Sextus Aurelius Propertius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sextus Aurelius Propertius (* 47 pred Kr. – † 15 pred Kr.) bol rímsky elegický básnik, ktorý je spolu s Tibullom a Ovidiom známy pod označením triumviri amoris (triumvirovia lásky).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Propertiov praenomen Sextus bol rekonštruovaný na základe zmienok u Aelia Donata[1] a podľa niekoľkých rukopisov.

Sextus Propertius sa narodil podľa vlastných slov v Umbrii[2]. Za jeho rodisko sa vyhlasuje viacero miest, Mevania Hespillus, Ameria, Perusia a Assisium. Propertiov otec zomrel počas jeho detstva. Jeho rodinu navyše postihla roku 41 pred Kr. konfiškácia pôdy, tá istá ktorá sa dotkla aj Vergília a Horatia. Napriek tomu si mohol Propertius dovoliť študovať v Ríme, kde sa pripravoval na politickú dráhu. V Ríme sa pohyboval Propertius medzi “zlatou mládežou” a po prvý raz sa stretol so ženou, ktorú bude v svojej poézii ospevovať pod menom Cynthia.

Apuleius stotožnuje Propertiovu milenku Cynthiu so ženou nazvanou Hostia, pravdepodobne pochádzajúcou z rodiny básnika Hostia. Propertius ju sám označuje ako docta puella (učená žena)[3] a zmieňuje sa o tom, že píše sama básne[4].

Maecenatov krúžok[upraviť | upraviť zdroj]

Prvú knihu elégii vydal básnik roku 28 pred Kr. Podľa toho, že sa celá zaoberala jedinou osobou – Cynthiou – dostala názov Monobiblos (doslova Kniha s jedinou témou). Prvá zbierka veršov upútala pozornosť Gaia Maecenata, ktorý okolo seba združoval mladých nádejných umelcov. Propertius bol prijatý do jeho krúžku, kde sa spoznal s Vergíliom aj začínajúcim Ovídiom a vydal svoju druhú zbierku okolo roku 25 pred Kr. V tretej knihe, ktorú Propertius vydal niekedy po roku 23 pred Kr., sa už vzďaluje od čistého opevovania lásky a prikláňa sa aj k iným, politickým témam. V štvrtej knihe, vydanej po roku 16 pred Kr. sa už objavujú zložitejšie básne s aitiologickými motívmi. Pretože počet básní v poslednej zbierke je veľmi nízky, predpokladá sa, že Propertius mohol zomrieť pred jej dokončením a že bola vydaná až posmrtne.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Sextus Propertius je považovaný za autora štyroch kníh poézie obsahujúcich celkom 92 básní. Podľa filológa Karla Lachmanna, ktorý si všimol neobvykle vysoký počet básní obsiahnutých v jedinej knihe i Propertiovu zmienku o autorstve troch kníh[5], druhá zbierka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kníh, ktoré boli spojené v neskorších rukopisoch. Táto teória ale bola neskôr zavrhnutá ako nepravdivá.

Všetky jeho skladby sú zložené v elegickom distichu, tradičnom metre elegickej poézie. Propertiova tvorba zapadá do širšieho hnutia mladorímskej (neóterickej) školy. Hlavnú tému jeho poézie predstavuje láska k žene, ktorá je nešťastná a neopätovaná, ale ktorá napĺňa celý básnikov život a nedovoľuje mu venovať sa inej činnosti. Vzťah opisovaný v štyroch zbierkach prechádza od náhleho vášnivého vzplanutia cez radu milostných dobrodružstiev až po odmietanie zo strany milenky, ktorá sa vzťahom unavila, a postupné ochladnutie. Propertius odmieta venovať svoj talent do služieb tradičného ospevovania hrdinov a veľkých činov, ktoré sa dialo v hexametroch, namiesto toho píše krátke, hravé básne bez moralizujúcej príchute elegickým metrom.

Pôvodný erotický náboj a elegický pátos diela sa postupom času z Propertiovej poézie vytráca. Zdá sa, že v posledných dvoch básniach tretej zbierky, v ktorej sa už objavujú iné ako elegické témy, došlo medzi Propertiom a Cynthiou ku konečnému rozchodu[6]. V poslednej štvrtej zbierke sa Cynthia objavuje iba v dvoch básniach a v oboch ako duch zosnulej (čo by mohlo naznačovať, že v období medzi vydaním tretej a štvrtej zbierky Cynthia zomrela). Navyše, príklon k politicky angažovaným skladbám v štvrtej knihe snáď súvisí i s tlakom zo strany Maecenata, Augustovho “ministra kultúry”, ktorý žiadal od básnikov v svojom okruhu propagande poplatnú tvorbu. Aj k tejto úlohe diktovanej režimom sa však stavia Propertius v duchu neóterickej školy a namiesto heroických hexametroch skladá kratšie, umelecky prepracované dielka pojednávajúce o mýtických počiatkoch Ríma. Vzorom mu v tomto sú Kallimachove Aitia (Počiatky).

Posledná báseň je označovaná ako epicedion, žalospev, pretože oslavuje nedávno zosnulú Corneliu Scipionis. Bola zložená pravdepodobne na objednávku.

Štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Propertiov štýl charakterizuje nečakaný, trhaný prechod od jednej myšlienky k druhej a odkazy aj na menej známejšie oblasti mytológie (mytologické témy boli obvyklým zdrojom inšpirácie pre neóterikov). To, spolu so zlým stavom dochovaných rukopisov, prispieva k obťažnosti editácie a prekladu Propertiových elégii.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Celkom sa dochovalo 146 rukopisov obsahujúcich Propertiovo dielo, najstarší z nich pochádza pritom z 12. storočia. V rukopisoch sa objavuje mnoho nejasných pasáží, ktoré nútia editorov textu uvažovať o možných medzerách (lacuna). Napríklad báseň číslo 26 druhej knihy sa skladá zjavne zo piatich chronologicky ani logicky nesúvisiacich častí: v prvej sníva Propertius o tom, že Cynthia stroskotala na mori, v druhej chváli jej vernosť, v tretej vyhlasuje, že sa Cynthia vydáva na plavbu a on odchádza s ňou a v štvrtej sa dvojica objavuje na brehu a nakoniec v piatej sa objavuje opäť na palube lode a čelí možným hrozbám.

Podľa niektorých kritikov došlo k pomiešaniu jednotlivých častí Propertiových básní až v rukopisoch, keďže ich zostavovatelia ich zoraďovali podľa princípov Aristotelovej Poetiky. Iní sa pridržiavajú domnienky, že rozbitie logickej a chronologickej štruktúry je zámerným Propertiovým prvkom, ktorý vychádzal z avantgardnej neóterickej poézie.

Propertiov ohlas[upraviť | upraviť zdroj]

Propertius sám sa chváli, že už za života dosiahol slávu[7]. Horatius sa ale o ňom vyjadruje kriticky[8] a Quintilianus považuje jeho súčasníka Tibulla za lepšieho básnika[9]. Naopak o Propertiovej popularite svedčí nález grafittu obsahujúceho jeho verše v Pompejách.

Počas stredoveku Propertius na dlhú dobu stratil svoju popularitu a znova ho objavila až renesancia. Vplyv Propertiových básní možno doložiť u Petrarchu, Bena Johnsona aj Goetheho.

V 20. storočí zložil Ezra Pound báseň Homage to Propertius (Poklona Propertiovi).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Donat. Vit. Verg. V
  2. proxima suppositos contingens Umbria campos/me genuit terris fertilis uberibus, Prop. I 22.9-10, tiež IV 1.63-6 a IV 1.121-6
  3. Prop. I 7.11, II 13.11, II 131.6
  4. Prop. I 2.27-8
  5. Prop. II 13.25
  6. Prop. III 24 a 25
  7. Prop. II 24a, 1-8
  8. Hor. Epist. II 2.87-104
  9. Elegia quoque Graecos provocamus, cuius mihi tersus atque elegans maxime videtur auctor Tibullus. sunt qui Propertium malint, Quint. Inst. X 1.93

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římske literatury. Praha: KLP, 2003.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]