Saľut

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sovietska orbitálna stanica Saľut a dokujúca loď typu Sojuz
Model stanice Saľut 7

Saľut (rus. Салют) boli sovietske orbitálne stanice. Orbitálna stanica Saľut mala hmotnosť po navedení na obežnú dráhu 18,9 t. Hmotnosť vedeckej aparatúry dosahovala 2,5 t. Dĺžka stanice bola 13,6 - 16 m. Maximálny priemer 4,15 m. Rozpätie rozvinutých slnečných batérií 16,5 m. Vnútorný objem obývateľného úseku bol na prvej stanici (Saľut 1) 82,5 m3, na poslednej stanici (Saľut 7) takmer 100 m3. Stanice sa skladali z hermetického prechodového úseku, pracovného úseku a nehermetizovaného prístrojového úseku. Na ostatných dvoch staniciach (Saľut 6 a 7) bol zo strany prístrojového úseku pripojený tretí hermetizovaný úsek - prechodová komora.

Prechodový úsek stanice slúžil na vykonávanie vedeckých pozorovaní a experimentov, pre prechod posádky z transportnej lode Sojuz do stanice. Cez prechodový úsek sa uskutočňovali aj výstupy do voľného vesmíru cez špeciálny prielez s priemerom 0,8 m. Prechodový úsek tvoril valec z hliníkovej zliatiny s dĺžkou 1,7 m, prechádzajúci kužeľovou časťou k prednému pasívnemu stykovaciemu uzlu.

Pracovný úsek tvorili dva valce z hliníkovej zliatiny s priemermi 2,9 m a 3,5 m s dĺžkou 2,7 m. Tieto valce boli prepojené kónickým prechodom s dĺžkou 1,2 m. Pracovný úsek mal 15 priezorov pre prácu s navigačnými a orientačnými prístrojmi, fotografovanie zemského povrchu a vizuálne pozorovanie. Do pracovného úseku sa z prechodového dalo preliezť cez prielez s priemerom 0,8 m. V pracovnom úseku sa nachádalo šesť pracovných miest pre riadenie stanice a obsluhu vedeckých prístrojov. Tu sa tiež nachádzali prístroje a agregáty systémov riadenia stanice, zabezpečenia životných podmienok, termoregulácie, elektrického napájania, rádiového spojenia a vedecké aparatúry.

Prístrojový úsek mal priemer 4,15 m a dĺžku 3,5 m. Nachádzal sa v zadnej časti stanice. V ňom boli umiestnené korekčné motory, nádrže paliva a okysličovadla, systémy orientácie a stabilizácie stanice, základné orbitálne motory a ich záloha, zásoby pitnej vody, systémy telemetrie, svetelné majáky, kamery atď.

Program orbitálnych staníc bol v Sovietskom zväze podporovaný predovšetkým potom, čo prehrali po zlyhaní vývoja nosiča N-1 preteky o Mesiac. Vzletom prvej orbitálnej stanice Saľut sa začalo obdobie trvalej prítomnosti sovietskych a neskôr ruských kozmonautov vo vesmíre. Súčasťou programu Saľut bol aj medzinárodný program socialistických krajín Interkozmos, vďaka ktorému sa na obežnú dráhu Zeme dostal aj prvý československý kozmonaut Vladimír Remek. Nasledovníkom programu Saľut bol program orbitálnej stanice Mir a neskôr vďaka ruskej účasti sa využili skúsenosti z týchto projektov pri stavbe ISS.

Zoznam sovietskych orbitálnych staníc Saľut[upraviť | upraviť zdroj]

Názov stanice Štart Zánik Počet dní na orbite z toho s posádkou Celkový počet členov posádky Návštevy pilotovaných lodí Návštevy nepilotovaných lodí Hmotnosť kg
Saľut 1 19. apríl 1971 11. október 1971 175 24 3 2 0 18,425
Saľut 2 3. apríl 1973 29. apríl 1973 54 0 0 0 0 18,500
Saľut 3 24. jún 1974 25. január 1975 213 15 2 1 0 18,500
Saľut 4 26. december 1974 3. február 1977 770 92 4 2 1 18,500
Saľut 5 22. jún 1976 8. august 1977 412 67 4 2 0 19,000
Saľut 6 29. september 1977 29. júl 1982 1,764 683 33 16 14 19,000
Saľut 7 19. apríl 1982 8. február 1991 3,216 816 26 12 15 19,000

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]