Severný Epirus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kraj Epirus je vyznačený modrou farbou a rozdelený medzi Grécko a Albánsko.

Severný Epirus(gr. Βόρειος Ήπειρος (Vorios Ipiros), alb. Epiri i Veriut) je historické územie na juhu dnešného Albánska. Najväčšie mesto je Gjirokastër gr. Arjyrokastro). Do začiatku 20. storočia bolo toto územie obývané predovšetkým Grékmi, menšiny tvorili moslimskí Albánci, ortodoxní Arumuni a Bulhari. Dodnes tu žije početná grécka a arumunská menšina.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Severný Epirus zahŕňa kraje a rovnomenné mestá Gjirokastër (gr. Arjyrokastro), Himarë (gr. Chimarra), Sarandë (gr. Ajii Saranda), Delvinë (gr. Delvino), Tepelenë (gr. Tepelena), Përmet (gr. Premeti), Leskovik (gr. Leskoviko), Ersekë (gr. Erseka), Korçë (gr. Koritsa, arum. Corceao), Voskopojë (gr. Moschopoli, arum. Moscopole), do Severného Epiru sa niekedy priraďujú aj mestá Berat (gr. Verati), Fier (gr. Fiereza) a Selenicë (gr. Selenitsa), lebo tu žije grécka menšina. Pretekajú tadeto rieky Vjosë (gr. Aoos), Drino (gr. Drinos), Osum (gr. Apsos) a Devoll (gr. Eordaikos).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Starogrécky chrám v meste Apollonia.
Starogrécke mestá v Albánsku.

V staroveku územie Severného Epiru obývali grécke kmene tzv. Epirótov, najznámejší boli Chaónčania. Rozprávali severozápadným dialektom gréčtiny a na rozdiel od južných Grékov boli organizovaní do väčších kráľovstiev. Najznámejšie starogrécke mestá boli Phoeniké (dnes Finiq) a dórske kolónie Buthrotón (Butrint), Avlón (Vlorë) a Appolonia (Pojani). Epirus vstúpil do popredia gréckych dejín až v 3. stor. pred Kr., kedy sa tu vytvorila Epirótska liga (gr. Koino Epeiroton). Najznámejší kráľ bol Pyrrhos, ktorý sa preslávil vojnou s Rimanmi v Itálii. V roku 167 pred Kr. bol kraj dobytý Rimanmi. Od 1. stor. po Kr. sa tu začína šíriť kresťanstvo, ktoré v 4. stor. definitívne zatlačilo pohanské grécke náboženstvo. Najznámejší miestny kresťanský mučeník bol Svätý Donatos. Približne v 1. stor. pred Kr. tiež zanikol tradičný grécky epirótsky dialekt v prospech zjednocujúceho jazyka koiné. Severne od Epiru prevládol latinský vplyv. Od roku 395 patrí celé územie Grécka do Východorímskej ríše (Byzancia).

Byzancia[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanské baptisterium zo 6. stor. v Butrinte.

V ranobyzantskom období bolo územie Severného Epiru vystavené rôznym vpádom, jednak súperiacim cisárskym armádam, v 6. stor. oblasť vyplienili Ostrogóti z Itálie a o storočie neskôr, počas krízy impéria sa sem dostali Avari a Slovania. Slovania sa tu aj usadili a mnoho Grékov sa pred nimi schovalo do vysokých epirských pohorí. V 9. stor. sa Byzancii podarilo Grécko znovu oslobodiť, časť epirských Slovanov bola presídlená a časť splynula s gréckym obyvateľstvom a do 13. stor. úplne zanikli, ostali tu však početné slovanské toponymá. V rovnakom období sa tu usadilo grécke obyvateľstvo z rôznych končín Byzantskej ríše, ktorú dobyli križiaci a v Epire hľadali slobodu, lebo tu vznikol samostatný grécky štát Epirský despotát. V tejto dobe sa tu začína usadzovať aj albánske obyvateľstvo, ktoré sem prichádzalo zo severu, avšak tí sa v Severnom Epire usadili len v niektorých malých územiach, väčšia časť Albáncov sa usadila v dnešnom gréckom Epire. V 14. stor. kraj ovládli Srbi pod vládou Štefana Dušana, časť prístavných miest kontrolovali Benátky. V 15. stor. celé územie ovládli osmanskí Turci.

Turecká nadvláda[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičné budovy v meste Gjirokastër (Arjyrokastro).

Po ustanovení tureckej moci skoro celé miestne albánske obyvateľstvo prestúpilo na islam, čím sa postavilo na stranu Turkov proti miestnym Grékom. Epirus sa stal významným centrom gréckeho a arumunského obchodu, najdôležitejšie mesto bolo grécke Arjyrokastro (Gjirokastër) a tiež prevažne arumunské mestá Koritsa (Korçë) a Moschopoli (Voskopojë), ktoré bolo známe aj ako Nea Athina (Nové Atény), nakoľko mesto bolo významným grécko-arumunským centrom a tiež sa tu nachádzali významné grécke školy. Práve o rozvoj školstva a vzdelanosť miestnych kresťanov sa zaslúžil grécky mních Kosmas Etolos, ktorý na územii Severného Epira založil viac ako 200 gréckych škôl. Aj napriek určitej obchodnej nezávislosti niektorých gréckych a arumunských stredísk, pociťovalo kresťanské obyvateľstvo odpor voči osmanskej nadvláde. V roku 1770 povstalo grécke obyvateľstvo na Peloponéze v tzv. Orlovovej revolúcii, ktorú podporilo aj veľa gréckych revolucionárov zo Severného Epiru. V roku 1821 vypukla Grécka vojna za nezávislosť. Zo Severného Epiru pochádzali revolucionári ako Konstantinos Lagumitzis z dediny Hormovo pri Tepelene, ktorý sa stal známym vďaka svojmu nadaniu navrhovať podzemné tunely. Zachránil aj početné antické pamiatky z aténskej Akropoly, ktoré chceli zničiť Turci počas obliehaní Akropoly. Známi generáli boli aj bratia Zachos Milios a Michail Spyromilios. Známou miestnou osobnosťou bol aj grécky podnikateľ Evangelos Zappas z dediny Labovo, ktorý sponzoroval prvé olympiíjské hry a tiež jeho brat Konstantinos Zappas, ktorý v Aténach postavil rokovaciu budovu Zappion. V roku 1831 vznikol Grécky štát, Epirus však stále zostal pod osmanskou nadvládou. Miestni Gréci často rebelovali a postupne ničili tureckú administratívu. V roku 1881 bolo Berlínskou konferenciou Grécku uznaný územný nárok na Južný Epirus. O Severný Epirus vznikli spory medzi Grékmi a Albáncami. V roku 1912 bola vyhlásená nezávislosť Albánska, ktoré ovládlo aj Severný Epirus.

Autonómna republika Severný Epirus[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálna deklarácia miestnych Grékov za vytvorenie autonómneho štátu 1. Marca. 1914

V roku 1914 vzniklo na Albánsku autonómne územie Severného Epiru. Súviselo to jednak s tým, že severoepirskí Gréci organizovali dlhotrvajúce povstania a tiež s tým, že miestni Gréci patrili k najviac vzdelanej vrstve obyvateľstva Albánska, ktorá si svoje politické ambície vedela diplomaticky presadiť aj v zahraničí. Nezávislosť deklaroval miestny Grék, člen významnej podnikateľskej rodiny, Jeorjos Christakis Zografos z Arjyrokastru, ktorý sa stal prezidentom autonómnej republiky. Významné politické osobnosti tohto štátu bol minister zahraničných vecí Alexandros Karapanos z gréckej Arty, minister náboženstva a kultúry bol biskup Vasilios Papachristu z dediny Labovo a minister vojny bol Dimitrios Dulis z dediny Nivitsa pri Chimarre. Hlavným mestom republiky bolo Arjyrokastro. Do autonómnej republiky sa postupne pridávali ostatné mestá s kresťanským obyvateľstvom. Až 90% obyvateľov Severného Epiru boli vyznávačmi gréckej ortodoxnej cirkvi. Z toho väčšina boli Gréci, menšina boli Arumuni a malá časť kresťanského obyvateľstva bola tvorená slavofónnym a obyvateľstvom, považujúcim sa prevažne za Bulharov či Grékov. Moslimovia boli zväčša Albánci. Počas Prvej svetovej vojny grécka armáda obsadila časť Severného Epira, ako súčasť expanznej politiky gréckeho premiéra Eleftheria Venizela. Grécko vtedy obsadilo aj grécky kraj Iónia v Malej Ázii a Macedóniu. Turecký generál Mustafa Kemal však grécke vojská porazil, Gréci sa museli stiahnuť z Malej Ázie a nasledovala grécko-turecká výmena obyvateľov. Tento zvrat sa odrazil aj v Severnom Epire, ktorý bol mocnosťami definitívne prisúdený Albánsku, grécke vojská sa museli stiahnuť a autonómna republika bola zrušená.

V Albánsku[upraviť | upraviť zdroj]

Albánsky štát začal s tvrdou diskrimináciou kresťanského, najmä gréckeho obyvateľstva na svojom území. Menšinové právo bolo uznané iba malému gréckemu územiu s iba 15.000 obyvateľmi. Postupne sa začína so zatváraním gréckych škôl. V autonómnom štáte tu bolo 360 gréckych škôl, v roku 1926 78, v roku 1933 iba 10 a o rok nato už neexistovala žiadna grécka škola v Albánsku. Z novovzniknutej albánskej ortodoxnej cirkvi boli vylúčení všetci grécki cirkevní činitelia. Grécke obyvateľstvo sa stalo terčom násilnej albanizácie. Počas Druhej sv. vojny Albánsko kolaborovalo s fašistami, miestni Gréci však rebelovali a vytvárali partizánske organizácie. Táto situácia vyostrila napäté vzťahy medzi Gréckom a Albánskom. Grécky premiér Andreas Metaxas vyhostil z gréckeho Epiru všetkých Albáncov, nakoľko kolaborovali s fašistami. Mnoho severoepirských Grékov sa vtedy dobrovoľne vysťahovalo do Grécka. Po nástupe komunizmu a diktátora Envera Hodxu sa začalo masívne potlačovanie gréckych práv. Mnoho Grékov bolo zatknutých a odvedených do stredného Albánska, kde boli odsúdení na rôzne nútené práce. Tiež bolo zakázané vyznávanie náboženstva. Počas tejto národnej prohibície sa mnoho Grékov albanizovalo, mnohí emigrovali do Grécka. V roku 1984 grécka radikálna skupina MAVI zo Severného Epiru zavraždila albánskeho veľvyslanca v Aténach na protest proti národnému útlaku. Po páde komunizmu grécky premiér Konstantinos Mitsotakis v roku 1991 adresoval demokratickej albánskej vláde pokyny na uznanie gréckej menšiny. Grécko požadovalo otvoriť grécke školy, uznať grécku menšinu, uznať grécky jazyk za oficiálny jazyk v územiach osídlených Grékmi a tiež možnosť návratu predošlým gréckym utečencom. Albánska vláda vtedy akceptovala väčšinu gréckych pokynov, no územie s gréckou menšinou bolo vytvorené iba pri Grécko-albánskych hraniciach, pričom veľká časť gréckohovoriacej časti Albánska tento status dodnes neobdržala, čo dodnes vyostruje spory medzi Gréckom a Albánskom. Po páde komunizmu bola vytvorená grécka politická strana Omonia, ktorá však bola často diskriminovaná a opätovné problémy medzi dvoma štátmi v roku 1994 opäť využila grécka radikálna skupina MAVI, ktorá zabila dvoch albánskych vojakov.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Lingvistická mapa Albánska. Modrá farba: Gréci, žltá Arumuni, fialová Slovania.

Územie Severného Epiru dnes obývajú jednak potomkovia Albáncov vysťahovaných Metaxasom z Grécka a jednak pôvodným obyvateľstvom, tvoreným prevažne Grékmi a Arumunmi. Časť kresťanského obyvateľstva bolo počas komunizmu albanizovaná. Albánsko dnes deklaruje iba 3,5% Grékov. Toto číslo vyplýva z územia v okolí Himarë, Sarandë a Delvinë ktoré Albánsko uznalo za minoritnú zónu. V Skutočnosti však Gréci obývajú ovela väčšie územie južného ALbánska a tvoria asi 15% celkového obyvateľstva. Arumunské obyvateľstvo, ktoré sa považuje za samostatný etnický prvok, nezávislý od Grékov tvorí asi 7% obyvateľstva celého Albánska. V minulosti sa Arumuni považovali za Grékov, mnoho arumunských vzdelancov sa hlásilo ku gréckej kultúre a väčšina arumunského obyvateľstva ovládala aj gréčtinu. Dodnes sa malá časť severoepirských Arumunov považuje za Grékov. Mnoho Severoepirských Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka, preto sú mnohé dediny vyľudnené, často už aj zaniknuté. Významnou albánskou turistickou lokalitou sú práve prístavné mestá Sarandë a Himarë, ležiace neďaleko gréckeho ostrova Korfu. Moderné osobnosti, ktoré majú severoepirský pôvod je grécky futbalista Sotiris Ninnis, grécky vzpierač Pyrros Dimas, albánsky futbalový brankár gréckeho pôvodu Foto Strakosha, grécky fyzik Dimitris Nanopulos a s politikov bývalý grécky prezident Konstantinos Stefanopulos a súčasný albánsky minister práce a sociálnych vecí, Spiro Xera (gr. Spyros Xeras). Predsedom gréckej politickej strany Omonia je Vasilis Bollanos, ktorý je zároveň starostom Himarë.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Severný Epirus predstavuje súbor starých tradícií gréckeho folklóru. Mnohé miestne tradície vychádzajú ešte z antickej doby a aj vďaka neprípustným terénom sa udržali tak dlho. Zvláštnou ojedinelosťou je miestna hudba. Piesne sú spievané v polyfonickej melódii, ktorá vychádza ešte zo starogréckej hudby. Podobná hudba je v gréckej časti Epira. Melódia je zvyčajne pomalá a ťahavá a predstavuje špecifickú časť orientálnej hudby. Hlavným nástrojom je klarinet (klarina). Tento typ hudby majú aj epirskí Albánci a mnohé piesne majú rovnaké melódie, len slová sú buď v gréčtine, alebo v albánčine. Charakteristickým mužským krojom je suknica fustanella. V minulosti bolo územie Severného Epiru známe aj svojimi sochármi, bohatou byzantskou architektúrou a tichografiou.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Βόρειος Ήπειρος και Ελληνισμός. Επτά Ημέρες. Καθημερινή, 6 Μαρτίου 1994.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]