Sandinovská revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sandinovská revolúcia je proces, ktorý začal v roku 1978 v Nikarague pod vedením Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) a ktorý znamenal koniec diktatúry rodiny Somozovcov v tejto krajine. FSLN prevzal moc obsadením Managuy 19. júla de 1979. Ideologické pozadie tohto procesu bolo socialistické, so silným vplyvom marxizmu.

FSLN zaviedol v krajine povinnú vojenskú prezenčnú službu a vyvlastnil veľkých majiteľov pôdy. Bankový sektor bol zoštátnený a vláda kontrolovala zahraničný obchod. Začala sa zdĺhavá partizánska vojna. Keď sa FSLN obrátil so žiadosťou o pomoc na Kubu a Sovietsky zväz, s ktorým podpísal zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá sa realizovala predovšetkým formou vojenskej pomoci, začali jeho odporcov, známych ako contras, materiálne a vojensky podporovať v súlade s Reaganovou politikou zadržovania komunizmu, aj USA. Situácia v Nikarague bola počas Reaganovej éry prioritou zahraničnej politiky USA v Strednej Amerike.

V roku 1988 sa začali rokovania medzi znepriatelenými stranami, ktoré vyvrcholili voľbami vo februári 1990, v ktorých sa proti FSLN postavila koalícia všetkých opozičných strán vedená Violetou Chamorrovou. Jej nástup k moci sa považuje za koniec Sandinovskej revolúcie.

FSLN ako jedna z politických strán ovláda krajinu i dnes Daniel Ortega, protagonista Sandinovskej revolúcie, je jej prezidentom. V praxi sa však jeho politický model už nepresadzuje úplným vyvlastňovaním súkromných firiem; ekonomika krajiny naďalej spočíva na súkromnom sektore, ale priestor pre slobodné podnikanie sa nerozširuje tak, ako sa to deje vo väčšine ostatných krajín Strednej Ameriky za posledné dve desaťročia. Hoci nejde o totalitný model komunizmu tak, ako je dnes aplikovaný o. i. na Kube a existuje tu aj politická opozícia, zásahy štátu do ekonomiky sú oveľa rozsiahlejšie ako v susedných krajinách. FSLN má pod kontrolou aj väčšinu odborových organizácií. Podobná situácia je v súdnictve.