Selca (Brač)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rímskokatolícky kostol
Socha prvého starostu Toma Didolića

Selca (tal. Selza della Brazza) je obec na chorvátskom ostrove Brač. Pozostáva zo štyoch častí: Selca, Sumartin, Novo Selo a Povlja.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V doline Zaganj, ktorá leží medzi Selcou a Sumartinom boli nájdené dva hroby z doby bronzovej, približne z roku 500 pred Kr.

Prvý bračský kronikár Dujam Hranković, autor Opisu Brača z roku 1405 spomína dvanásť usadlostí na ostrove, z toho polovica prežila do 17. storočia, Selca bola jednou z nich. Osada bola kvôli blízkemu morskému pobrežiu častým terčom pirátov, v rokoch 1425 – 1427 ju navyše znivočila morová epidémia. V tom čase klesol počet obyvateľov celého ostrova na približne 2 000.

V roku 1633 bol v osade postavený rímskokatolícky kostol.

V roku 1668 biskup Andreis rozhodol, že sa Selca a Lokanja (dnes časť obce) stali súčasťou farnosti Gornji Humac. V roku 1815 získala Selca samostatnú farnosť.

Ťažba a spracovanie kameňa[upraviť | upraviť zdroj]

Prelom spôsobil začiatok ťažby bračského bieleho kameňa. Kým v roku 1678 žilo v obci 124 obyvateľov, o storočie neskôr už 400. Tento prírastok bol spôsobený pravidelnou imigráciou za početnými pracovnými príležitosťami.

Traduje sa, že kamenárstvo tu rozvinul Anton Standelpergher, ktorý sa v roku 1713 prisťahoval z dnešných Čiech. Bol známy pod talianskou prezývkou Stambucco. Jeho potomkovia dodnes žijú v obci a nesú priezvisko Stambuk.

Rozvoj kultúry[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1888 dedinčania založili literárno-kultúrny spolok Hrvatski sastanak (Chorvátske stretnutie), pod patronátom biskupa Štrosmajera. V tom čase bola tunajšia knižnica najkvalitnejšou na ostrove. Do jeho činnosti sa po svojom príchode zapojil slovenský spisovateľ Martin Kukučín, ktorého v roku 1904 zvolili za predsedu. Spolok mal významný vplyv pri vzdelávaní tunajšieho obyvateľstva. Neskôr zanikol (najmä pre emigráciu jeho členov), no po druhej svetovej vojne ho obnovil známy chorvátsky básnik, bračský rodák Vladimir Nazor.

Emigrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 19. storočia dochádza k zastaveniu rozkvetu obce, časť obyvateľov je nútená vysťahovať do zámoria. Ešte viac ľudí odišlo po prvej svetovej vojne, keď sa vysťahovalo okolo 500 ľudí, predovšetkým tí, ktorí sa zaoberali vinohradníctvom, cieľovými krajinami boli najmä USA, Čile, Argentína a Austrália.

Významnými príčinami vysťahovalectva boli časté zničenia úrody viniča (napr. škodcom Phylloxera), ale i vysoké zdaňovanie pestovateľov.

Martin Kukučín[upraviť | upraviť zdroj]

Kukučínov dom
Pamätná tabuľa na Kukučínovom dome

V Selci pôsobil od roku 1893 ako obecný lekár slovenský spisovateľ Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr). Zaľúbil sa do miestneho dievčaťa Perice Didolićovej, s ktorou sa v roku 1904 oženil. Kukučín pred svadobným obradom konvertoval z evanjelickej na katolícku vieru. Bol obľúbený medzi dedinčanmi, po čase si zriadil i lekáreň.

Osudy svojich susedov a pacientov opísal v románe Dom v stráni (chorv. Kuća na proplanku), ktorý sa zaraďuje medzi povinné čítanie na slovenských školách.

V roku 1908 sa vysťahoval spolu so skupinou ostatných dedinčanov do Čile (Punta Arenas), ich osudy opísal v románe Mať volá (chorv. Maka zove).

Kukučínovo účinkovanie pripomína pamätná tabuľa na dome, kde žil a pôsobil ako lekár. Dnes je v ňom situovaný obecný úrad. Časť budovy stále slúži ako zubná ordinácia. Je po ňom nazvaná i jedna z ulíc.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]