Solón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Solón

Solón (starogr. Σόλων – Solón, * cca 630 pred Kr. – † cca 560 pred Kr.) bol aténsky politik (archont a diallaktes – "zmierovateľ"), reformátor, básnik. Jeden z tzv. siedmich mudrcov. Prvý aténsky básnik známy podľa mena. Je považovaný za zakladateľa aténskej demokracie.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Bol aristokratického pôvodu (predkom rodiny bol Kodros, posledný kráľ Atén), bol vážený občan, ale nemal veľa prostriedkov. Jeho otcom bol Exekestides. Venoval sa obchodu a veľa cestoval.

Nástup k moci[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 621 pred Kr. boli v Aténach Drakontom zavedené prísne tzv. drakonické zákony. V rokoch 630 – (?)604/(?)600/(?)595 bojovali Atény s Megarou o ostrov Salamína. ostrov bol námorne dôležitý. Aténčania boli v boji niekoľkokrát neúspešní, preto bol vydaný zákon, ktorý zakazoval riešiť otázku Salamíny pri politických rokovaniach a na verejnosti pod trestom smrti. Solón, ktorý s tým nesúhlasil, sa začal tváriť, že zošalel, a roku (?)604/(?)600/(?)595 raz na hlavnom námestí (agora) v Aténach verejne vo veršoch (elégia Salamis) rozprával o tom, ako Atény stratia hrdosť, ak si nechajú vziať Salamínu. Keďže bol považovaný za blázna, trest smrti sa mu vyhol. A svoj cieľ dosiahol – boje s Megarou boli obnovené a Megara bola porazená a Atény získali ostrov. Solón sa v bojoch zúčastnil ako veliteľ Atén (ako polemarchos).

Reformy[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 594/593 pred Kr. bol jedným z archontov s osobitnými právomocami pre riešenie sporov v aténskej spoločnosti.

Seisachtheia[upraviť | upraviť zdroj]

(= gr. strasenie bremena). Jedným z prvých reformných krokov bolo zrušenie dlžného otroctva. Mnohí aténski občania sa dostávali do dlhov, ktoré nevládali splácať, preto im aristokracia zaberala majetky, prípadne ich predávali za hranice do otroctva. Solón za štátne peniaze vykúpil asi 4000 aténskych občanov z otroctva a vrátil ich späť do vlasti. Do budúcna zakázal ručiť svojou osobou za dlhy, takže občania sa už nemohli dostávať do dlžného otroctva.

Timokratická ústava[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z najdôležitejších reformných krokov bolo zavedenie timokratickej ústavy, založenej na tom, že obyvatelia boli rozdelení do štyroch majetkových tried (majetkový cenzus) a na základe toho boli odstupňované ich politické práva:

  • pentakosiomedimnoi – päťstomeričníci – boli to obyvatelia (rodová aristokracia, obchodníci, remeselníci), ktorých majetok vynášal ročne viac ako 500 meríc obilia (alebo iných potravín – olivový olej, víno) (jedna merica = 52 litrov);
  • hippeis – jazdci – boli to obyvatelia, ktorých majetok ročne vynášal 300 – 500 meríc a mohli si dovoliť pri plnení vojenských povinností kúpiť koňa;
  • zeugitai – záprahári – ich majetok vynášal ročne 200 – 300 meríc, vo vojsku slúžili ako ľahkoodenci;
  • théti – najchudobnejší obyvatelia Atén, ich majetok ročne vynášal menej ako 200 meríc.

Na základe veľkosti majetku boli odstupňované politické práva: prvé dve triedy mohli voliť a byť volení do úradov, zatiaľ čo 3. a 4. trieda mohli len voliť.

Majetkový cenzus sa prejavil aj vo vojenskej oblasti, pretože všetci občania boli povinní plniť si vojenské povinnosti, pričom si každý musel zabezpečiť vojenskú výstroj a výzbroj podľa veľkosti majetku. Najbohatší občania tvorili vo vojsku oddiely ťažkoodencov (hoplites), chudobnejší tvorili oddiely ľahkoodencov (peltastes).

Ďalšie zákony[upraviť | upraviť zdroj]

Solón spísal aj viaceré zákony, ktoré upravovali hospodárske a sociálne vzťahy v Aténach. Tieto zákony boli vyryté do drevených hranolov (kyrbeis), ktoré boli vystavené na agore, kde si ich mohol každý prečítať. Predovšetkým pre podporu chudobnejších občanov zakázal vývoz obilia z krajiny, na druhej strane podporoval vývoz olivového oleja a vína. Podporoval aj rozvoj remesiel, podľa jedného zákona ak otec nedal syna vyučiť remeslu, ten sa nemusel o otca starať v starobe. Takisto bolo stanovené, že v politických sporoch sa každý občan musí postaviť na jednu alebo druhú stranu (nemohol sa "zdržať hlasovania"). Solón tým chcel zabrániť rôznym nebezpečným výstrelkom, za ktoré boli zodpovední obyčajne občania, ktorí si chceli presadiť svoje vlastné záujmy.

Politické inštitúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Výkonnými úradníkmi v Aténach zostali aj po Solónových reformách každoročne volení úradníci – archonti (bolo ich volených deväť). Po skončení funkčného obdobia sa stávali členmi aristokratickej rady – areopágu, ktorý kontroloval úradníkov.

Solón vytvoril nový politiký orgán – radu 400. V nej mala každá rodová fýla 100 členov a rada tvorila akýsi kolektívny výkonný orgán. Pripravovala predovšetkým podklady pre rokovanie ľudového zhromaždenia.

V ľudovom zhromaždení (ekklesia) sa schádzali všetci aténski občania, ktorí hlasovaním schvaľovali rozhodnutia rady 400. Neskôr (po Kleisthenovej reforme) sa ľudové zhromaždenie stalo najdôležitejšou politickou a súdnou inštitúciou.

Význam Solónových reforiem[upraviť | upraviť zdroj]

Solón svojimi reformami umožnil prístup novým silným a vplyvným skupinám obyvateľov (remeselníci, obchodníci) k politickej moci. Dočasne tak zmiernil napätie medzi rodovou aristokraciou a remeselníkmi a obchodníkmi. Chudobní občania však neboli spokojní s reformami, pretože Solón, aj keď ich vykúpil z otroctva, im nepridelil pôdu a preto sa museli prenajímať ako lacné pracovné sily. Ani rodová aristokracia nebola príliš spokojná s reformami, pretože stratila monopol na politickú moc.

Definitívne zlomila moc rodovej aristokracie až tyranida Peisistratovcov (541 – 510 pred Kr.) a Kleisthenova reforma z rokov 509 alebo 508 pred Kr.

Po ústave[upraviť | upraviť zdroj]

Po príprave jednotlivých zákonov ich dal Solón schváliť na ľudovom zhromaždení. Aby zabránil tomu, že by sa zákony rýchlo menili, dal odhlasovať aj zákon o tom, že desať rokov Aténčania na jeho zákonoch nebudú nič meniť.

Po schválení zákonov Solón opustil Atény, aby ho Aténčania nedonútili meniť vlastné zákony (podľa starého zvyku navrhovateľ zákona ho mohol meniť). Odcestoval opäť na Východ, predovšetkým do Egypta. Podľa neskoršej tradície, zachovanej u Platóna, sa vraj Solón v Egypte zoznámil s egyptskými kňazmi, ktorí mu sprostredkovali informácie o pradávnych dejinách Atén a o ich bojoch s obyvateľmi bájnej Atlantídy. Cez svojich príbuzných sa o Atlantíde dozvedel aj Platón a písal o nej vo svojich dialógoch Timaios a Kritias.

Potom išiel na Cyprus a do Sárd (hlavné mesto Lýdie), kde podľa Herodota vraj mal (historicky nemožné) stretnutie s kráľom Kroisom (Croesom), kde hovorili o ničotnosti ľudského šťastia. Navštívil aj veľa maloázijských mestských štátov.

Po vyše 10 rokoch sa vrátil do Atén, podľa niektorých zdrojov pred Peisistratovou tyranidou (podľa iných až počas nej). Väčšinou sa uvádza, že sa snažil aktívne zabrániť (svojmu priateľovi) Peisistratovi v nastolení tyranidy 561/560, ale márne. Peisistratos však ponechal časť z jeho ústavy a prejavoval Solónovi úctu.

Posmrtne bol Solón zaradený medzi tzv. „siedmich mudrcov“ (podľa antickej tradície patria medzi nich sedmi myslitelia, ktorými začínajú dejiny gréckej filozofie a kultúry). Jeho pozostatky boli na jeho žiadosť spálené na Salamíne a popol bol tamtiež rozptýlený. Ako gnóma sa mu prisudzuje text:"Ničoho príliš" (medén agán)

Literárne pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina jeho vynikajúcich básní mala za cieľ presvedčiť spoluobčanov o potrebnosti nových štátnych inštitúcií. Listy Peisistratovi a niektorým zo siedmich mudrcov, ktoré mu prisudzuje Diogenes Laertios, sú však podvrh.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • OLIVA, Pavel: Solón. Praha 1976
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtech: Grécky zázrak. Bratislava 1998
  • LEVI, Peter a kol.: Svět starého Řecka, Knižní klub k. s., Praha 1995, ISBN 80-7176-214-8
  • BUTTINOVÁ, Anne-Marie: Řecko. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2002, ISBN 80-7106-566-8

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]