Sociálna psychológia
Z Wikipédie
Sociálna psychológia je oblasť psychológie zaoberajúca sa vplyvom sociálnych faktorov na psychiku jedinca. V dnešnej dobe vedná disciplína veľmi rozšírená, v popredí záujmu je skúmanie postojov, rolí a správanie jedinca v skupine, význam sociálnych noriem a dynamika sociálnych skupín.
Predmet sociálnej psychológie - psychológia sociálnych skupín - veda o správaní sa človeka v spoločnosti - sleduje jednotlivca v sociálnom prostredí - študuje správanie jednotlivca v sociálnej interakcii - je jedna z najmladších psychologických disciplín
Filozofické a psychologické zdroje sociálnej psychológie v 2. pol. 19. stor. Bolo to obdobie veľkých revolučných zmien, charakterizujú ho nepokoje, hnutie veľkých skupín ľudí, revolúcie s masovým a davovým charakterom, vysťahovalectvo, zvýšený kontakt rozličných národov, ako aj rozmach techniky.
1. Psychológia národov - Lazarus, Steinthal boli autori práce Národová psychológia– vedu v nej definujú ako vedu o duchu národa, náuku o prvkoch a zákonoch duchovného života národov. Prvkami ducha národa sú reč, mytológia, náboženstvo, kultúra, folklór, písmo, umenie, zvyky, morálne a právne normy. - Wundt sa pokúsil o psychologický výklad jazyka, mýtov, náboženstva, štruktúru národa podľa Wundta tvoria tri základné prvky - reč, mýty, zvyky. - Durkheim: sociológ, zaoberal sa otázkou kolektívnej mysle. Psychika človeka je determinovaná sociálnymi faktami. Sociálne fakty sú javy, ktoré existujú nezávisle od jednotlivcov – jazyk, čas, priestor). Kolektívne reprezentácie – je systém ideí, obrazov, rituálov, symbolov (zástavy, totemy). Ignoroval individualitu jednotlivca.
2. Psychológia davu - LeBon: Psychológia davu (1885) . Dav chápal ako typický prejav svojich čias, zdôraznil iracionalitu a primitivizmus. V dave sa vytvorí kolektívna myseľ, tzv. duša davu, ktorá stojí nad jednotlivcami. Duša davu pohlcuje osobnosť jednotlivcov, tlmí vyššie vrstvy, aktivuje primitívne iracionálne vrstvy osobnosti. V dave vládne búrlivá emocionalita a deštruktívne inštinkty. Duša davu vzniká ako dôsledok: - sugescia – nekritické prijímanie iného - nákazlivosť – emócie sa šíria od jedného k druhému (ak prevládajú emócie, rozum je v pozadí) - anonymita – strata pocitu zodpovednosti, nadobudnutie pocitu beztrestnosti, slobody z deštruktívnych prejavov
Dav:
- chaotický, neorganizovaný útvar, ktorý potrebuje vodcu aby usmernil jeho hnutie. Vodca je zodpovedný za smerovanie davu a davové správanie. - Tarde nechápal dav ako spontánny neorganizovaný, iracionálny, nestabilný útvar. Podľa neho spontánne masy sa môžu premeniť na organizované. Vzťahy sú založené na spoločných princípoch a ideáloch. - Freud uznával existenciu duše davu. Jej podstatu tvoria putá lásky (hlavne medzi vodcom a ostatnými). Vodca nemôže prejavovať lásku ku každému členovi, preto časť z nich je flustrovaná a dostáva sa na primitívnu úroveň. Členovia sa vzdávajú svojho Superega v prospech vodcu (najvyššia vrstva osobnosti) a stávajú sa závislými na vodcovi. - EROS – láska TANATOS – smrť > dva pudy, ktoré človeku podľa Freuda riadia život.
Vznik sociálnej psychológie ako vedy Spája sa s rokom 1908. Ako prvý ju pomenoval Baldvin. V tomto roku boli vydané dve odborné publikácie nazvané Sociálna psychológia autorov McDougall v Londýne a Ross v New Yorku – boli to prvé učebnice Sociálna psychológia rozlišuje dve línie:
Psychologická sociálna psychológia Americký psychológ Allport autor Sociálnej psychológie – skúma jednotlivca v sociálnom prostredí, vplyv prítomnosti iných na správanie, presvedčenie druhých ľudí. Výskum tejto línie sa zameriaval na jednotlivca a malé sociálne skupiny.
Sociologická sociálna psychológia Rrozvíjala sa viac v Európe. Skúmala vzťah osobnosti a spoločnosti, javy ako socializácia, sociálne role, normy, sociálne deviácie, sociálne reprezentácie, kolektívne správanie.
Symbolický interakcionizmus Kľúčovými pojmami tohto prístupu sú interakcia a jej význam. Všeobecne rozšírený význam chápu ako symbol. Symbolom môže byť výraz tváre, oblečenie, slovo, znak prostredia. Symboly vznikajú v procese kontaktu ľudí a vytvárajú symbolické prostredie, v ktorom ľudia žijú a ktorého symboly musia chápať a používať, čo je základom ich bytia. (kde žijú, kde pracujú)
Etnometodológia Predmetom skúmania je odhalenie metód, ktoré ľudia používajú na konštruovanie sociálnej reality, t.j. pri vytváraní predstáv o skutočnosti a o živote v sociálnej komunite
Socializácia
Proces socializácia je definovaný ako proces vrastania, zaraďovania, včleňovania sa jednotlivca do spoločnosti. Socializácia je celoživotný proces sociálneho učenia prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, vzorce správania, postoje, hodnoty, zvyky, zručnosti, ktoré sú typické a žiaduce pre kultúru, do ktorej sa narodí. Výsledkom procesu socializácie je osobnosť jednotlivca ako výsledok jeho sociálnych skúseností.
Primárna socializácia (do 6. roku života). Odohráva sa prevažne v rodine, u časti populácie aj v materskej škole, začína narodením dieťaťa a prebieha do 6. Roku jeho života, teda do veku, kedy dieťa nastúpi do školy. Výsledkom primárnej socializácie je:
- osvojenie si základných kultúrnych návykov - používanie predmetov bežnej dennej potreby - osvojenie si materinského jazyka a sociálnej komunikácie - osvojenie si základných poznatkov o prírode, základov orientácie v priestore a čase - osvojenie si sociálnych rolí - osvojenie si základov morálky - postupný vývin sebakontroly a regulácie správania
Sekundárna socializácia (od 6. roku života).
Prebieha od vstupu dieťaťa do školy do konca jeho života. Súčasťou socializácie je sociálna identifikácia, stotožnenie sa s konkrétnymi špecifickými normami a hodnotami skupín konkrétneho sociálneho prostredia. Socializácia je ovplyvnená špecifickými charakteristikami konkrétnej kultúry.
Sociálne učenie – nástroj socializácie
Proces socializácie sa uskutočňuje cestou sociálneho učenia. Cestou osvojovania si noriem, postojov, hodnôt, vzorcov správania prostredníctvom kontaktu, interakcie s inými ľuďmi. Sociálny vplyv je účinný na základe sociálnej závislosti (ľudia, ktorí sú nám ľahostajní, nás neovplyvňujú. Sociálna závislosť sa vytvára na základe lásky (dieťa sa riadi tým, čo od neho chce rodič, ktorého ľúbi), ale tiež na základe moci druhého človeka. Sociálna moc môže byť neformálna (dieťa počúva milovaného a milujúceho rodiča aj preto, že má nad ním moc – moc trestať a odmeniť) alebo formálna (podriadený počúva nadriadeného, žiak učiteľa).
Formy sociálneho učenia 1. Učenie podmieňovaním je učenie formou sociálnej odmeny a trestu, učenie, ktorého základom je vytváranie podmienených reflexov. Sociálne odmeny aj tresty majú najmä symbolickú povahu (pochvala, úsmev, obdiv, pokarhanie. 2. Adaptácia (prispôsobenie sa) znamená podriadenie sa zásadám a normám skupiny, v ktorej existujeme. Rozlišujeme dve podoby adaptácie: autentická (jednotlivec prijíma normy za svoje vlastné a riadi sa nimi aj keď už nie je členom skupiny), a účelová (je dočasná adaptácie, len navonok, jednotlivec sa riadi danými normami len v čase svojho členstva v skupine). 3. Imitácia (napodobňovanie) znamená opakovanie činnosti druhého človeka, t.j. vzoru. Je typickou formou sociálneho učenia u dieťaťa (napodobňuje správanie rodičov). Imitácia značí, že dieťa napodobňuje správanie osôb, ktoré ľúbi, sú preň autoritou, dieťa nerobí výber pozitívneho alebo negatívneho správania. 4. Identifikácia (stotožnenie sa) - stotožňuje sa so svojim vzorom najmä v puberte, je to nekritické preberanie cítenia, myslenia, konania vzoru – modelu..
Sociálna percepcia (vnímanie) Sociálna percepcia je proces, v ktorom si každý z jeho účastníkov vytvára obraz toho druhého. Je to vnímanie, poznávanie a tiež posudzovanie iných osôb aj seba samého. Sociálnu percepciu charakterizuje: - proces, ktorý prebieha bleskovou rýchlosťou - obraz o druhom človeku je veľmi trvácny - obraz o druhom ovplyvňuje naše správanie sa k dotyčnému prostredníctvom iného. Napr. – ak si učiteľ vytvorí prvotný obraz o žiakovi negatívny produkuje správanie zodpovedajúce tomuto obrazu. t.z. viac kritiky ako chvály a často núti dieťa k reakcii zodpovedajúcej obrazu. Tento jav sa nazýva Pygmaliov efekt – efekt sebapotvrdzujúcej predpovede, ak si jednotlivec na základe toho vytvorí negatívny obraz o sebe).
Pri vytváraní si obrazu druhého človeka využívame intuíciu, empatiu, hodnotenie správania, ale najčastejšie sa orientujeme podľa jeho vonkajších znakov, ktorými sú: Oblečenie a celková úprava, gestikulácia, mimika tváre, chôdza, držanie tela, pohyb tela a prejavy správania
Presnosť sociálnej percepcie Presnosť - objektivita sociálnej percepcie závisí od faktorov, ktoré sa týkajú oboch účastníkov procesu sociálnej interakcie – subjektu (ten kto posudzuje) a objektu vnímania (ten kto je posudzovaný).
A Faktory presnosti na strane posudzovateľa (subjekt vnímania)
Presnosť závisí od schopností, vlastností, skúseností posudzovateľ. Je ovplyvnená: - aktuálnym fyzickým a psychickým stavom posudzovateľa - mierou schopnosti, intuície a empatie - príťažlivosťou- ľudí, ktorých považujeme za príťažlivých, milých, sympatických
posudzujeme miernejšie a pozitívnejšie, a preto sa k ním správame vľúdnejšie.
K faktorom, ktoré posilňujú interpersonálnu príťažlivosť a ktoré majú dôležitú úlohu v prvom kontakte alebo v procese dlhodobého poznávania zaraďujeme najmä: N. Hainesova (1998) a/ telesná príťažlivosť b/ vzájomná náklonnosť: máme radi tých ktorý majú radi nás a opačne c/ podobnosť a komplementarita: častejšie nás priťahujú ľudia o ktorých si myslíme že sa na
nás podobajú.
d/ vnímaná omylnosť: máme radšej ľudí, ktorí sa občas dopustia nejakej chyby ako ľudí
neomylných a dokonalých.
Chyby sociálnej percepcie - Haló efekt (efekt primarity): presnosť percepcie je často podstatne ovplyvnená a skreslená priaznivým alebo nepriaznivým dojmom, ktorým osoba na nás zapôsobí v prvom kontakte. Ide tu o vplyv poradia informácii, ktoré o danej osobe získame či už priamym (osobný kontakt) alebo nepriamym spôsobom (písomný opis osoby). Ak dotyčná osoba vystupuje napr. ako zdatný rečník, máme tendenciu posudzovať ju ako priebojnú a samostatnú. Prvý dojem je veľmi klamlivý. Napriek tomu si všetci týmto spôsobom vytvárame obraz a tento obraz je veľmi trvácny, najmä ak je negatívny je veľmi obtiažne ho zmeniť. - Súkromné teórie osobnosti sú nazývané implicitné teórie osobnosti, spočívajú v tom, že predpokladáme súvis a súčasný výskyt niektorých vlastností osobností, prípadne psychických a fyzických znakov. Pojem Implicitný vyjadruje, že jednotlivci nie sú si vedomí týchto teórií, formujú sa v našej psychicke na základe skúseností ale predstavujú i prevzaté názory iných ľudí. Napr. predpokladáme, že telesne silní ľudia sú kľudní a pokojní, naopak ľudia s nízkou telesnou váhou nekľudní, zvýšene pohybliví. - Stereotypy: sú formy iracionálneho posudzovania jednotlivcov podľa ich príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Do úvahy vtedy neberieme skutočné charakteristiky človeka, posudzujeme ho podľa nepodstatných vonkajších znakov. - Projekcia: je pripisovanie vlastných (najčastejšie nám nepríjemných vlastností), postojov, hodnôt iným ľuďom. Proces prebieha neuvedomene, sami si nemusíme byť vedomí toho, že práve negatívne vlastnosti, ktoré pripisujeme druhým sú naše vlastné.
- Prenos: je pripisovanie nezodpovedajúcich vlastností a postojov druhým ľuďom na základe ich (nami neuvedomovanej) podobnosti s kľúčovými a významnými osobami našej minulosti. Ak sa niekto, s kým sa stretneme prvýkrát, podobá na osobu z našej minulosti, máme tendenciu pripisovať mu príslušne dobré či zlé vlastnosti a správať sa k nemu zodpovedajúcim spôsobom. - Efekt želania či priania: neuvedomelá snaha posudzovateľa dospieť k záverom, ktoré mu vyhovujú, obrazu posudzovaného, ktorý si želá na z hľadiska vlastných cieľov. - Chyby hodnotenia:
chyba prísnosti – tendencia vnímať iných ľudí prísne, skôr ako nositeľov horších
vlastností.
chyba miernosti – vnímať iných ľudí veľmi pozitívne.
chyba centrálnej tendencie – prisudzovať posudzovaným osobám strednú hodnotu
vlastností, doslova sa vyhýbať pozitívnemu, resp. negatívnemu hodnoteniu.
B Faktory presnosti na strane posudzovaného (objekt vnímania)
Presnosť nezávisí len od schopností, zručností a skúseností posudzovateľa, ale aj od faktorov, ktoré stoja na strane posudzovaného. K faktorom presnosti sociálnej percepcie na strane posudzovaného zaraďujeme:
1. Autentickosť kontra účelnosť prejavov správania Vonkajšie prejavy človeka nemusia byť objektívnym vyjadrením jeho vlastností a postojov. Mnohí ľudia sa dokážu správať účelovo, zámerne regulovať svoje vonkajšie prejavy tak, aby dosiahli sociálnu akceptáciu a obraz seba v očiach druhých ľudí podľa svojej predstavy, ich správanie nevyjadruje skutočnú podstatu ich osobnosti.
2. Presnosť sociálnej percepcie závisí tiež od množstva informácií, ktoré je posudzovaný ochotný poskytnúť o sebe svojmu okoliu. Človek, ktorý je málo otvorený voči iným, poskytuje málo informácii o sebe samom, nedáva veľa možností na to, aby bol inými správne posudzovaný
Okienko Johari
Joachim Ruff a Harry Ingam hovoria, že všetky informácie, ktoré sa vzťahujú k jednej osobe, predstavujú 100 % informácii. Tieto informácie rozdelili do štyroch kategórií, štyroch informačných zón pomocou dvoch kritérií, tvoriacich dve osy okienka Johari.
Existujú informácie, ktoré: ja o sebe viem a ktoré o sebe neviem (os x)
Iní ľudia o mne vedia a ktoré nevedia (os y)
Kombináciou týchto faktorov vznikajú štyri zóny okienka Johari, ako ukazuje obrázok:
Informácie, ktoré ja o sebe:
VIEM NEVIEM VEDIA Zóna verejná Zóna slepá NEVEDIA Zóna skrytá Zóna neznáma Informácie, ktoré o mne Iní:
Dominancia verejnej zóny: V sociálnej interakcii je najvýhodnejšia. Minimalizácia oblasti neznáma a je typická pre človeka, ktorý disponuje dostatočným sebapoznaním i vďaka tomu, že prijíma a vyžaduje informácie o sebe z pohľadu iných ľudí. Je dostatočne otvorený voči iným, poskytuje im primerané množstvo informácií o sebe samom a v kontakte s inými dbá na otvorené, čestné a dôveryhodné vzťahy.
Dominancia skrytej zóny Je typická pre človeka, ktorý sa málo otvára iným ľuďom. Mnoho informácií o sebe skrýva a tají, rád získava informácie o druhých ale sám je voči ostatným málo otvorený. Sebapoznanie môže byť dostatočné, nedovolí však druhým nazrieť do svojho vnútra.
Dominancia slepej zóny Typická pre človeka, ktorý nemá záujem a nepovažuje za dôležité, alebo sa priam obáva toho, čo by sa mohol od ostaných dozvedieť o sebe samom. Sebapoznanie je obmedzené neochotou prijímať spätnú väzbu od druhých.
Dominancia neznámej zóny Človek u ktorého prevažuje oblasť neznáma, si zvyčajne zachováva pomerne veľký dištanc medzi sebou a ostatnými. Je málo otvorený, málo sa pýta, v kontakte s inými je neosobný, ľuďmi býva vnímaný ako chladný a utiahnutý.
C Schémy vo vnímaní seba a iných ľudí
Schéma predstavuje ustálené vnímanie ľudí a udalostí, ktoré si jednotlivci osvojili v priebehu života na základe výchovy i vlastných poznatkov a skúseností. Zakonzervovanie vnímania do schém, sa výrazným spôsobom podieľa na nepresnej percepcii a znemožňuje nám tvorivé, situačne odlišné vnímanie sveta. Rozlišujeme schémy:
Schémy vo vnímaní seba: - seba vnímame ako nositeľa určitých vlastností, spôsobov správania, ktoré považujeme za typické - rigidné (strnulé) vnímanie seba nám znemožňuje meniť a adekvátne situácii prispôsobovať vlastné správanie v konkrétnej situácii
Ak sám seba vnímam napr. ako človeka rozvážneho, rozumného, budem mať problémy uvoľniť sa pri hre s deťmi alebo spoločenskej zábave a pod. Ak sám seba vnímam ako človeka málo schopného, svojim správaním nevedome potvrdzujem túto charakteristiku a mám malú šancu, aby ma iní ľudia videli ako schopného, šikovného, rozhodného. Týmto sa posudzovaný podieľa na skresľovaní obrazu seba v očiach iných ľudí (tzv. nepresnosť posudzovaného).
Schémy vo vnímaní iných: Prejavujú sa tendenciou vnímať a posudzovať iných ľudí na základe ich príslušnosti ku skupine a prisudzovať im charakteristiky, ktoré vnímame ako typické pre danú skupinu. Ide o druh predsudkov (stereotypov) vo vnímaní iných, napr. učitelia sú puntičkári, konzervatívni, malicherní (ale aj múdri a dobrosrdeční), fyzicky atraktívne ženy sú hlúpe a naivné (ale tiež múdre, šikovné, sebavedomé, majú záujem o bohatých mužov), žiaci sú prefíkaní, neochotní, nároční (ale tiež schopní a zodpovední).
Schémy vo vnímaní situácií a udalostí: Znamenajú naše presvedčenie o tom, čo je v určitej situácií vhodné, dovolené, žiaduce, typické a čo nie je. Napr. spievať v sprche je dovolené ale na pracovisku nie, v škole sa musí vyučovať a humor sem nepatrí.
Sebapercepcia – vnímanie seba
- je dôležitou súčasťou sebapoznávania a chápania seba, ponímanie seba - vytvárame si obraz seba Pri vytváraní obrazu seba má dôležitú úlohu: a/ sociálne porovnávanie, t.j. porovnávanie seba vo vzťahu k významným osobám b/ sebareflexia – starostlivý pohľad na seba samého a svoje konanie c/ spätná väzba – informácie o sebe, ktoré dostávame od iných ľudí
Sociálne postoje
Sú pomerne trvalé charakteristiky jednotlivca, ktoré vyjadrujú jeho stanovisko (pozitívne či negatívne) k určitej oblasti skutočnosti, vyjadrujú nielen základnú poznávaciu orientáciu ale aj hodnotový systém človeka a jeho znakovú zameranosť. Prispievajú k udržaniu psychickej rovnováhy tým, že eliminujú úzkosť, posilňujú hodnotu seba samého, slúžia na zdanlivo logické ospravedlnenie hostility.
Štruktúra postojov 1. Kognitívna zložka (poznávajúca) je spojená s rozumovým hodnotením predmetu postoja, vyjadruje jeho hodnotu v zmysle správny - nesprávny, rozumný – hlúpy, zlý – dobrý, spravodlivý – nespravodlivý... Táto zložka sa utvára najčastejšie preberaním názorov od iných ľudí. 2. Emocionálna zložka (citová) vyjadruje citový vzťah k predmetu postoja, v zmysle ľúbim – neľúbim, páči sa mi – nepáči sa mi, vyvoláva radosť – smútok, je utváraná najčastejšie osobnou skúsenosťou. 3. Konatívna zložka (realizačná) – prejavuje sa v tendencii reagovať určitým spôsobom na predmet postoja, v zmysle chcem to – nechcem to, priblížim sa – ujdem. Táto zložka vyplýva z dvoch predchádzajúcich.
Zmena postojov: 1. Súrodné zmeny – ide o zmeny v intenzite postoja bez zmeny kvality, napr. pozitívny postoj sa zmení na ešte viac pozitívny. 2. Nesúrodé zmeny – ide o zmeny v kvalite postoja, negatívny sa zmení na pozitívny a naopak.
Hypotézy zmeny postoja:
Za rovnakých podmienok je vždy ľahšie navodiť súrodú ako nesúrodú zmenu postoja, t.j. je ľahšie zvýšiť intenzitu kladného alebo záporného postoja, ako zmeniť jeho kvalitu.
Čím je postoj extrémnejší, komplexnejší, konzistentnejší, čím viac slúži potrebám jednotlivca a je centrálne hodnotený, tým ľahšie sa dosiahne súrodá zmena.
Osobitne odolné voči zmenám sú postoje: 1. konzistentné – týmto termínom sa označujú postoje vnútorne silne súdržné vo všetkých zložkách, všetky zložky spolu pôsobia a dopĺňajú sa, ide najmä o postoje extrémne. 2. postoje k predmetom, ktoré silne uspokojujú potreby jednotlivca (drogy, sex), motivujú ho k činnosti, ktorá je jeho zdrojom uspokojenia.
Možnosť zmeny postojov závisí tiež od iných osobných charakteristík jednotlivca, napr. ľudia úzkostní, submisívni, ľahšie podliehajú vplyvom autority, skupiny a zmenia postoj. Ľudia dominantní, ale tiež skrývajúci svoju úzkosť, môžu chápať tlak na zmenu postoja ako útok proti vlastnej osobe a bránia sa zmene, hoci sú schopní pochopiť, že zmena by bola vlastne užitočná.
Komunikácia
Komunikáciou rozumieme predovšetkým dorozumievanie sa , dohováranie sa, odovzdávanie alebo vzájomná výmena informácii. Interpersonálna medziľudská komunikácia je proces, ktorá má vlastnú štruktúru a pozostáva z týchto prvkov: - komunikátor (odosielateľ, oznamovateľ, osoba, od ktorej vychádza informácia (ten kto hovorí) - komuniké (obsah informácie – čo hovorí) - médium komunikácie (aké médium používa) - komunikant (príjemca informácie – komu to hovorí) - komunikačný kanál (spôsob prenosu informácie, druh komunikácie, napr. slovo, gesto, skutok – čím to hovorí)
Informácia ( komuniké) je v procese komunikácie prenášaná viacerými cestami, kanálmi. Rozlišuje štyri skupiny komunikačných kanálov:
- Verbálna komunikácia - Neverbálna komunikácia - Paralingvistické aspekty - Komunikácia činom, konaním A/ Verbálna komunikácia
Je komunikácia sprostredkovaná hovorenou rečou, slovom, teda jazykovým znakom a významom, ktorý je k nemu viazaný. Rečové registre: deklamačný, formálny, informatívny, familiárny, intímny
B/ Neverbálna komunikácia
Neverbálna komunikácia predstavuje prenos informácií inými prostriedkami ako je slovo. Označuje sa tiež ako reč tela. Má tieto funkcie: - slúži na vyjadrenie prežívania emocionálneho stavu komunikujúcich - neverbálne prejavy slúžia na ovplyvňovanie iných - plní svoje funkcie často vo väzbe na komunikáciu verbálnu, dopĺňa a podporuje ju.
Základné druhy neverbálne komunikácie
Mimika, gestikulácia, proxemika, posturika, kinezika, haptika, paralingvistika ako aj
neverbálne prejavy – vône, pachy, parfémy.
Mimika
Rozumieme ňou výrazy tváre, ktorými vyjadrujeme predovšetkým najrôznejšie emócie:
zlosť, strach, radosť, prekvapenie, rozpaky, odpor. Najinformatívnejšou časťou tváre je
pritom oblasť obočia, očí a úst.
Gestikulácia
Sú to pohyby časti tela, hlavne rúk a hlavy. Sú sprievodným znakom hovorenej reči. Gestá
sú sčasti vrodené.
Haptika
Komunikácia bezprostredným fyzickým kontaktom, dotykom. Ide najmä o dotýkanie sa
tela iného človeka pomocou rúk.
Posturika
Je komunikácia pomocou polohy a držania tela. Ide o komunikáciu spôsobom sedenia,
státia, ležania a kľačania, teda predstavuje štyri základné polohy tela.
Kinezika
Je komunikácia pohybom. Ide o pohyby časti alebo celého tela, ktorými jednotlivec
doprevádza verbálny prejav (pohyby rúk, nôh, hlavy, prestupovanie na mieste, kývanie sa
a pod.) a pohyb ako je chôdza, tanec, balet, gymnastika.
Prosemika
Je komunikácia vzdialenosťou, ktorú od seba udržiavajú komunikujúci. Telesnou
blízkosťou v priestore, tým ako sa k niekomu približujeme alebo sa od neho vzďaľujeme,
vyjadrujeme svoje postoje k nemu, dôvernosť nášho vzťahu, sympatie a antipatie.
C/ Paralingvistické aspekty reči
Je spôsob akým hovoríme, ide o výrazové prostriedky reči, ktoré používame na dokreslenie obsahu hovoreného slova, zdôraznenie niektorých časti. Zaraďujeme sem:
- intentzitu hlasového prejavu - tónovú výšku hlasu - farbu hlasu - dĺžku prejavu - rýchlosť prejavu (tempo reči) - plynulosť reči - presnosť prejavu - mimoslovné zložky hlasového prejavu, zvukové prejavy typu: hm, ehm, ééé
Rozdiely medzi verbálnou a neverbálnou komunikáciou
- neverbálna je staršia ako verbálna - neverbálna nikdy nekončí, verbálna vtedy, keď zavrieme ústa - neverbálna využíva množstvo ciest, verbálna iba jeden – slovo - väčšinu prvkov neverbálnej komunikácie si osvojujeme spontánne, verbálnej sa učíme v rodine, škole
