Sofiológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ukrajinská (kyjevská) ikona, Theotokos ako Sophia, Svätá Múdrosť, 1812
Mystické zobrazenie Sophie, z knihy Geheime Figuren der Rosenkreuzer, Altona, Hamburg, 1785

Sofiológia (grécky Σοφία - sophia, múdrosť a λογία - logia, náuka) je filozofická náuka, ktorá sa usiluje o syntézu vedy, umenia a náboženstva.[1] Vladimir Soloviov ju označuje ako celistvú náuku, ktorá syntetizuje všetky pramene poznania: zmyslovú skúsenosť, racionálnu filozofiu i mystické zjavenie.[2]. Sofiológia má svoje korene v helenistickej tradícii, v platonizme, kresťanskej mystike a ich odvodeninách (Hildegarda z Bingenu (1098-1179), Jakob Böhme (1575 -1624), Jane Leade (1624-1704)), v ezoterickom kresťanstve (rozenkruciáni), v pravoslávnej cirkvi, u ruských teológov devätnásteho a dvadsiateho storočia (Sergej Bulgakov ovplyvnený Vladimírom Soloviovom, Nikolaj Berďajev), v spiritualite New Age, rovnako ako v súčasnom feminizme. Niektorí vidia Sophiu ako samotné božstvo, ďalší ju vidia ako Kristovu nevestu,[3] iní zasa ako ženský aspekt Boha reprezentujúci múdrosť,[4] iní ako teologickú koncepciu odkazujúcu na múdrosť Božiu. Človek, ktorý sa týmto odborom zaoberá, sa označuje ako sofiológ.

Pansofia[upraviť | upraviť zdroj]

Pansofia je veda či filozofický smer, ktorý sa snaží skrze poznanie a zahrnutie všetkých vedných odborov harmonizovať svet. Presadzoval ju Jan Amos Komenský, ktorý ju v diele Všeobecná porada o nápravě věcí lidských označil ako cestu k náprave súčasného konfliktného sveta. Konkrétna Pansofia je latinský názov (gréckeho pôvodu) tretej knihy diela De rerum humanarum emendatione consultatio Catholica (v slovenskom preklade: Všeobecná porada o náprave ľudských vecí), ktorú napísal pri svojom pobyte v Holandsku v závere svojho života Jan Amos Komenský. Grécke slovo pan znamená všetko alebo všezahrňujúci, sofia znamená múdrosť. Preto slovo pansofia sám Komenský vykladá ako všeobecná múdrosť.[5]

Štúrovci[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku štúrovci vytýčili cieľ rozvíjať slovanskú vedu, ktorá je druhom sofiológie.[6] Jej poprednou vlastnosťou je celistvosť, spája hmotné i duchovné poznanie. Smeruje k syntéze a nielen k analýze, prekonáva jednostrannosti anglického empirizmu i nemeckého racionalizmu. Racionálne vedecké myslenie, umelecký zmysel pre krásno i zušľachťujúca mravná vôla sa v nej harmonicky spája v jeden celok. Túto múdrosť vnímajú personifikovane a oslovujú ju ako „nebeská devica“, „tatranská Minerva“, „slovanská Aténa“. Príchod takejto múdrosti bude spätý s nástupom slovanskej epochy v herderovskej postupnosti kultúr a predpokladom k nej je zvláštna vloha Slovanov - „duchovné oko“, niečo ako vnútorné zrenie pravzorov.[7][8]

Slovanská veda štúrovcov alebo Bronisława Trentowského zostala z najväčšej časti neuskutočneným ideálom, hodnotená neskoršími generáciami ako dobový prežitok romantizmu. Písali o nej najmä Jozef Miloslav Hurban a Peter Kellner-Hostinský.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KOHOUTEK, Rudolf. sofiologie [online]. http://slovnik-cizich-slov.abz.cz. Dostupné online. (po česky)
  2. SOLOVJOV, Vladimír. Filosofické základy komplexního vědění. Velehrad : Refugium, 2001. ISBN 8086045730. S. 220. (po česky)
  3. Zjavenie 19
  4. Príslovia 8 a 9
  5. Komenský, Jan Amos: Obecná porada o nápravě věcí lidských. Svoboda, Praha, 1992. Kapitola Pansofia, I sv., str. 223-533.
  6. Súvis so sofiológiou nachádzame najmä v Hurbanovej a Kellnerovej vízii slovanskej vedy. Ide o Hurbanov rozsiahly článok - úvodník v jeho časopise Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru z roku 1846, kde poukazuje na to, že Slovan má robiť vedu nielen cez intelekt, ale aj srdcom, citom, intuitívne; podobne u P. K. Hostinského v článku Prvoťini vedi slovanskej, ktorý vychádzal na pokračovanie v roku 1851: Veda a slovenskje pohladi, od M. J. Hurbana, Redaktora. In Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru, 1846, ďjel I., sv. 1., s. 1-14. HOSTINSKÝ, Peter Kellner. Prvoťini vedi slovanskej. In Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru, 1851, ďjel II., sv. 4, s. 121-126; sv. 5, s. 161-165; sv. 6, s. 196-198.
  7. PÁLEŠ, Emil. Štúrovská koncepcia slovanskej vedy – romantický prežitok alebo predzvesť budúcnosti? Trendy v metodológii a filozofii vedy, ktoré dávajú za pravdu Štúrovcom. Zborník z vedeckého seminára „Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra“. Modra : Modranská muzeálna spoločnosť, 2012. Dostupné online. ISBN 978-80-969920-2-7. S. 84-104.
  8. Hurban, J. M.: Veda a slovenskje pohladi. In: Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1, s. 1-14.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hurban, J. M.: Veda a slovenskje pohladi. In: Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1, s. 1-14.
  • Tomáš Špidlík: Ruská idea: jiný pohled na človeka. Velehrad : Refugium, 1996. ISBN 80-86045-02-1, kapitola sofiologie, s. 315-338.
  • Sergej Bulgakov, Sophia, the Wisdom of God: An Outline of Sophiology (Library of Russian Philosophy), Lindisfarne Books, 1993. (ISBN 0-940262-60-6, ISBN 978-0-940262-60-7)
  • Caitlin Matthews, Sophia: Goddess of Wisdom (London: Mandala, 1991) ISBN 0-04-440590-1
  • KOMENSKÝ, Jan Amos. Obecná porada o nápravě věcí lidských. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1992. (565 + 501 + 595 s.) Prvý úplný český preklad. ISBN 80-205-0225-4.