Samohláska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Samohlásky)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Často používaná schéma jednoduchých samohlások (znaky samohlások sú podľa IPA)

Samohláska alebo vokál je hláska, ktorá:

  • z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky
  • z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku
  • z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu

V užšom zmysle sa ako samohlásky označujú len tzv. jednoduché samohlásky (monoftongy; napr. a, e, u). V širšom zmysle sa ako samohlásky (potom presnejšie nazývané aj samohláskové zvuky či vokalické zvuky) označujú aj dvojhlásky (diftongy; napr. ia, ie) a trojhlásky (triftongy).

Delenia[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden spôsob delenia samohlások je podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na:


Podľa (ne)redukovanosti sa rozlišujú:


Podľa dĺžky sa delia na:

resp. presnejšie na:


Podľa postavenia jazyka pri artikulácii na:

a na:


Podľa (ne)účasti pier na artikulácii sa delia na:


Podľa (ne)nosovosti sa delia na:


Podľa (ne)znelosti:


Podľa napätosti svalov artikulačných orgánov pri artikulácii sa rozlišuje:

Samohlásky v slovenčine[upraviť | upraviť zdroj]

V slovenčine existujú jednoduché samohlásky (monoftongy) a, á, ä, e, é, i, í (písané aj y, ý), o, ó, u, ú. Z čisto gramatického (nie však fonetického) hľadiska sú samohláskami aj r, ŕ, l, ĺ, keď majú slabikotvornú funkciu (napríklad ŕ v slove vŕba). Dvojhlásky (diftongy) sú ia, ie, iu, ô. Podľa niektorých názorov existujú v slovenčine aj trojhlásky (napr. vyslovená skupina iev v slove dievča alebo vyslovená skupina ôj v slove môj).

O slovenských samohláskach (v spisovnej slovenčine) platí:

  • Všetky samohlásky sú neutrálne, t.j. ani otvorené ani zatvorené. V niektorých prípadoch však existujú náznaky otvorenej či zatvorenej výslovnosti.
  • Všetky samohlásky sú plné, teda neredukované.
  • Podľa trvania rozlišujeme v slovenčine len krátke a dlhé samohlásky. Krátke sú: a,ä,e,i,o,u (z gramatického hľadiska niekedy r,l); dlhé sú: á,é,í,ó,ú (z gramatického hľadiska aj ŕ,ĺ) a všetky dvojhlásky (ia,ie,iu,ô).
  • Predné samohlásky sú i,e,í,é (y,ý),ie; stredné samohlásky sú a,ä,á,ia; zadné samohlásky sú u,o,ú,ó,ô.
  • Vysoké samohlásky sú i,u,í,ú (y,ý); prostredné sú e,o,é,ó; nízke sú a,ä,á.
  • Labializované samohlásky sú všetky zadné samohlásky a iu, nelabializované sú všetky ostatné samohlásky.
  • Všetky samohlásky sú ústne (teda nie nosové). Niekedy sa však samohlásky vyslovujú ako nazalizované (teda "mierne nosové"), napr. e v slove nenávisť.
  • Všetky samohlásky sú znelé.
  • Všetky samohlásky sú nenapäté.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]