Sinfonietta (Janáček)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sinfonietta
Leoš Janáček
Druh skladbysynfonietta
Hudobný štýlvážna hudba 20. storočia
Vznik1926
Približná dĺžka25 minút
Časti skladby
  1. Allegretto. Fanfáry
  2. Andante. Hrad
  3. Moderato. Královský klášter
  4. Allegretto. Ulice
  5. Andante con moto. Radnice
Inštrumentácia

Sinfonietta je dielo českého skladateľa Leoša Janáčka.

Skladba z roku 1926 patrí do poslednej etapy Janáčkovej tvorby. Myšlienkou na jej kompozíciu sa zaoberal od roku 1925, kedy v parku sledoval vystúpenie vojenského dychového súboru. Bojovo naladené pochodové skladby mu vnukli nápad zložiť cyklické dielo, ktoré by otvárali a uzatvárali mohutné fanfáry. Do tohto zámeru prišla vhod požiadavka na skladbu od organizátorov Sokolského festivalu, po ktorej začal pracovať na prvých skiciach Sinfonietty. Pôvodný titul skladby "Vojenská" nakoniec vypustil, no dodatočne dal jednotlivým vetám opisné názvy poukazujúce na miesta v Brne, Janáčkovom bydlisku a útočisku. Premiéra diela sa však uskutočnila v Prahe, 26. júna 1926 pod taktovkou Václava Talicha.

Netradičným názvom Sinfonietta Janáček vyjadril rozdiely v porovnaní s tradičnou symfóniou. Janáčková skladba je menšia rozsahom i závažnosťou, hoci výborná práca s tematickým materiálom, ktorý v zásade celý vychádza z motívu úvodnej vety a nápaditosť radia skladbu k významným symfonickým dielam. V inštrumentácii zaujme hlavne nezvyčajne bohato obsadená sekcia plechových dychových nástrojov.

Skladbu otvárajú známe fanfáry zverené výlučne plechovým dychovým nástrojom a tympanom. V druhej časti po žblnakní klarinetu v dvaatridsiatinových notách, ktoré sa ozvu niekoľkokrát počas časti, zaznieva tanečný motív v základnej forme zverený hobojom. Ten voľne prechádza do lyrického dielu, v ktorej trúbky pripomínajú úvodné fanfáry, avšak tentokrát v mäkšej, až pastorálnej podobe. V závere sa znovu vracia hobojová tanečná téma. Tretia časť tvorí akési jadro cyklickej formy. Je v pomalšom tempe, s jemnými úsekmi tremola sláčikov prekladanými tajomne znejúcimi motívmi dychových nástrojov. Vyvrcholenie prichádza v krátkej téme trombónov, po ktorej časť pomaly smeruje k tichému zakončeniu. Štvrtá časť sa nesie v radostnom duchu s témou pripomnajúcou rýchly pochod. V úvode záverečnej časti počujeme zamyslenú hru fláut s ozvenami sláčikov. Naratívne sólo Es-klarinetu prepája tento diel s nasledujúcim, ktorý už postupne smeruje k veľkolepému finále. O slovo sa hlásia plechové nástroje s návratom fanfár z úvodu skladby. Mohutný nápor početných plechových nástrojov postupne graduje. Sláčikové nástroje s ich kontramelódiou musia hrať s maximálnym nasadením, aby sa aspoň priblížili dychovým nástrojom a zohrali tak svoju rolu v tomto eruptívnom vyvrcholení diela.

Sinfonietta je svetovo najznámejším orchestrálnym dielom Leoša Janáčka. So svojou invenciou a výborným spracovaním sa radí k jedným z mála hodnotných symfonických diel z 20. rokov 20. storočia, ktoré sa považujú za obdobie krízy symfónie.