Sergej Sergejevič Prokofiev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sergej Sergejevič Prokofiev
Sergei Prokofiev 02.jpg
Základné informácie
Narodenie 23. apríl 1891
Soncovka (dnes Krasne), Ruská ríša
Úmrtie 5. marec 1953 (61 rokov)
Moskva, ZSSR
Národnosť ruská
Obdobie tvorby 1896 - 1952
Hudobný smer vážna hudba 20. storočia, neoklasicizmus
Dielo
Počet diel 138 pod opusovými číslami
Ťažiskové žánre symfónia, koncert, balet, klavírna hudba, filmová hudba
Doplnkové informácie
Webstránka http://www.prokofiev.org/

Sergej Sergejevič Prokofiev (rus. Сергей Сергеевич Прокофьев; * 23. apríl 1891, Soncovka, Jekaterinoslavská gubernia – † 5. marec 1953, Moskva) bol jedným z najväčších skladateľov 20. storočia. Skladal v širokej škále žánrov vrátane opery, baletu, filmovej hudby, kantát, orchestrálnych a komorných prác. Zároveň bol brilantným klaviristom a dirigentom.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine agronóma Sergeja Alexejeviča Prokofieva. Hudbe sa venoval od piateho roku života. Hodiny hry na klavíri mu dávala spočiatku matka, veľmi muzikálna, dobrá klavíristka. Prvé skladateľské pokusy - valčíky, pochody a dve opery, upútavajú pozornosť Tanejeva; na jeho radu sa Prokofiev púšťa do pravidelného štúdia hudby (harmónia a kompozícia) u R. Gliera. Po dvoch rokoch odchádza na petrohradské konzervatórium. Počas štúdia vznikajú symfonické poémy. Roku 1914 končí Prokofiev konzervatórium ako skvelý pianista a skladateľ. Roku 1918 opúšťa vlasť, odchádza najprv do Ameriky, neskôr do Francúzska. Rýchlo získava slávu vynikajúceho klaviristu - virtuóza a mimoriadne originálneho skladateľa. V Paríži nadväzuje spoluprácu s S. Ďagilevom, píše pre neho balety.

Dovtedajšia skladateľova tvorba znamenala v histórii hudby úplne nóvum. Prokofiev, nepriateľ ľahko zrozumiteľnej a romantickej expresie, programovosti a pátosu, ohromuje súčasníkov nezvyčajne originálnym, svojráznym štýlom. Jeho hudba je motorická, rytmicky bohatá, vtipná v neočakávaných zvratoch melódie a v prekvapujúcich harmonických spojeniach. Je novátorom v oblasti klavírnej hry - rozvíja techniku akordovej hry, obohacuje dynamiku, obľubuje výrazové kontrasty, kladie pred interpreta neobyčajne ťažké, ale objavne riešené rytmické problémy.

Rok 1932, rok návratu a trvalého usídlenia sa vo vtedajšom Sovietskom zväze, prináša v Prokofievovej tvorbe zásadný zvrat. Skladateľ opúšťa experimentátorské hľadanie, začína rozvoj smerujúci k zjednodušeniu technických prostriedkov, exponovanie melodiky ako prvoradého, najkomunikatívnejšieho výrazového prvku. Koncentrovanosť formovej výstavby diel pomaly ustupuje plynulosti. Prokofiev sa vracia ku kantátovým formám a k historickej tematike. O svojom rozhodnutí vrátiť sa do stalinského Ruska v roku 1936 povedal: „V Európe sa všetci musíme zháňať po predstaveniach, prehovárať dirigentov a riaditeľov divadiel; v Rusku oni prídu za mnou - až je ťažké uspokojiť tento dopyt...“ V roku 1948 bol sovietskymi autoritami obvinený z „formalizmu“ a antidemokratických tendencií a jeho umelecká sloboda bola permanentne obmedzovaná. Jeho smrť v roku 1953 zatienilo v ten istý deň Stalinovo úmrtie.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Technicko-formová rovina Prokofievovej hudby je v podstate neoklasicistická, avšak nad všetkým dominuje špecifický "duch vzdoru", ktorý je zdrojom neočakávaných zmien v naoko konvenčnej melodickej línii, prekvapujúcich harmonických zvratov, ktoré narúšajú vžitý tonálny poriadok, ako aj rytmických prekvapení. Prokofiev osviežil známe prostriedky, ale výsledkom bolo vytvorenie novej hudobnej kvality, absolútne originálneho a neopakovateľného "prokofievovského" štýlu.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Prokofiev vynikal aj ako klavirista

Dielo Sergeja Prokofieva je úctyhodné, okrem iného zahŕňa 7 symfónií, 11 koncertov, 8 opier, 7 baletov a filmovú hudbu. V symfonickej tvorbe sa Prokofiev výraznejšie nepresadil, jeho baletne poňaté symfónie ostali v tieni Šostakoviča, pravdaže s výnimkou Symfónie č. 1 ktorá sa hneď po napísaní stala v Európe pódiovým hitom. O to cennejšie a často interpretované sú však jeho koncerty, z ktorých vyniká Klavírny koncert č. 3 a dva husľové koncerty. Z ostatných orchestrálnych diel je známa rozprávka Peter a vlk, vďačné dielo koncertov orientovaných na detského poslucháča. Vynikajúci je súbor klavírnych sonát, ktoré patria medzi najvýznamnejšie klavírne diela 20. storočia. Najviac však skladateľa preslávil balet Rómeo a Júlia, ktorý spolu s Čajkovského dielami tvorí základ repertoáru snáď každej baletnej scény na svete.

Pre podrobnejší prehľad pozri Zoznam diel Sergeja Sergejeviča Prokofieva

Symfónie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Symfónia č. 1 D-dur "Klasická", Op. 25

Koncerty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sinfonia Concertante e mol pre violončelo a orchester (1956)

Iné orchestrálne diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • suity z baletov a opier
  • Peter a vlk, hudobná rozprávka, Op. 67

Klavírna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Klavírna sonáta č. 5 C-dur, Op. 135
  • Klavírna sonáta č. 6 A-dur, Op. 82
  • Klavírna sonáta č. 7 B-dur, Op. 83
  • Klavírna sonáta č. 8 B-dur, Op. 84

Balet[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rómeo a Júlia, Op. 64
  • Popoluška, Op. 87

Opera[upraviť | upraviť zdroj]

  • Láska ku trom pomarančom, tri velké obludy

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

"Hudba...bezpochyby dosiahla a prešla najvyšším stupňom konfliktu a zložitosti, ktorú v praxi možno dosiahnuť. Nechcem nič lepšie, viac pružné alebo viac kompletné než je sonáta, ktorá obsahuje všetko potrebné pre môj kompozičný zámer.„ Prokofiev, New York Times, 1930

Hudba napísaná neúprimne je neživotná." (citát visí vo vestibule základnej školy Prokofievova 5 v bratislavskej Petržalke)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]