STS-51-L

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 09:32, 3. február 2007, ktorú vytvorila Eryn Blaireová (diskusia | príspevky) (dolaďovanie a doplnenie planétok)
STS-51-L
Znak misie
Údaje o misii
Názov misie: STS-51-L
Raketoplán:Challenger
Posádka:7
Kozmodróm (rampa): (39-B)
Štart: 28. január 1986
Pristátie: -
Trvanie: 73 sekúnd
Počet obehov:0
Apogeum:-
Perigeum:-
Doba obehu:-
Inklinácia:-
Hmotnosť:2 054 375 kg (pri štarte)
Fotografia posádky
(Ľ-P) Michael Smith, Dick Scobee, Ronald McNair, Ellison Onizuka, Christa McAuliffeová, Georgy Jarvis a Judith Resniková
(Ľ-P) Michael Smith, Dick Scobee, Ronald McNair, Ellison Onizuka, Christa McAuliffeová, Georgy Jarvis a Judith Resniková
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
STS-61CSTS-26

STS-51-L bola posledná misia raketoplánu Challenger. Cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-2 a astronomické pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete.

Ciele misie

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do vesmíru. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať Halleyovu kométu a vykonať mikrogravitačné experimenty. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých Spojených štátov. Návrat na Zem sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

V rámci programu Učiteľ vesmíru, ktorý vyhlásil prezident Ronald Reagan 27. augusta 1984 sa na palubu raketoplánu dostala aj učiteľka Christa McAuliffeová. Mala svojich žiakov vyučovať priamo z obežnej dráhy prostredníctvom televíznych prenosov. Označovali ju ako „prvý cestujúci do vesmíru“ a jej prítomnosť na palube budila mimoriadnu pozornosť. Vybrali ju z z viac než 11 000 záujemcov. Neskôr sa okruh zúžil na 114 záujemcov, z ktorých vybralo riaditeľstvo NASA 10 finalistov, 6 žien a 4 mužov. 22. júla 1985 oznámilo riaditeľstvo NASA vo Washingtone, že do vesmíru poletí Christa McAuliffeová a jej náhradníčkou mala byť Barbara Morganová. Funkcia Christy McAuliffeovej ako člena posádky dostala nové označenie - účastník kozmického letu (SFP - Space Flight Participant).

Posádka

  • Ellison S. Onizuka (prvý letový špecialista) - narodený 24. júla 1946 v Kealakekua na Havaji. Vyštudoval letecké inžinierstvo na univerzite v Colorade, neskôr sa na leteckej základni McClellan AFB podieľal na bezpečnostných skúškach viacerých typov lietadiel. Do tímu astronautov prišiel v roku 1978 a ako letový špecialista sa zúčastnil misie STS-51C.

Prípravy na štart

Príprava raketoplánu Challenger na misiu začala, ako obyčajne, v hangári OPF na Floride. Na Floridu sa družicový stupeň raketoplánu dostal prostredníctvom transportného lietadla Boeing-747SCA z Kalifornie, kde uskutočnil svoje posledné pristátie. V hangári do nákladového priestoru raketoplánu vložili laboratórium Spacelab-D1 a špeciálnu úchytnú konštrukciu na družicu TDRS-B. Na orbiteri boli vymenené motory SSME aj RCS. 16. decembra 1985 bol Challenger premiestnený do montážnej haly VAB.Tam k orbiteru pripojili hlavnú palivovú nádrž ET a pomocné motory SRB. Z haly putovala štartovacia zostava na rampu 39-B. Začiatkom januára do nákladového priestoru vložili družice TDRS-B a Spartan/Halley. Prvý dátum štartu bol stanovený na 22. januára 1986.

Problémy pred štartom

K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misia STS-61C mala časový sklz. Štart Challengeru bol preložený na 25. januára. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlé počasie v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol 27. januára, avšak opäť došlo k odvolaniu štartu, tentoraz pre technickú závadu. Štart bol preložený o jeden deň na 28. januára. Aj v tento deň došlo k odkladu, avšak iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhanie počítača.

V ten deň bolo na Cape Canaveral veľmi chladné počasie. Teploty boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach neboli motory nikdy ani skúšané. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C. Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím. Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmy Thiokol upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť teflonového tesnenia motorov SRB. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol poškodiť tesnenie. Z tohoto dôvodu sa pred štartom odohrala dvojhodinová tlačová konferencia. Tlak termínov bol však príliš silný. Kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu Challengera, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zemený. Ďalší raketoplán Columbia musel bezpodmienečne štartovať už 6. marca, takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiadúce. Riaditeľ NASA Jesse Moore prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné. Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť. Napriek mimoriadne mrazivému počasiu teda raketoplán Challenger odštartoval na svoju poslednú cestu 28. januára 1986 o 11:38 miestneho času. Na pilotnej palube sedel vľavo vo veliteľskom kresle Francis Scobee, vpravo od neho pilot Michael Smith. Za ním v druhom rade sedel Ellison Onizuka, vľavo od neho (medzi pilotmi v druhom rade) bola Judith Resniková. Na obytnej palube boli ďalší traja astronauti: Uprostred Georgy Jarvis, po jeho pravej ruke Christa McAuliffeová a vľavo Ronald McNair.

Priebeh letu a havária

Štart raketoplánu Challenger STS-51-L. Zreteľne je vidieť obláčik spalín z netesnosti spojov motora.
Súbor:Sts-33 e207 01.jpg
Let raketoplánu Challenger a unikajúce spaliny z motoru SRB.
Deštrukcia Challengera: aerodynamické sily roztrhali nádrž ET.

Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Jednalo sa o malý obláčik čierneho dymu (viď obrázok) z netesnosti, ktorý sa objavil v čase +0,445 sekúnd. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniu vzduchu a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentami motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motoru. Tento dym sledovali kamery až do 12. sekundy letu, kedy sa škára pôsobením aerodynamických síl sama na chvíľu utesnila.

V čase T-0 sa Challenger vzniesol k oblohe z odpaľovacej rampy 39-B. Týmto štartom sa začala v poradí 25. misia amerického raketoplánu a 10. let družicového stupňa Challenger. V okamihu štartu Resniková nadšene zakričala: "Skvelé!" Vzápätí sa pridal aj veliteľ Scobee: "Ideme na to!" Nikto na palube a ani v riadiacom stredisku nemal ani najmenšie podozrenie, že by mohli mať vážne problémy.

Priebeh začiatku štartu:

  • T + 6,5 sekúnd: Zvýšenie ťahu motorov zo 100 na 104 %
  • T + 7 sekúnd: Začiatok rotácie raketoplánu. Pri tomto manévri sa raketoplán obracia orbiterom smerom k oceánu. Začiatok tohoto manévru oznámil Scobee v čase T + 7 sekúnd riadiacemu stredisku slovami: "Houston, Challenger začína rotovať."
  • T + 14 sekúnd: Resniková ohlásila skratkou L. V. L. H. ukončenie manévru. Potom pridala: "Je to paráda!"
  • T + 16 sekúnd: Scobee: "Všetko v poriadku!"
  • T + 19 sekúnd: Smith (Scobeemu): "Pozri, ako dnes vírime vzduch!"
  • T + 20 sekúnd: Scobee (Smithovi): "Áno..."
  • T + 20 sekúnd: Plánované zníženie ťahu motorov na 94 % výkonu.
  • T + 22 sekúnd: Scobee (Smithovi): "Je trochu ťažké dívať sa z tohoto okna."
  • T + 28 sekúnd: Scobee (riadiacemu stredisku): "Výška desať tisíc stôp, Mach nula päť." Znamenalo to, že Challenger letel vo výške asi 3,5 kilometra a letel rýchlosťou pol Machu.
  • T + 35 sekúnd: Scobee (riadiacemu stredisku): "Nula deväť."
  • T + 36 sekúnd: Plánované zníženie ťahu motorov SSME na 65 % výkonu.
  • T + 40 sekúnd: Rýchlosť jeden Mach (raketoplán prekročil rýchlosť zvuku). V tomto okamihu zaznamenal hlavný počítač raketoplánu silné bočné nárazy vetra - je možné, že práve tieto umožnili opätovné unikanie spalín z tesnenia motorov SRB.
  • T + 40 sekúnd: Scobee (riadiacemu stredisku): "Máme Mach jedna." Vzápätí vyslovil ďalšie hlásenie: "Prelietame cez devätnásť tisíc." Raketoplán prekonal výšku 19 000 stôp, čo zodpovedá výške asi 5,8 kilometra.
  • T + 43 sekúnd: Scobee (riadiacemu stredisku): "O. K. Znižujeme ťah motorov."
  • T + 50: sekúnd: Ťah SSME začína plánovane opäť narastať.
  • T + 52 sekúnd: Opätovné zvýšenie ťahu SSME na 100 %. Challenger letel rýchlosťou 414 m/s vo výške asi 8 km a vo vzdialenosti 5,5 km od miesta štartu. Letová telemetria nevykazovala žiadne odchýlky.
  • T + 57 sekúnd: Scobee: "Zvyšujeme ťah."
  • T + 58 sekúnd: Smith: "Zvýšený."
  • T + 58,8 sekundy: Na záznamoch kamier sa opäť objavuje dym.
  • T + 59 sekúnd: Dym sa mení na plameň. Tento plameň v okamihu narástol na dĺžku približne 2,5 metra, pričom teplota spalín dosiahla 3200°C.
  • T + 60 sekúnd: Smith: "Ideme ďalej." Zároveň neidentifikovateľný hlas nadšene vykríkol: "Huráá..."
  • T + 60 sekúnd: Sledovacie prístroje zaznamenávajú odchýlku od predpokladaného tlaku v poškodenom motore SRB.
  • T+ 60,497 sekúnd Tvar plameňa sa náhle zmení, pravdepodobne v dôsledku toho, že dosiahol až na povrch hlavnej palivovej nádrže.
  • T + 62 sekúnd: Smith: "Ideme cez tridsaťpäťtisíc, jeden a pol." Výška 35 000 stôp (10,7 km), rýchlosť 1,5 Machu.
  • T + 62,5 sekúnd: Autopilot prvýkrát vychýlením trysiek motorov SSME korigoval odchýlku od stanovenej dráhy. Odchýlka bola spôsobená poklesom tlaku v motore SRB. Challenger letel rýchlosťou zhruba 500 m/s.
  • T + 65 sekúnd: Plameň poškodil hlavnú palivovú nádrž ET, unikajúci vodík začal pomaly horieť.
  • T + 65 sekúnd: Scobee: "Máme 486" Bežná správa o sledovaní rýchlosti vetra.
  • T + 67 sekúnd: Smith (Scobeemu): "Áno, mám to tiež."
  • T + 67 sekúnd: V nádrži ET prestal narastať tlak.

V týchto chvíľach ešte nikto netušil blížiacu sa katastrofu. Plameň unikajúceho vodíka však pomaly prepaľoval spodný spoj medzi hlavnou nádržou a pomocným motorom. V nádrži prestal narastať tlak. Posledné okamihy letu vyzerali takto [1]:

  • T + 71 sekúnd: Tlak v spaľovacej komore pravého motoru SRB bol už o 4% nižší oproti normálu.
  • T + 72,141 s: Všetko nasvedčuje tomu, že plameň prepálil spodný záves pravého motora SRB. Challenger začal byť ťahaný so zrýchlením 0,227 G doprava. Jeho výška bola 14 kilometrov a rýchlosť 550 metrov za sekundu.
  • T + 72,201 s: Gyroskopy motoru SRB zaregistrovali nečakaný pohyb. Motor, voľne visiaci na hornom spoji, sa začal nakláňať spodnou časťou smerom k pravému krídlu raketoplánu a jeho špička sa priblížila k nádrži ET.
  • T + 72,564 s: Citlivý autopilot raketoplánu sa snažil nečakané pôsobenie síl napraviť vychýlením trysiek SSME na maximum. Zároveň klesal tlak na vstupe pohonných hmôt a v márnej snahe zastaviť jeho ďalší pokles sa otvárajú ventily záložného tlakovania.
  • T + 72,661 s: Autopilot už ďalej nedokázal korigovať pôsobenie síl. Challenger začal so zrýchlením 0,254 G uhýbať doľava.
  • T + 73,137 s: Špica motoru SRB sa zaborila do nádrže ET, ktorú okamžite roztrhla. Z nádrže začal unikať kvapalný vodík a kyslík.
  • T + 73,162 s: Oblak rozprášeného kyslíka a vodíka zahalil celý raketoplán. Aerodynamické sily začali trhať poškodenú nádrž ET.
  • T + 73,191 s: Vznietil sa vodík unikajúci medzi raketoplánom a nádržou ET.
  • T + 73,304 s: Explodovala celá hlavná palivová nádrž obsahujúca 82 ton vodíka. Explózia zodpovedala sile výbuchu 160 až 200 tonám TNT. Orbiter však naďalej letel využívajúc posledné zvyšky paliva v potrubí a vysielal telemetrické údaje.
  • T + 73,534 s: Autopilot vypol prvý motor SSME pre nedostatok paliva.
  • T + 73,631 s: Tlaková vlna z explózie nádrže zasiahla orbiter. Boli prijaté posledné telemetrické údaje z raketoplánu. V nasledujúcich okamihoch postupne vybuchli všetky nádrže na palube Challengeru a tiež družica TDRS-B so svojím urýchľovacím stupňom IUS.

Asi 3 sekundy pred deštrukciou hlásil veliteľ Scobee: „Všetko v poriadku, ideme na plný plyn!“ Posledným zvukovým spojením s kabínou bol v čase T + 73 sekúnd výkrik pilota Smitha. Telemetria na všetkých 518 obrazovkách v Mission Control Center sa zastavila a na monitoroch sa zjavilo písmeno "S" znamenajúce statický, nemenný stav. Videsení očití svedkovia videli, ako sa raketoplán premenil na ohnivú guľu, od ktorej sa postupne oddeľovali úlomky zanechávajúce za sebou prúdy spalín.

Oficiálny hlásateľ Steve Nesbitt komentoval: "Letoví kontrolóri veľmi starostlivo sledujú situáciu." O chvíľu neskôr: "Zrejme došlo k vážnej poruche..." Napokon tichým hlasom dodal: "Nemáme žiadne spojenie." (V origináli: "No downlink.")

Motory SRB však haváriu prežili, a hoci poškodené, naďalej pokračovali v lete. Ľavý motor potom náhle zmenil smer a zamieril k pobrežiu Floridy. Z dôvodu nebezpečenstva, že dopadne do obývaných oblastí, bezpečnostný dôstojník vydal povel na jeho autodeštrukciu. Nakoľko však prijímače deštrukčných signálov na oboch SRB pracujú na rovnakej frekvencii, došlo v čase T + 110 sekúnd k zničeniu oboch motorov. Táto udalosť neskôr skomplikovala vyšetrovanie príčin havárie.

Situácia v riadiacom stredisku krátko po deštrukcii Challengera - na obrázku inžinier Jay Greene.

Medzi davmi divákov a v riadiacom stredisku nastal zmätok. S deštrukciou raketoplánu nikto nepočítal a neboli vypracované nijaké núdzové scenáre pre takýto prípad. Technici pred obrazovkami v riadiacom stredisku dúfali, že sa Challenger vynorí z oblaku dymu a pokúsi sa o núdzové pristátie. Avšak od od Challengera neprichádzali nijaké telemetrické údaje a na kanáli zvukového spojenia panovalo ticho. Napriek tomu sa k miestam dopadu trosiek vydali záchranné oddiely na helikoptérach. V priebehu niekoľkých minút dali velitelia okolitých vojenských základní svoje lietadlá plne k dispozícii. Pripravené na vyplávanie boli aj niektoré lode pobrežnej stráže a tiež lode Liberty a Freedom, ktoré pôvodne mali vyloviť motory SRB z mora po ich normálnom vyhorení. Všetky záchranné práce však museli počkať, kým dopadnú všetky trosky - niektoré boli vymrštené až do stratosféry a ich pád na zem trval až 56 minút. Rádiostanice nepretržite monitorovali miesto predpokladaného dopadu trosiek, aby zaregistrovali prípadné núdzové volanie. Snaha množstva ľudí o záchranu posádky bola márna. Na rýchlo zvolanej tlačovej konferencii Jeese Moore vyhlásil: "Podľa predbežných správ, ktoré máme od záchranných oddielov vyslaných do miesta predpokladaného dopadu raketoplánu Challenger, nie sú žiadne náznaky toho, že by niekto z posádky prežil."

Hľadanie trosiek

Celkove 28 lodí a 13 lietadiel preskúmalo v priebehu prvých 8 dní po katastrofe vyše 200 000 km2 morskej hladiny a vylovili vyše 12 ton úlomkov raketoplánu. Okrem iného napríklad časti smerovky, motorovej sekcie a dverí do nákladového priestoru. Kabínu pre posádku, ktorá pravdepodobne po deštrukcii orbitera zostala v celku, sa však zatiaľ nepodarilo nájsť. Niektoré trosky boli vyplavené na pobrežie, kde ich zbierali dobrovoľníci. Spočiatku sa pátralo v okolí Cape Canaveral v úseku od mesta Cocoa Beach na juhu až po Daytona Beach na severe. Postupne sa pátranie posúvalo čoraz viac na sever, kvôli morským prúdom. Až po týždni sa do pátrania zapojilo šesť ponoriek typu Scorpio, Sprint a Recon 4. Trosky sa zhromažďovali v niektorých prázdnych hangároch montážnych hál priamo na Cape Canaveral. 19. februára NASA oznámila, že jedna z lodí objavila v sedemnásťmetrovej hĺbke trosky pravého motoru SRB. Ten bol už od začiatku označený ako pravdepodobný hlavný vinník nehody.

Prvou stopou po telesných pozostatkoch posádky bol vyplavený kus modrej ponožky so stopami tkaniva. Kabína pre posádku však bola nájdená až po viac než mesiaci, 7. marca. Ležala na dne oceánu v tridsaťmetrovej hĺbke. Okamžite bola vyzdvihnutá na palubu záchranného plavidla. Vo vraku kabíny boli nájdené telesné pozostatky členov posádky. Táto oblasť bola naposledy preskúmaná 12. apríla. Dvojtonová časť pravého motora SRB, ktorá definitívne potvrdila teóriu prehorenia spoja medzi segmentami, bola z Atlantického oceána vytiahnutá 13. apríla. Pátranie po troskách bolo ukončené zhruba po troch mesiacoch. Za ten čas sa podarilo nájsť 45 % konštrukcie orbitera, takmer tretinu hlavnej palivovej nádrže a 50 % trosiek motorov SRB.

Vyšetrovanie

Už niekoľko minút po havárii sa objavili prvé špekulácie a dohady o tom, čo mohlo byť príčinou výbuchu. Medzi prvé hypotézy patrili atentát, sabotáž alebo teroristický útok. Ďalšie dohady hovorili o aktivácii autodeštrukčného systému hlavnej nádrže (autodeštrukčný systém SRB motorov nemohol byť príčinou, nakoľko bol aktivovaný až bezpečnostným dôstojníkom). Táto teória bola zamietnutá po tom, ako sa podarilo vyloviť z mora nepoškodený autodeštrukčný systém nádrže ET.

Vyšetrovacie komisie

NASA ustanovila krátko po havárii vyšetrovaciu komisiu, ktorá však bola rozpustená krátko po tom, ako prezident Ronald Reagan 3. februára vymenoval nezávislú komisiu, ktorej sa začalo hovoriť prezidentská, alebo aj Rogersova komisia. Táto komisia mala plnú právomoc využiť všetky prostriedky na zistenie príčin havárie. Vyšetrovacia komisia oficiálne zahájila prácu 6. 2. 1986.

Explózia raketoplánu Challenger STS-51-L: nad oblakom dymu môžeme vidieť kondenzačnú stopu za motorom SRB

Členmi prezidentskej komisie boli:

Už tri dni po havárii bolo známe, že niekoľko sekúnd po štarte sa na motore SRB objavil čierny obláčik dymu. Ďalšie vyšetrovanie sa opieralo o počítačové údaje, filmové zábery a úlomky zničeného raketoplánu. Prezidentská komisia tiež zistila, že v priebehu dopravy raketoplánu na kozmodróm došlo k miernemu poškodeniu kritického segmentu pravého motoru SRB. Ten bol mierne zdeformovaný a od presne kruhového tvaru ukazoval odchýlku až 15 milimetrov. Jeho tvar bol upravený hydraulickým lisom bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania. Nepodarilo sa dokázať podiel tohto zásahu na nehode, ale podľa všetkého tu mohlo dôjsť k prvotnému poškodeniu, ktoré potom dovŕšilo mimoriadne chladné počasie a nespoľahlivosť dvoch tesniacich krúžkov. Vyšetrovacia komisia dodala prezidentovi USA záverečnú správu 9. júna 1986.

Kabína posádky po výbuchu

Samotná kabína pre posádku síce prekonala explóziu orbitera, ale pravdepodobne bola porušená jej hermetickosť. Bezprostredne po oddelení kabíny od orbitera dosiahlo vertikálne preťaženie v nej hodnotu asi 12 až 20 g, ale už po dvoch sekundách kleslo na 4 až 2 g, čo je pre ľudský organizmus znesiteľné. Členovia posádky, ktorí boli v tomto okamihu nažive a pravdepodobne aj pri vedomí museli použiť kyslíkové masky. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou 330 km/h. Hladiny sa dotkla najprv ľavým predným rohom špičky. Kabína bola tesne pred dopadom vystavená obrovskému preťaženiu dosahujúcemu podľa odhadov až 200 g. Za takých podmienok sa vodná hladina chová ako pevný betón. Napriek tomu sa väčšia časť jej konštrukcie zachovala v celku. Členov posádky nechránili nijaké skafandre, z tohoto dôvodu oficiálne stanovisko NASA znelo: "Posádka pravdepodobne, nie však celkom iste stratila vedomie v priebehu niekoľkých sekúnd po rozpade raketoplánu a to v dôsldku zmeny atmosférického tlaku vo vnútri ťažko poškodenej kabíny." Prvý dôkaz, ktorý veľmi spochybnil toto tvrdenie sa objavil po skúmaní trosiek kabíny. Na dne oceánu sa našli 4 dýchacie prístroje, pričom 3 z nich boli použité. Pri dvoch z nich odborníci dokonca zistili množstvo spotrebovaného vzduchu, ktoré bolo 75 až 90% celkových zásob. Toto množstvo zodpovedalo asi 4 až 5 minútam pokojného dýchania, ale keďže kabína tak dlho ani nepadala, je skôr pravdepodobnejšie, že astronauti v dôsledku strachu dýchali rýchlo a prudko a teda museli byť pri vedomí. Množstvo vzduchu spotrebované z prístrojov zodpovedalo množstvu vzduchu vydýchynému za krajne vypätých podmienok v priebehu 2 a pol minúty. Taktiež bývalý astronaut a lekár Joseph Kerwin skonštatoval: "Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľovi Scobeemu a pilotovi Smithovi bolo jasné, v akej beznádejnej situácii sa nachádzajú." Rodina Michaela Smitha požadovala od NASA odškodné vo výške 15 miliónov dolárov, vedenie NASA sa však napokon s pozostalými dohodlo mimosúdnou cestou.

Predchádzajúce problémy s tesniacimi krúžkami

Misia STS-51-L však nebola prvá misia, pri ktorej sa ukázala nespoľahlivosť motorov SRB. Už pri misii Discovery STS-51C došlo k vážnemu poškodeniu dvoch tesnení medzi segmentami. Ďalšia vážna porucha nastala pri lete Challenger STS-51B. Vtedy sa porušilo prvé tesnenie a z poškodeného miesta začali šľahať plamene, našťastie, všetky smerom od raketoplánu a preto nedošlo k ďalšiemu poškodeniu. Aj na základe týchto faktov sa ešte dávno pred katastrofou Challengera objavili prvé varovania. "Dospeli sme k záveru, že pokiaľ prvé tesnenie nesplní svoju funkciu, môôže zlyhať aj druhé tesnenie." Napísal v roku 1985 jeden z odborníkov na motory SRB, Irwing Davids vedúcemu letových operácií Moorovi. Firma Morton Thiokol napokon pod tlakom znepokojivých analýz navrhla NASA, že zaháji výrobu nového typu tesnenia. Vďaka zdržaniam a váhaniu zo strany NASA však prvé skúšky novej varianty motoru mali začať až v roku 1986 a do prevádzky mali byť nasadené najskôr v roku 1987. Medzitým však neboli vykonané žiadne zvláštne bezpečnostné opatrenia pre zvýšenie spoľahlivosti tesnenia.

Následky tragédie

Pamätník obetiam havárie.

Havária raketoplánu Challenger otriasla celým svetom. Raketoplán bol dovtedy podľa mnohých novinárov symbolom amerického sna a dokonalosti. Presne rok po havárii sa na Floride na symbolických 73 sekúnd zastavila všetka prevádzka a pred všetkými verejnými budovami boli vztýčené čierne vlajky.

NASA okamžite zastavila lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka. Podobné pozastavenie letov, tiež na dva pol roka nastalo po havárii raketoplánu Columbia. 6. marca vymenoval prezident Reagan na miesto generálneho riaditeľa NASA dr.Jamesa C.Fletchera, ktorý už riadil v tejto funkcii NASA v rokoch 1971 až 1977. 2. apríla bol na vlastnú žiadosť prepustený vedúci štartovacích príprav raketoplánov S. Reinartz, pravdepodobne z dôvodu havárie raketoplánu Challenger. Pred vyšetrovacou komisiou priznal, že vedel o odmietavom stanovisku technikov firmy Morton Thiocol ku štartu za nízkych teplôt, ale neinformoval o tom nadriadené zložky NASA.

Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré boli príčinou nehody, prešli 155-timi zmenami. Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentami motoru sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri. Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB. Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali: Išlo napríklad o používanie ľahkých oranžových skafandrov pre posádku počas štartu, alebo návrat k pôvodnému značeniu letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené. Raketoplány získali bočný núdzový východ, astronauti boli vybavení padákmi a bola vyvinutá nová záchranná pomôcka - teleskopická tyč. 15. augusta 1986 bola schválená stavba náhrady za zničený Challenger - nový orbiter Endeavour. Prvým letom, ktorý nasledoval po tragédii bol let raketoplánu Discovery STS-26, ktorý odštartoval 29. septembra 1988.

Pamätné gestá

2. apríla 1986 oznámili NASA a Astronauts Memorial Foundation plán na postavenie pamätníka v priestore KSC na Cape Canaveral, ktorý bude pripomínať všetkých astronautov, ktorí zahynuli pri výcviku a kozmických letoch. Okrem posádky Challengera to boli Grissom, White, Chafee, Bassett, See, Freeman, Williams a Givens. NASA poskytla pozemok, AMF financovala návrh, stavbu a v budúcnosti údržbu. Menom Ellisona Onizuky bola pomenovaná letecká základňa v Kalifornii, Onizuka AFB. Do washingtonského Kapitolu bol umiestnený skupinový portrét posádky Challengera. Menami všetkých členov posádky pomenovali aj 7 planétok a to planétky 3350 Scobee, 3351 Smith, 3352 McAuliffe, 3353 Jarvis, 3354 McNair, 3355 Onizuka a 3356 Resnik.

  1. ↑ Zrýchlené video priebehu štartu a havárie.

Pozri aj

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=STS-51-L&oldid=778768“