jasnosť hviezdokopy je 4,59 mag. a jej najjasnejšia hviezda má magnitúdu 6. Pomerne jasná otvorená hviezdokopa NGC 2169 (magnitúda 5,9) v severnej časti súhvezdia sa vyznačuje tým, že svojím tvarom pripomína číslo 37. Tento numerický asterizmus vznikol len vďaka šťastnej náhode. Priemer „kozmickej tridsaťsedmičky“ je v porovnaní s inými otvorenými hviezdokopami malý, len 7 svetelných rokov a nachádza sa 3 600 svetelných rokov od nás. Jej hviezdy sú mladé, s vekom približne 8 miliónov rokov. NGC 2112 je otvorená hviezdokopa, ktorá má magnitúdu 9 a obsahuje asi 90 slabších hviezd. Ďalšou otvorenou hviezdokopou je o málo jasnejšia NGC 2194 v severovýchodnej časti súhvezdia. Tvorí ju asi 100 hviezd 10. až 12. magnitúdy. Na ich pozorovanie potrebujeme ďalekohľad s vyše 8 cm objektívom.

Meteorický roj[upraviť | upraviť zdroj]

NGC 2024, hmlovina Plameň
Bližšie informácie v hlavnom článku: Orionidy

V blízkosti Oriónovej ruky sa nachádza radiant meteorického roja Orionidy. Je to jeden z hlavných nočných meteorických rojov. Spôsobuje ho prúd meteoroidov, ktorý po sebe zanecháva slávna Halleyova kométa. Zem prechádza týmto prúdom meteoroidov medzi 16. a 26. októbrom. Najhustejšou časťou prechádza okolo 21. októbra. Meteory vyletujú z blízkosti hviezdy Chí Orionis, ale radiant sa pozvoľna posúva na východ k súhvezdiu Blížencov. Zenitová frekvencia v maxime je okolo 30 meteorov za hodinu a ich priemerná jasnosť sa pohybuje okolo tretej magnitúdy. Ich farby bývajú od žltej po oranžovú, pričom žiadna farba nápadne neprevažuje. Keďže Zem sa zráža s prúdom meteoroidov takmer čelne, sú to rýchle meteory (60 km/s). Druhýkrát prechádza Zem týmto prúdom v júni a vtedy roj nazývame Éta Aquaridy. Slabší prúd má vedľajší radiant asi o 3° severnejšie a jasnosť meteorov je o magnitúdu (čiže dvaapolkrát) menšia.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Orión patrí, podobne ako Veľký voz, k základným orientačným obrazcom na oblohe. To znamená, že je veľmi jasné a výrazné, ťažko si ho možno s niečím pomýliť a slúži ako odrazový bod na hľadanie menej výrazných súhvezdí. Dá sa nájsť ale aj pomocou Veľkého voza, predĺžením spojnice hviezd Megrez a Phekda. Všetky zimné súhvezdia vo všeobecnosti ležia juhozápadne od Veľkého voza.

Vďaka polohe na svetovom rovníku možno Orióna pozorovať prakticky všade na Zemi, aj keď v oblastiach blízkych severnému pólu sa južná časť súhvezdia stane nevychádzajúcou a podobne pozorovateľ v blízkosti južného pólu nikdy neuvidí jeho severnú časť. Priamo zo severného pólu je možné vidieť Orióna len od pása hore, takže hviezdy Betelgeuze, Heka, Bellatrix sú trvale nad obzorom a pás Orióna spolu s jeho nohami – hviezdami Rigel a Saiph nikdy nevystúpia nad obzor.

Rigel je jednou z hviezd asterizmu Zimný šesťuholník, zoskupenia jasných hviezd zimnej oblohy, ktorého rohy tvoria ešte Aldebaran, Capella, Castor a Pollux (obe hviezdy predstavujú jeden bod), Prokyón a Sírius. Niekedy sa spojnica od Rigela nedáva smerom k Aldebaranu, aby uzavrela šesťuholník, ale k Betelgeuze, čím vznikne ďalší asterizmus nazývaný „Zimné G“.

Hypotéza o väzbe medzi hviezdami Orióna a pyramídami[upraviť | upraviť zdroj]

Trojica pyramíd v Gíze, ktorá sa niekedy považuje za staroveké znázornenie hviezd Oriónovho pásu

Podľa R. G. Bauvala by tri pyramídy v Gíze mohli predstavovať tri hviezdy Oriónovho pásu. Poukazuje na nápadnú podobnosť veľkosti a polohy troch pyramíd s polohou a jasnosťou troch hviezd tvoriacich pás Orióna. Keď tieto hviezdy pretínajú meridián, sú orientované v juhozápadnom smere rovnako ako tri pyramídy. Najvyššia hviezda Mintaka je trochu vychýlená na východ od smeru spojnice ďalších dvoch hviezd. Najjužnejšia pyramída Menkauri je trochu posunutá na východ od smeru určeného ďalšími dvoma pyramíd. Mintaka je tiež výrazne slabšia, ako ostatné dve hviezdy a pyramída Menkauri je tiež výrazne nižšia, ako ostatné dve pyramídy (65 metrov v porovnaní so 146 a 143 metrami). Prostredná hviezda Alnilam je skoro rovnako vzdialená od dvoch susedných dvoch hviezd, čo opäť platí aj pre rozmiestnenie pyramíd. Mliečnej ceste v tomto nebeskom obrazci by zase zodpovedala rieka Níl. Bauvalovu teóriu však kritizovalo viacero autorov, ktorí mu vyčítali najmä nedostatok matematických dôkazov.[9]

Orión v súčasnej kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Emblém misie STS-51-F, kde sa prvýkrát objavil základný obrazec Orióna

Pretože súhvezdie Orióna je veľmi jasné a známe, s jeho názvom sa možno v astronómii, ale aj mimo nej, často stretnúť. Podľa Orióna bolo pomenované galaktické rameno, v ktorom sa nachádza aj slnečná sústava ako Rameno Orióna. Istá anglická firma na výrobu ďalekohľadov má názov Orion Optics.

Orión v emblémoch[upraviť | upraviť zdroj]

Výrazný obrazec Orióna sa vyskytuje aj v emblémoch niekoľkých misií raketoplánov. Sú to misie Challenger STS-51-F, Columbia STS-35 a Endeavour STS-113. Výskyt tohto súhvezdia v emblémoch kozmických misií je však menej častý ako napríklad výskyt asterizmu Veľký voz.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Vojtech Zamarovský (1998). Bohovia a hrdinovia antických bájí. Svornosť, Bratislava, 332. ISBN 80-8046-203-8.
  2. a b Josip Kleczek (2002). Velká encyklopedie vesmíru. Academia, Praha, 336. ISBN 80-200-0906-X.
  3. a b Josip Kleczek (2002). Velká encyklopedie vesmíru. Academia, Praha, 45. ISBN 80-200-0906-X.
  4. Joachim Herrmann (1998). Hviezdy. IKAR, Bratislava, 140. ISBN 80-7118-475-6.
  5. Leoš Ondra (január 1993). "Capella". Kozmos: 20.
  6. http://antwrp.gsfc.nasa.gov/apod/ap080403.html
  7. http://www.astro.cz/apod/ap040219.html
  8. http://www.astro.cz/apod/ap060417.html
  9. (2002). "Náhoda, alebo zámer?". Kozmos XXXIII (5): 15-18.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]