SMER – sociálna demokracia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z SMER-SD)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
SMER – sociálna demokracia
Základné informácie
Skratka SMER-SD
Založenie 1999
Predseda Robert Fico
Poslancov 83 (Národná rada SR)
5 (Európsky parlament)
Volebný výsledok 44,41 % (Voľby do NR SR 2012)
32,01% (Voľby do EP 2009)
Ideológie sociálna demokracia
IČO 31801242
Medzinárodné organizácie
Skupina Európskeho parlamentu Pokroková aliancia socialistov a demokratov
Európska politická strana Strana európskych socialistov
Ďalšie informácie
Sídlo Súmračná 25
821 02 Bratislava
Noviny Noviny SMER
Farby červená, zelená
Web www.strana-smer.sk

Society.svg Pozri aj Politický portál
Politika na Slovensku

Coat of arms of Slovakia.svg

Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia

Prezident SR: Ivan Gašparovič
Predseda vlády SR: Robert Fico
Predseda NR SR: Pavol Paška


Národná rada · Vláda

Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby:

1999 · 2004 · 2009 · 2014


Parlamentné voľby:
1990 · 1992 · 1994 · 1998
2002 · 2006 · 2010 · 2012


Krajské voľby:
2001 · 2005 · 2009 · 2013


Komunálne voľby:
1990 · 1994 · 1998
2002 · 2006 · 2010 · 2014


Európske parlamentné voľby:
2004 · 2009 · 2014


Referendá:
1994 · 1997 · 1998 · 2000
2003 · 2004 · 2010

Politické strany a hnutia
KDH · NOVA · SDKÚ-DS · SaS
OĽaNO · MOST-HÍD · SMK – MKP
SMER-SD · ďalšie...
Zahraničná politika

Európska únia · NATO · OSN · WTO
OECD · OBSE · Vyšehradská skupina

SMER – sociálna demokracia, skrátene SMER-SD, je slovenská ľavicová sociálnodemokratická politická strana. Strane sa po voľbách v roku 2012 podarilo získať historicky najväčšiu podporu voličov, a to 44,41%, a obsadila 83 miest v parlamente.


Vedenie strany[upraviť | upraviť zdroj]

Najvyšším orgánom strany SMER-SD je snem, ktorý zvoláva Predsedníctvo strany najmenej raz za dva roky. Medzi jednotlivými snemami je najvyšším orgánom Predsedníctvo strany, ktoré má podľa dnes platných stanov strany najviac 38 členov. Tvoria ho predseda strany, podpredsedovia, krajskí predsedovia, predseda klubu poslancov v NR SR, generálny manažér, ktorí sú členmi predsedníctva z titulu výkonu svojej funkcie, a ďalší členovia zvolení snemom. Súčasní členovia predsedníctva:

Ďalší členovia: Jaroslav Baška, Juraj Blanár, Jozef Buček, Miroslav Číž, Vladimír Faič, Igor Federič, Tibor Glenda, Martin Glváč, Igor Choma, Maroš Kondrót, Magda Košútová, Stanislav Kubánek, Jana Laššáková, Róbert Madej, Ľuboš Martinák, Dušan Muňko, Pavol Pavlis, Peter Pelegrini, Ľubomír Petrák, Ľubica Rošková, Monika Smolková, Jozef Valocký, Ivan Varga, Ľubomír Vážny, Marián Záhumenský, Boris Zala, Renáta Zmajkovičová, Peter Žiga, Branislav Ondruš.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie strany SMER[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách v roku 1998 vznikala široká koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP. Robert Fico však začal vystupovať proti koalícii s SMK, tvrdiac, že sa strana pokúša otvárať tzv. Benešove dekréty. Neskôr v roku 1998 sa dostal do sporu s vlastnou stranou SDĽ. SDĽ vytvorila spolu so Slovenskou demokratickou koalíciou a Stranou maďarskej koalície koaličnú vládu. Robert Fico bol v tom čase najpopulárnejším politikom strany a získal vo voľbách najviac preferenčných hlasov z politikov SDĽ. Podľa názoru politických analytikov Robert Fico očakával, že strana ocení jeho význam a rátal s menovaním za ministra vlády alebo generálneho prokurátora (nespĺňal však vekovú hranicu, ktorá by mu umožnila tento post zastávať). Robert Fico sa rozhodol z SDĽ a koalície odísť a v decembri 1999 a založil novú politickú stranu s názvom SMER. Podľa oficiálneho stanoviska strany SMER, Robert Fico "vyvodil svoje rozhodnutie, opustiť rady vládnej koalície a koaličnej Strany demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. vláda zmeny".

Strana SMER sa hneď po svojom založení snažila pôsobiť ako alternatíva tak voči vtedajšej vládnej koalícii, ako aj opozícii. Ešte v tom istom volebnom období (1998 – 2002) prijala do svojho názvu prívlastok "tretia cesta". Podľa tvrdenia predstaviteľov strany sa tým zadefinovala ako "strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD".[1] Sám Fico vyhlásil, že „nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myš“, citujúc generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny, Teng Siao-pchinga.

S odstupom času sa ukázal krok Roberta Fica ako veľmi dobrý a predvídavý. Preferencie SMERu postupne rástli, naopak preferencie SDĽ klesali. Nakoniec sa vládna strana SDĽ nedostala v najbližších voľbách do parlamentu a k 1. januáru 2005 zanikla, keď bola pohltená práve SMERom.

Volebné obdobie 2002 – 2006[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách v septembri 2002 sa SMER so ziskom 13,6 % voličských hlasov stal treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku za HZDS a SDKÚ a obsadil 25 poslaneckých kresiel v NR SR. Tento výsledok možno považovať pre stranu, ktorá sa iba prvýkrát zúčastnila na voľbách, za veľký úspech. Napriek tomu bol pre SMER sklamaním, pretože prieskumy verejnej mienky dlhodobo predpovedali pre stranu oveľa lepší výsledok. Strane sa po voľbách nepodarilo dostať do vlády, a tak zostala v opozícii a vlastne počas celého volebného obdobia súperila s HZDS o vedúce postavenie v opozícii. V súperení o slovenského opozičného voliča však slávila úspech. V prieskumoch verejnej mienky predstihla dovtedy dlhodobo najpopulárnejšiu stranu HZDS a od roku 2004 si udržiavala stabilne prvé miesto s preferenciami oscilujúcimi tesne pod 30 %, kým preferencie druhej strany v poradí, HZDS, oscilovali okolo 15 %.

Poslanecký klub SMERu v NR SR[upraviť | upraviť zdroj]

Poslanci SMERu zvolení vo voľbách v roku 2002:

  1. Edita Angyalová
  2. Jaroslav Baška
  3. Monika Beňová
  4. Juraj Blanár
  5. Jozef Buček
  6. Jozef Burian
  7. Dušan Čaplovič
  8. Miroslav Číž
  9. Igor Federič
  10. Robert Fico
  11. Darina Gabániová
  12. Bohumil Hanzel
  13. Miroslav Chovanec
  14. Robert Kaliňák
  15. Maroš Kondrót
  16. Jana Laššáková
  17. Róbert Madej
  18. Dušan Muňko
  19. Milan Murgaš
  20. Pavol Paška
  21. Igor Šulaj
  22. Ivan Varga
  23. Ľubomír Vážny
  24. Boris Zala
  25. Renáta Zmajkovičová
  26. Ľuboš Blaha

V roku 2004 sa stal poslancom namiesto Moniky Beňovej, ktorá bola zvolená za poslankyňu Európskeho parlamentu náhradník Peter Oremus. Po jeho úmrtí v roku 2006 ho nahradil Marián Záhumenský.

V máji 2005 posilnili poslanecký klub SMERu Dušan Jarjabek, bývalý člen ĽS-HZDS a Vojtech Tkáč, takisto bývalý člen HZDS a neskôr Ľudovej únie. Poslanecký klub SMERu sa tak stal najsilnejším poslaneckým klubom v parlamente a jediným, ktorému sa počet členov počas volebného obdobia zvýšil.

Integrácia ľavicových strán[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2004 sa Robertovi Ficovi podarilo uskutočniť projekt zjednotenia ľavicových strán. Tri ľavicové strany s dlhodobo zanedbateľnými volebnými preferenciami a to SDĽ, Sociálnodemokratická alternatíva (vznikla roku 2002 odštiepením z SDĽ) a Sociálnodemokratická strana Slovenska (pôsobila už od čias tesne po Nežnej revolúcii, ale stále so zanedbateľným politickým vplyvom) uznali, že nemajú šancu na prežitie na slovenskej politickej scéne a súhlasili s integráciou so SMERom. Integráciu schválili snemy jednotlivých strán na jeseň roku 2004 a od 1. januára 2005 SDĽ, SDA a SDSS zanikli a SMER zmenil názov na SMER – sociálna demokracia. Najvýznamnejší politický zisk pre SMER z tejto integrácie nebol ani tak v zisku nových voličov, ale skôr v zisku značky sociálnej demokracie a medzinárodného zakotvenia v Socialistickej internacionále i Strane európskych socialistov (PES).

Volebné obdobie 2006 – 2010[upraviť | upraviť zdroj]

Po parlamentných voľbách strana SMER-SD výrazne zvíťazila s 29,14 % voličských hlasov. Najviac preferenčných hlasov dostal volebný líder a predseda strany Robert Fico (443 230) nasledovaný Robertom Kaliňákom (299 253) a Dušanom Čaplovičom (110 702). SMER-SD získal 50 zo 150 poslaneckých kresiel a ako víťaz volieb i právo predsedať Národnej rade SR. Za predsedu bol zvolený na ustanovujúcej schôdzi Pavol Paška, ktorý získal 98 zo 148 hlasov prítomných poslancov. Ďalšie parlamentné funkcie zastávané členmi strany boli: podpredseda NR SR – Miroslav Číž, ktorý bol zároveň aj predsedom poslaneckého klubu SMER-SD, predseda Ústavnoprávneho výboru – Mojmír Mamojka a predseda Mandátového a imunitného výboru – Renáta Zmajkovičová. Z ďalších 16 tzv. fakultatívnych výborov členovia SMERu predsedali štyrom, a to výboru pre financie, rozpočet a menu (Jozef Burian), výboru pre hospodársku politiku (Maroš Kondrót), zahraničnému výboru (Boris Zala, od 27.6.2009 Juraj Horváth, pretože Zala bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu) a výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (Jana Laššáková).

Strana sa správala stabilne, počas volebného obdobia ako jedinú parlamentnú stranu ani klub neopustil žiadny poslanec, na rozdiel od všetkých ostatných parlamentných strán. Spolu s koaličnými stranami SNS a ĽS-HZDS tvorili nadpolovičnú väčšinu v NR SR, s celkovo 85 poslancami, s ktorými neskôr spoločne hlasoval aj nezávislý poslanec, odídenec z klubu ĽS-HZDS, Tibor Mikuš a Anton Korba, odídenec z SNS. Strana SMER-SD bola počas celého volebného obdobia najpopulárnejšou stranou, s najväčšou podporou občanov. Volebné preferencie jej oscilovali okolo 40 %. Podľa prieskumu verejnej mienky Štatistického úradu SR by SMER-SD v mesiacoch júl 2008 a január 2009 získal parlamentnú väčšinu (76 mandátov), čo by stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády.

Strana SMER-SD dňa 4. júla 2006 podpísala koaličnú zmluvu, na základe ktorej zostavila vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou (SNS) a Ľudovou stranou Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS) a začala napĺňať svoj sociálny program. Predsedom vlády sa stal Robert Fico. Celkovo mala strana 11 zo 16 členov vlády, z nich aj dvoch podpredsedov vlády – Roberta Kaliňáka a Dušana Čaploviča, podpredsedu pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. Získlala ministerstvá hospodárstva, financií, dopravy, pôšt a telekomunikácií, vnútra, obrany, zahraničných vecí, práce, sociálnych vecí a rodiny, kultúry a zdravotníctva; od 28. augusta 2009 bol členom Smeru-SD aj minister životného prostredia – stalo sa tak po prvýkrát na politickej scéne SR, žeby aj napriek dohode v koaličnej zmluve predseda vlády odobral koaličnej strane ministerstvo (koaličná zmluva ale nemá právnu silu výhradne rozdeliť ministerstvá medzi jednotlivé strany, čiže konanie predsedu vlády nebolo protiprávne, predseda vlády konal na základe jeho ústavného práva vymenúvať a odvolávať členov vlády SR podľa čl. 111 Ústavy SR).

V roku 2009 strana vyhrala aj ďalšie volebné súboje:

Kritika zo strany európskych socialistov[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 4. júla 2006 socialistická frakcia v Európskom parlamente odhlasovala návrh odporučiť Strane európskych socialistov pozastaviť členstvo strane SMER – sociálna demokracia v nej (v PES) v dôsledku jej povolebnej spolupráce s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou, ktorej charakter sa podľa vyjadrenia P. N. Rasmussena a M. Schulza, lídrov Strany európskych socialistov a Socialistickej frakcie v Európskom parlamente "nezlučuje so sociálno-demokratickými hodnotami vrátane rešpektovania práv menšín a demokracie".

Dňa 14. februára 2008 predsedníctvo Strany európskych socialistov (PES) rozhodlo o návrate SMERu do strany, na základe záväzkov premiérovej strany a jej koaličných partnerov, že na Slovensku sa dodržiavajú práva národnostných menšín ako aj ich status quo. Podľa slov P. N. Rasmussena "vláda Slovenskej republiky pod vedením Roberta Fica dokázala svoj sociálnodemokratický charakter a preto si SMER zaslúži návrat do európskej politickej rodiny."[2]

Volebné obdobie 2010 – 2012[upraviť | upraviť zdroj]

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2010 vyhrala s vysokým náskokom a prevahou strana SMER-SD, keď získala 880 111 hlasov (34,79 %), čo bolo viac ako získala vo voľbách druhá (SDKÚ-DS) a tretia strana (SaS) dokopy, a znamenalo zisk 62 mandátov v parlamente. Najviac preferenčných hlasov dostal volebný líder a predseda strany Robert Fico (569 921) nasledovaný Robertom Kaliňákom (395 088) a Dušanom Čaplovičom (224 332). Nad 100-tisíc preferenčných hlasov získali aj Marek Maďarič (122 835) s Jánom Počiatkom (111 180). Členovia strany zastávajú nasledovné parlamentné funkcie: podpredseda NR SR – Robert Fico, a predsedovia 8 výborov NR SR: Výbor pre nezlučiteľnosť funckií Renáta Zmajkovičová, pre verejnú správu a regionálny rozvoj Igor Choma, pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport Dušan Čaplovič, pre kultúru a médiá Dušan Jarjabek, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti NBÚ Marián Saloň, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti SIS Robert Kaliňák, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Peter Žiga a výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ Jana Laššáková.

Podľa prieskumu verejnej mienky agentúry Focus by SMER-SD v mesiaci máj 2011 získal parlamentnú väčšinu (80 mandátov), čo by stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády.

Volebné výsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Výsledky volieb do Národnej rady SR, v ktorých sa zúčastnila strana SMER-SD.

Rok volieb Voľby do počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
2002 Národná rada SR 387 100 13,46 % 25 3. miesto opozícia
2006 Národná rada SR 671 185 29,14 % 50 1. miesto koalícia s SNS a ĽS-HZDS
2010 Národná rada SR 880 111 34,79 % 62 1. miesto opozícia
2012 Národná rada SR 1 134 280 44,41 % 83 1. miesto vládna strana

Výsledky volieb do Európskeho parlamentu, v ktorých sa zúčastnila strana SMER-SD.

Rok volieb Voľby do počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
2004 Európsky parlament 118 535 16,89 % 3 3. miesto účasť vo frakcii PES
2009 Európsky parlament 264 722 32,01 % 5 1. miesto účasť vo frakcii S&D

Volebné preferencie[upraviť | upraviť zdroj]

Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR od júna 2004 a do marca 2009. (Pozn.: Od júla 2006 do apríla 2007 sa skúmali sympatie k politickej strane.) Do júna 2004 a od apríla 2009 preferencie podľa agentúry Focus. (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – júl 2009, august a november 2010, január, apríl, august a október 2011, júl, a október 2012).

Hrubo vyznačené preferencie znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.

Rok I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII
2004 26,8 30,6 . 27,0 22,8 30,3 28,0 28,6 27,7 28,1 26,6 28,2
2005 31,6 30,1 29,7 30,2 30,3 29,2 30,3 31,7 35,4 32,8 32,1 32,5
2006 36,8 33,5 34,5 32,4 32,0 28,5 35,6 41,5 39,8 43,7 41,9 42,4
2007 47,7 46,7 45,3 42,9 41,6 40,7 43,0 42,8 39,1 40,9 42,1 45,2
2008 43,9 45,4 42,8 40,5 42,9 46,7 48,5 44,9 46,5 44,8 46,3 48,0
2009 48,5 46,0 43,7 45,7 41,6 40,4 44,9 38,5 35,3 37,4 35,9 37,9
2010 41,4 38,6 38,4 36,8 35,3 29,5 42,0 40,7 39,7 40,0 39,5 40,4
2011 39,7 43,2 44,8 43,2 47,1 46,3 41,7 46,2 43,1 44,4 45,2 43,9
2012 41,8 37,3 39,7 51,0 46,3 42,3 48,8 41,4 42,0 45,9 37,8 37,0
2013 36,9 34,6 36,8 39,0 40,8 . . . 36,2 35,5 . .

Politici SMERu – sociálnej demokracie[upraviť | upraviť zdroj]

Články o politikoch SMERu – sociálnej demokracie sú uvedené v kategórii Politici Smeru.

Predsedovia SMERu – sociálnej demokracie[upraviť | upraviť zdroj]

Členská základňa[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa oficiálnych údajov [3] mala strana k 31. decembru 2010 16 869 členov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.aktuality.sk/clanok/149441/robert-fico/
  2. http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=2004
  3. Výročná správa SMER za rok 2010. Smer-SD. prístup: 2012.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]