Samo Bohdan Hroboň
| Samo Bohdan Hroboň | |
| slovenský básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec | |
 | |
| Narodenie | 24. august 1820 Liptovská Sielnica |
|---|---|
| Úmrtie | 30. júl 1894 (73 rokov) Liptovská Sielnica |
| Odkazy | |
| Commons |  Samo Bohdan Hroboň |
Samo Bohdan Hroboň (* 24. augusta 1820, Liptovská Sielnica[1] – † 30. júla 1894, Liptovská Sielnica)[2][3] bol slovenský folklorista, prekladateľ, jazykovedec a básnik – predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v rodine evanjelického farára Jakuba Hroboňa a Terézie Hroboňovej, rodenej Midielkovej, ako najmladší zo siedmich detí. V hroboňovskej rodine sa udržiavala tradícia o jej šľachtickom a poľskom pôvode z matkinej strany. Od 1834 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa hneď po príchode zapojil do národnoemancipačných aktivít starších spolužiakov a postupne nadviazal korešpondenčnú komunikáciu s mnohými osobnosťami slovenského kultúrneho života. V rokoch 1835 – 1839 napísal do rukopisného zborníka Liber memorialis societas slavicae prvé básne v češtine v klasicizujúcom duchu. V roku 1836 uverejnil svoj prvý preklad z latinčiny (Horatius) a prvý folkloristický zápis. O rok neskôr ho prijali do Nemeckého študentského samovzdelávacieho spolku.
V roku 1839 prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy a začal si písať denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti, keď nadobudol rozsah 8000 strán. Aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej.
So svojou budúcou múzou, českou vlastenkou Antóniou Reissovou, známou pod literárnym pseudonymom Bohumila Rajská, sa zoznámil v roku 1841. O rok neskôr odišiel spolu so svojím starším bratom Ľudovítom študovať na nemeckú univerzitu do Halle. Vďaka neskoršej svadbe brata Ľudovíta s Milkou Zátureckou sa Hroboň dostal do príbuzenského vzťahu so zberateľom folklórnej slovesnosti Adolfom Petrom Zátureckým. V Halle študoval teológiu a filozofiu, venoval sa korešpondencii s Bohuslavou Rajskou a napísal zbierku básní Květiny nadsálanské. Rajská opätovala jeho city, ale aj napriek tomu sa v roku 1845 predovšetkým pod vplyvom Boženy Němcovej vydala za vdovca F. L. Čelakovského.
Hroboň sa po návrate z Halle nezapojil do rušného národného života, ale utiahol sa k matke a po jej smrti k staršiemu bratovi Ľudovítovi, kňazovi v Liptovskej Sielnici. Založil tu Spolok miernosti. Letá trávil na salaši pod Bielou skalou v Tatrách, v sielnickej Suchej doline. V revolúcii 1848 v okolí Svätej Mary poburoval ľud, aby si od zemepánov pýtal hory.
Fascinovaný kollárovskou ideou zjednotenia všetkých slovanských kmeňov videl Hroboň paralelu utrpenia Krista v osude Slovanov a po tisícročnej kliatbe hlásal nástup večnej christoslavianskej ríše. V dramaticky pohnutej etape slovenských dejín tak čerpal z potenciálu protomesianistickej situácie: vo svojich prácach evokoval atmosféru očakávania radikálneho zvratu v limitnom čase, zániku a znovuzrodenia, predestinácie a naplnenia veľkej dejinnej úlohy. Zmena však nemala nastať v kontexte predmetného sveta (v podobe revolúcie), ale v podobe duchovnej obnovy, zániku a navrátenia sa k počiatku.
Prostredníctvom básnického jazyka plného etymologizácií či pseudoetymologizácií sa chcel dopátrať skrytej podstaty slov a tým aj reality, mystickým zjavením slova vizualizoval spoločné indoeurópske korene všeslovanského, resp. všeľudského jazyka s jeho pôvodnou silou prirodzenej adamickej reči, ktorá má zo svojich vnútorných zdrojov pretvoriť svet.
Svoju izoláciu prekonával korešpondenciou s rôznymi kultúrnymi osobnosťami, ale predovšetkým s českým národovcom a psychiatrom v Ústave pre slabomyseľných Karolom Slavojom Amerlingom, zakladateľom slovanského vzdelávacieho ústavu Budeč. Obracal sa na neho so svojimi pretrvávajúcimi zdravotnými problémami, ktoré už mali príznaky schizofrénie. V roku 1854 písal ľúbostné listy Márii Števlíkovej a neskôr aj istému sielnickému sedliackemu dievčaťu menom Zuzka.
Postupne strácal zrak, písať mohol len ľavou rukou – rozsiahle denníkové záznamy a iné rukopisy sú preto takmer nečitateľné. Zomrel opustený v Liptovskej Sielnici. Literárny vedec Edmund Hleba naznačil, že nemožno vylúčiť ani samovraždu, keď napísal, že básnik našiel svoj koniec v priestore medzi farou a kostolom. Dokumentárny film Samo Bohdan Hroboň realizovala Slovenská televízia v Bratislave v roku 2001 v rámci televízneho cyklu Kultúra a náboženstvo (scenár Vlastimil Kovalčík, réžia Fedor Bartko).
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- 1857 - Slovenskje iskrice
- 1861 - Slovopieseň
- 1863 - Slovo o Goethem a Heglovi (filozoficko-estetická úvaha)
- 1872 - Svätopompej
- 1874 - Prosbopej slovenskjeho chorľavca-žobráka
- 1878 - Pejan víťazný
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- KLEINSCHNITZOVÁ, Flóra: Z našej romantiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ. Bratislava, 1958.
- ČEPAN, Oskár: Literárne bagately. Bratislava : Tatran, 1971, s. 48 – 59.
- ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95 – 127.
- ĎURIŠKA, Zdenko: Pôvod a príbuzenské vzťahy Hroboňovcov. In: Genealogicko-heraldický hlas, roč.5, 1995, č. 1, s. 18 – 29.
- HLEBA, Edmund: Doslov. In: S. B. Hroboň: Slovenské iskrice. Bratislava : Tatran, 1991.
- KOVALČÍK, Vlastimil: Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň, Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2002.
- ZAMBOR, J.: Interpretácia básne Sama Bohdana Hroboňa Ária kajúca. In: Stavebnosť básne. Bratislava : LIC, 2018, s. 15 - 39.
- Samo Bohdan Hroboň: Prosbopej slovenského chorľavca žobráka. V interpretácii Jána Zambora. Bratislava : LIC, 2020.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Záznam o narodení a krste v matrike farnosti Liptovská Sielnica; pokrstený ako Samuel Theodor Hrobony
- ↑ Záznam o úmrtí v matrike farnosti Liptovská Sielnica; záznam č. 23
- ↑ Dejiny slovenskej literatúry. Martín : Matica Slovenská, 2009. (1. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788070909379.