Slovo o pluku Igorovom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Po bitke kniežaťa Igora s Polovcami, obraz od Viktora Michajloviča Vasnecova z roku 1880

Slovo o pluku Igorovom (rus. Слово о полку Игореве – Slovo o polku Igoreve) je hrdinský epos, ktorý napísal neznámy autor koncom 12. storočia. Jeho námetom je neúspešná výprava kniežaťa Igora Sviatoslaviča zo severného Novgorodu (1150-1202) proti kočovným Polovcom (Kumánom) v roku 1185.[1]

Obsah a charakteristika eposu[upraviť | upraviť zdroj]

Ilustrácia Ivana Jakovleviča Bilibina

Na začiatku eposu nás jeho autor upozorňuje, že všetko vykreslí naozaj tak, ako sa skutočne stalo a bez príkras, typických pre dávneho ruského speváka Bojana. Vlastné rozprávanie potom začína tým, že sa knieža Igor s bratom Vsevoloďom vydávajú z túžby po sláve a napriek varovnému znameniu (zatmenie Slnka) na ťaženie proti Polovcom. Po víťazstve nad poloveckým predvojom je pri prenocovaní v stepi Igorovo vojsko obkľúčené, porazené a knieža Igor zajatý. Na ruskú zem padá veľká ťarcha nešťastia (ruské ženy nariekajú nad mužmi padlými v bitke). Sám veľký knieža kyjevský Sviatoslav sa ponáhľa Igorovi na pomoc a vyzýva ostatné kniežatá, aby sa tiež vypravili do boja napraviť Igorovu porážku. V jednej z najlyrickejších častí eposu Igorova manželka Jaroslavovna márne vyčkáva svojho manžela a vo svojom žiali preklína slnko, vietor i rieku Dneper, aby jej vrátili milovaného muža. Na konci rozprávania sa Igorovi podarí zo zajatia utiecť, celá krajina sa raduje a Igor ďakuje ostatným kniežatám aj ich družinám, že krajinu zbavili nebezpečenstva.

Epos vyniká folklórnou symbolikou, bohatou obraznosťou, striedajú sa v ňom epické a lyrické pasáže. Je v ňom vyzdvihnutá myšlienka o nevyhnutnosti jednoty a vzájomnej pomoci medzi ruskými kniežatami. Neprezieravý Igorov čin je síce hodnotený kriticky (pripomínajú sa aj iní hrdinovia, ktorí sa snažili osamotene bojovať proti nepriateľovi), ale zároveň sa kladie dôraz na to, že to bol statočný čin a preto si tiež zasluhuje chválu.

Výraz „slovo“ v názve označuje skutočnosť, že ide o text, ktorý bol určený na deklamáciu alebo spev.[2] Vyznačuje sa: „vynikajúcim poetickým spracovaním, lyrickými odbočeniami a mnohými prvkami ľudovej slovesnosti. Bohatá symbolika zdôrazňuje nerozlučnú spätosť prírody a človeka.“[1]

Starobylá pamiatka, alebo podvrh?[upraviť | upraviť zdroj]

Starobylá pamiatka[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo o pluku Igorovom, prvé ruské vydanie z roku 1800
Gróf Alexej Ivanovič Musin-Puškin, obraz od Johanna Baptistu Lampiho staršieho z roku 1794

Slovo o pluku Igorovom sprevádza rovnako ako české Rukopisy spor o jeho autenticite. Podľa literárnych historikov (najmä ruských), ktorí ho považujú za autentickú stredovekú literárnu pamiatku, bol epos zložený niekedy koncom 12. storočia neznámym černihivským autorom (niektorí považujú za autora samotného kniežaťa Igora a iní dokonca veľkého kniežaťa kyjevského). Niekedy sa objavuje názor, že text vznikol v 16. storočí.[3] V priebehu času bol text eposu komolený nedbalými pisármi (čím sa vysvetľuje celá rada nejasných miest v texte, ktoré odporcovia pravosti eposu považujú za bohemizmy alebo učené hebraizmy - pozri ďalej) a zároveň slúžil ako vzor pre rad neskorších ruských textov (najmä pre Zadonščinu z konca 14. storočia). Napriek tomu sa epos dochoval iba v jedinom rukopise zo 16. storočia, pôvodne vo väzbe k ​​chronografu ponechanému v kláštore Krista Spasiteľa v Jaroslavli. Ten v roku 1795 ukradol bieloruský mních Iol Bykovskij a odovzdal ho dvoranovi cárovnej Kataríny II., grófovi Alexejovi Ivanovičovi Musin-Puškinovi (zberateľ staroruskej literatúry[3]), ktorý tiež financoval jeho prvé vydanie v roku 1800. Kým však mohol byť rukopis vedecky preskúmaný, zhorel pri požiari Moskvy v roku 1812,[4] takže sa Slovo zachovalo iba v odpise urobenom pre Katarínu II a texte tlačeného vydania z roku 1800.[3]

K najvýznamnejším literárnym vedcom zastupujúcim pravosť eposu patril Dmitrij Sergejevič Lichačov, ktorého zásluhou sa dnes Slovo už konvenčne a bez pochybností (a dokonca bez akejkoľvek zmienky o nejakej v minulosti vedenej polemike[2]) zaraďuje do ruskej stredovekej literatúry. Lichačov vytvoril zo Slova ústrednú staroruskú literárnu pamiatku[5] a dokazoval jeho pravosť akcentáciou jeho kontextového charakteru: „pokúsil se dokázať autentickosť Slova… nepriamo tak, že ho prepojil do kontextu s inými staroruskými textami a dokázal, že tu má svoje miesto – doteraz sa totiž v týchto súvislostiach zdôrazňovala skôr výnimočnosť Slova…“.[2]

Podvrh[upraviť | upraviť zdroj]

Lichačovova metóda, ktorá sa takticky vzdialila textovým sporom, však nemohla vyvrátiť konkrétne pochybnosti. Časť bádateľov pochybuje o jeho pravosti a padajú tvrdenie o novovekom falze.[3] Námietky odporcov pravosti Slova sa dajú stručne zhrnúť nasledovne:

  • Neexistujú žiadne písomné doklady o tom, že by skutočne kedy existoval domnelý originálny rukopis[6]
  • Na základe zachovanej korešpondencie hlavných účastníkov, ktorí neskôr tvrdili, že rukopis bol roku 1812 zničený, možno veľmi presvedčivo dokázať, že tohto roku žiadny rukopis, ktorý by zodpovedal uvedenému popisu, zničený nebol. Informácia o jeho strate sa rozšírila až niekoľko rokov po smrti Musin-Puškina v roku 1817[7]
  • Skutočnosť, že v texte možno nájsť tzv. učené hebraizmy prevzaté zo Starého zákona, robí takmer istým predpoklad, že text Slova bol zložený až po vzniku kresťanských hebraistických štúdií v 16 . storočia[7]
  • V texte je možné nájsť tiež bohemizmy - ako najzávažnejší sa uvádza výraz „pod ranami“ v zmysle „pod údermi“, čo je možné v slovanských jazykoch použiť iba v češtine (v ostatných má slovo „rana“ len význam „zranenie“)[8]
  • Epos vykazuje celý rad preromantických znakov (dynamika prírodných popisov, tolerovaná úloha pohanských božstiev, folklórne ladenie textu), ktoré ho umožňujú zaradiť medzi také literárne mystifikácie ako sú Macphersonove Ossianove spevy alebo Rukopis kráľovodvorský či Rukopis zelenohorský[9]

Pravosť textu bola spochybňovaná už v 19. storočí. Na začiatku 20. storočia argumentovali francúzski slavisti Louis Léger a po ňom André Mazon, že text vznikol v 17. storočí po vzore Zadonščiny. Mazonove tvrdenia však vyvrátil v roku 1948 Roman Osipovič Jakobson.

Za skutočného autora Slova býva považovaný mimo iného aj samotný Musin-Puškin, alebo mních kláštora, ktorý mu rukopis odovzdal, Iol Bykovskij, alebo tiež Nikolaj Michajlovič Karamzin.[6] V nedávnej dobe prišiel profesor Harvardovej univerzity Edward L. Keenan s hypotézou, že nechceným autorom eposu je Josef Dobrovský.[10]

Adaptácia[upraviť | upraviť zdroj]

Spory o pravosti Slova u pluku Igorovom sa nedotýkajú jeho inšpiračnej a umeleckej sily.[4] Podľa eposu napísal ruský hudobný skladateľ Alexandr Porfirievič Borodin (1833-1887) na vlastné libreto operu Knieža Igor. Autor pracoval na opere od roku 1869, avšak nedokončil ju. Po jeho smrti to vykonali Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov a Alexandr Konstantinovič Glazunov, premiéra sa konala v roku 1890.

Slovenské preklady a vydania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovo o pluku Igorovom Igora syna Sviatoslava vnuka Oléga. Preklad Aleksander Vasiljevič Isačenko. Bratislava : Ján Horáček, [1947]. 75 s.
  • Slovo o pluku Igorovom. Preklad Ján Komorovský. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavaveľstvo krásnej literatúry, 1960. 34 s.
  • Slovo o pluku Igorovom a ďalšie staroruské historické povesti. Preklad Helena Križanová-Bryndzová; ilustrácie Vincent Hložník. 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1986. 111 s.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Slovo o pluku Igorovom. KNĚZEK, Libor, ed. Encyklopédia literárnych diel. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1989. 858 s. ISBN 80-215-0010-7. s. 598.
  2. a b c SLOVO O PLUKU IGOROVĚ. In: POSPÍŠIL, Ivo, et al. Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. 1. vyd. Praha : Libri, 2001. 680 s. (Slovníky spisovatelů.) ISBN 80-7277-068-3. S. 528-530. (po česky)
  3. a b c d SLOVO O PLUKU IGOROVOM. In: Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 403-404.
  4. a b SLOVO O POLKU IGOREVE. In: BOTURA, Mojmír, a kol. Slovník ruských spisovatelů od počátků ruské literatury do roku 1917. 2.dopln. a opr. vyd. Praha : Lidové nakladatelství, 1978. 357 s. S. 247-248. (po česky)
  5. LICHAČOV, Dmitrij Sergejevič. „Slovo o polku Igoreve“ i kuľtura jego vremeni. Leningrad : Chudožestv. lit., 1978. S. 358.
  6. a b . Dostupné online.
  7. a b . Dostupné online.
  8. . Dostupné online.
  9. POSPÍŠIL, Ivo. Slovo o pluku Igorově v kontextu současných výzkumů: Keenanova hypotéza a její souvislosti. Slavica Slovaca, 2007, roč. 42, čís. 1, s. 37-48. Dostupné online [cit. 2014-04-04]. ISSN 0037-6787.
  10. KEENAN, Edward L. Josef Dobrovský and the origins of the Igor’ Tale. Cambridge, Mass. : Harvard University Press, c2003. 541 s. (Harvard series in Ukrainian Studies.) ISBN 0-916458-96-2. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FRANĚK, Jiří. Mýtus a inspirace. In: Litteraria Humanitas IV, 1996, s. 107-112.
  • FRANĚK, Jiří. Slovo o pluku Igorově aneb Ruské RKZ. Souvislosti, 1995, roč. 6, čís. 2, s. 20–39.
  • LICHAČEV, Dmitrij Sergejevič. Poetika staroruské literatury. 1. vyd. Praha : Odeon, 1975. 351 s. (po česky)
  • Slovník světových literárních děl 2/ M–Ž. 2. vyd. Praha : Oden, 1989. ISBN 80-207-0960-6. S. 459.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slovo o pluku Igorově na českej Wikipédii.