Sovietska okupácia Zakarpatska
 |
Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu. |
Sovietska okupácia Zakarpatska trvala v dejinách Ukrajiny 21 mesiacov (1939 - 1941). Za ten čas sa sovietsky režim snažil akýmkoľvek spôsobom ovládnuť srdcia a mysle ukrajinského obyvateľstva v Zakarpatsku. Boľševici vyhlásili, že do tejto oblasti prišli ako „ohlasovatelia vysokých humanistických princípov“, ospravedlňovali spoluprácu s nacistami v Poľsku a snažili sa pomáhať utláčaným menšinám, v prvom rade „bratom“ - Ukrajincom a Bielorusom. Obzvlášť sa sovieti snažili vzbudiť u západných Ukrajincoch dojem „ukrajinskosti“ nového režimu. Dňa 22. októbra 1939 sovieti zorganizovali voľby, na ktrých bolo ukrajinské obyvateľstvo donútené hlasovať za jednotnú kandidátku, ktorá podporovala anexiu Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskym zväzom. Preto nie je podivuhodné, že okolo 93 % hlasujúcich občanov zahlasovalo tak, ako režim chcel. V júni o rok neskôr (1940) po voľbách Sovietsky zväz prinútil Rumunsko vzdať sa územia Besarábie a Bukoviny. K Ukrajinskej SSR sa tak pričlenilo 7 miliónov obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny.
Niektoré politické opatrenia sovietov však zlepšili Ukrajincom život. Sovieti veľa spravili pre politiku ukrajinizácie a posilnenia systému vzdelávania. V polovici 40. rokoch 20. storočia počet základných škôl na Zakarpatskej Ukrajine dosiahol 6900, z ktorých 6000 bolo ukrajinských. Ukrajinčina sa stala oficiálnym jazykom v školách a tiež na ukrajinskej Univerzite Ivana Franka v Ľvove, dávnej bašte poľskej kultúry, ktorá teraz otvorila dvere pre ukrajinských študentov a profesorov. Vynikajúcu úroveň dosiahla aj zdravotná starostlivosť, najmä medzi vidieckym obyvateľstvom. Znárodnili sa priemyselné a obchodné podniky, ktoré predtým kontrolovali Poliaci a Židia.
Avšak paralelne so všetkými reformami, ktoré Ukrajincov postihli, začali sovieti masovo zatýkať ukrajinských politických lídrov a posielať ich do gulagov. Ten istý osud neminul ani členov ukrajinských parlamentných strán. Postupne sa všetko vystavalo na sovietskom princípe, ktorý zlikvidoval osobné vlastníctvo a mnoho ďalších firiem. Pôda roľníkov podľahla kolektivizácii. Svoju existenciu boli nútené ukončiť aj mnohé knižnice a čitárne ukrajinských spolkov, z ktorých ostala pôsobiť iba Organizácia ukrajinských nacionalistov aj to iba tajne. Zo začiatku sa ukrajinská inteligencia tešila, že dostala prácu v sovietskych kultúrnych a vzdelávacích organizáciách, ale rýchlo pochopila, že sa stala len nástrojom kontrolovaným funkcionármi režimu a v prípade hrubého narušenia pracovnej morálky im hrozí zatknutie a deportácia.
Osobitným prípadom boli kňazi gréckokatolíckej cirkvi, na ktorých pri výkone svojej služby režim pozorne dohliadal. Kňazi boli nútení mať špeciálne pasy a za používanie kostolov museli platiť sovietom vysoké dane. Sovietska moc zakázala v školách vyučovať náboženstvo, skonfiškovala majetok cirkvi a šírila protináboženskú propagandu - takú istú ako v prípade pravoslávnej cirkvi, ktorú sa veriaci snažili podriadiť moskovskému patriarchovi.
Na jar roku 1940 sovietsky režim zhodil masku demokracie a začal voči Ukrajincom a Poliakom rozsiahle represálie, ktoré sa v mnohých prípadoch končili deportáciami do gulagov.[1][2] Tisíce „vrahov národa“ bolo bez akéhokoľvek upozornenia, súdu alebo formálneho obvinenia zatýkaných, hnaných do vagónov a vyvezených na Sibír a do Kazachstanu, kde pracovali v nenormálnych podmienkach. Deportovali každého - i toho, kto mal v zahraničí príbuzných a dopisoval si s nimi, i toho, kto sa s nimi chcel stretnúť v momente jeho zatknutia, aj toho, na ktorého z osobných dôvodov niekto niečo donášal, ba dokonca aj toho, kto sa v nesprávnom čase ocitol na nesprávnom mieste. Ako povedal jeden svedok týchto zverských činov sovietov „Nikto, doslova nikto nemal istotu v tom, či náhodou nasledujúcu noc nepríde naňho rad.“
Pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny k Ukrajinskej SSR malo bez pochyby veľkú historickú váhu, nakoľko po prvýkrát sa Ukrajinci ocitli v rámci jednej štátnej štruktúry. Toto všetko malo na ukrajinský národ určitý vplyv: prvé stretnutie so sovietskym systémom bolo totiž pre zakarpatských Ukrajincov negatívna skúsenosť a všetci v konečnom dôsledku dospeli k záveru, že sa režimu boľševizmu treba za akúkoľvek cenu vyhnúť.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ^ Do prvej vlny deportovaných spadali ukrajinskí a židovskí politickí predstavitelia, podnikatelia, roľníci, obchodníci, sudcovia a kňazi. Neskôr deportácia hrozila každému, kto sa označil za Ukrajinca, koncom roka 1941 už deportovali kohokoľvek.
- ^ Podľa zdrojov ukrajinského metropolitu Haliče Andreja Šeptického sovieti z Ukrajiny v období ich okupácie vyviezli okolo 400 000 Ukrajincov a 1 200 000 Poliakov.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- O. Subteľnyj. Ystorija Ukrajiny. Kyjiv, 2006.