Silt

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Silt
usadené horniny
Silt
Vysušené a popraskané náplavy siltu po záplavách na Níle
Hlavné minerály kremeň, živce, muskovit, ílové minerály
Akcesórie karbonáty, organické zvyšky, ťažké minerály
Textúra aleuritická textúra
Farba (y) rôzna, podľa prímesí
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Silt, aleurit alebo prach je sediment resp. nespevnená usadená hornina tvorená časticami veľkosti 0,002 resp. 0,004 až 0,06 mm. Častice siltu vznikajú obyčajne zvetrávaním starších hornín, ktoré boli transportované vetrom, alebo vodnými tokmi v suspenzii, či ľadovcom. Existuje aj vulkanický prach, ktorý je pyroklastickým materiálom zodpovedajúcej veľkosti. Spevneným ekvivalentom siltu je prachovec.

V litostratigrafických schémach sa silt zvykne označovať bodko-čiarkovanou šrafúrou[1].

Názov aleurit zaviedol roku 1930 A. N. Zavaritskij[2].

Minerálne zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Určiť minerálne zloženie častíc prachu je na rozdiel od piesku zložitejšie pre ich malú veľkosť, ktorá často neumožňuje štúdium pomocou optického, či polarizačného mikroskopu. Silt najčastejšie tvoria odolnejšie minerálne zrná, ktoré odolali dlhšiemu transportu, je to hlavne kremeň. Ďalšími minerálmi môžu byť živce, muskovit, kalcit alebo oxidy železa[3]. Môžu obsahovať významný podiel organickej hmoty, ktorá spôsobuje ich tmavé sfarbenie[1].

Veľkosť častíc siltu sa v Krumbeinovej škále pohybuje medzi 1256 a 116 mm (od 3,9 do 62,5 μm). Silt je väčší ako ílové častice ale menší ako piesok[4]. Norma ISO 14688 stanovuje veľkosť siltových častíc od 0,002 mm do 0,063 mm. V teréne je možné silt od ílu odlíšiť tým, že íl je celkom homogénny, pri zahryznutí do siltu cítiť medzi zubami jeho drobné minerálne zrná[1].

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Hrubozrnný silt ale aj piesok, zodpovedá pri zvetrávaní stabilným reziduálnym produktom zvetrávania zrnitých hornín ako sú granitoidy, fylity, svory a metakvarcity, či dávnejšie usadených pieskovcov, derivovaných z týchto hornín. Pôvodná piesková a prachová veľkosť zŕn približne zodpovedá pôvodnej veľkosti kremenných a živcových kryštálov v materských horninách[5].

Silt väčšinou zostáva v znose, unášaný vodou alebo vetrom dlhšie ako piesok. K usadzovaniu dochádza až vtedy, keď rýchlosť transportného média poklesne natoľko, že nedokáže ďalej unášať ani častice prachovej veľkosti. Usadzovanie prachu je preto typické hlavne pre prúdy s malou rýchlosťou alebo stojaté vody so slabým pôsobením vlnenia[3]. V atmosfére je prach unášaný často na obrovské vzdialenosti. Usadzovanie vyvievaného prachu bolo typické napríklad pre obdobia zaľadnenia, kedy vznikali na severnej pologuli hrubé vrstvy spraše.

Jemnozrnné sedimenty ako silt sa často usadzujú v riečnych nivách, jazerách, na plážach s nízkou energiou vlnenia, lagúnach, deltách, vonkajšom morskom šelfe, či v hlbokomorských panvách[3].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Tucker, M., 2003, Sedimentary Rocks in the Field. John Wiley & Sons, Chichester, 234 s.
  2. Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 11
  3. a b c Nichols, G., 2009, Sedimentology and stratigraphy. Willey-Blackwell, Chichester, 419 s.
  4. Petránek, J. Silt, On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2011-07-05]. Dostupné online.
  5. Folk, R.L., 1980: Petrology of sedimentary rocks. Hemphill, Austin, 182 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]