Sovietsky mesačný program
Sovietsky mesačný program bol sovietsky kozmický program pilotovaných letov na Mesiac prebiehajúci v rokoch 1964 až 1974. Bol náprotivkom amerického kozmického programu Apollo, na rozdiel od ktorého však bol neúspešný a prísne utajený až do roku 1989. Napriek tomu bol svojho času dôležitou, až prioritnou súčasťou sovietskeho kozmického programu, a bolo v rámci neho vyvinutých a otestovaných viacero nových technológii, vrátane dodnes používanej kozmickej lode Sojuz.
Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]
Po prvotných úspechoch, ako bolo napr. vypustenie prvej umelej družice Sputnik 1 a let prvého človeka J. Gagarina do kozmu, začal sovietsky kozmický program za americkým zaostávať. Aby sa potvrdil náskok sovietskej vedy a technológie, bol v polovici roku 1964 sovietskou vládou oficiálne schválený program pilotovaných letov na Mesiac. Hoci sa neoficiálne projektové práce na ňom začali už skôr, celkovo sa s jeho prípravou začalo oproti americkému programu so značným sklzom.
Sovietsky program bol rozdelený na dve základné fázy. Prvá fáza bola nazývaná L1 a predstavoval ju pilotovaný oblet Mesiaca dvoma kozmonautmi. Druhú fázu L3 predstavovalo samotné pristátie kozmonauta na mesačnom povrchu. S obidvoma fázami bol priamo spätý aj vývoj novej kozmickej lode Sojuz (ktorá sa mala podobne ako americká loď Apollo stať hlavnou oporou programu) a tiež vývoj superťažkej nosnej rakety N-1 (náprotivok amerického Saturn 5). Ak by všetko išlo tak, ako bolo plánované, mal prvý sovietsky kozmonaut pristáť na mesačnom povrchu už v septembri 1968 (s týmto plánom sa počítalo ešte na začiatku roku 1967).
Hoci v rámci programu bolo vypustených viacero skúšobných nepilotovaných misii a na obežnej dráhe Zeme tiež prebehli pilotované skúšky lode Sojuz, bol program ako celok neúspešný a sovietsky kozmonauti nielenže neboli prvými ľuďmi na Mesiaci, ale ani sa k nemu nikdy nedostali. Bolo to zapríčinené nielen celkovým sklzom oproti programu Apollo, ale aj podstatne menším financovaním sovietskeho programu, mnohými organizačnými a technickými problémami (ktoré vznikli hlavne po smrti hlavného konštruktéra Sergeja Koroľova v roku 1966) a tiež s tým súvisiacimi tragédiami a neúspechmi (v prvom rade tragédia letu Sojuz 1 a neúspešné štarty superrakety N-1). V programe sa napriek neúspechom a uskutočneným americkým misiám Apollo oficiálne pokračovalo až do roku 1974, keď bol definitívne ukončený. Sovietsky zväz neúspech nechcel priznať a tak celý program podliehal režimu prísneho utajenia, ktoré trvalo až do roku 1989. Ani americké tajné služby nemali o programe takmer žiadne informácie a uverili tvrdeniu, že Sovieti sa skôr ako na pilotovaný výskum Mesiaca zamerali na stavbu kozmických staníc na obežnej dráhe Zeme (čo sa síce stalo pravdou, ale až po roku 1971).
Projekt L1[upraviť | upraviť zdroj]
V rámci tejto fázy mesačného programu malo dôjsť k jednoduchému obletu Mesiaca pomocou upravenej lodi Sojuz. Tá sa nazývala Sojuz 7K-L1 a kvôli maximálnemu odľahčeniu bola bez orbitálneho modulu a solárnych panelov. K Mesiacu mala byť vynesená pomocou nosnej rakety Proton a na jej palube mali byť dvaja kozmonauti. V rokoch 1967-1970 bolo uskutočnených v rámci príprav tohto programu niekoľko skúšobných letov na obežnej dráhe Zeme a tiež 5 nepilotovaných letov priamo k Mesiacu, ktoré boli kvôli utajeniu včlenené do programu kozmických sond Zond. Prvou plne úspešnou simuláciou letu L1 sa tak stala misia Zond 5 v septembri 1968. Po americkom lete Apollo 8 sa však plány na prvý oblet Mesiaca stali bezpredmetné a väčšia pozornosť sa začala sústrediť na komplexnejšiu fázu L3.
Projekt L3[upraviť | upraviť zdroj]
Tento vysoko ambiciózny projekt počítal so štartom superrakety N-1, na palube ktorej mala byť loď Sojuz 7K-LOK spolu s lunárnym pristávacím modulom LK T2K a urýchľovacím raketovým Blokom-D, ktorý mal celý komplex najprv naviesť na obežnú dráhu Mesiaca a neskôr zabezpečiť brzdiaci manéver pre modul LK. Ešte predtým mal na selenocentrickej obežnej dráhe jeden z dvojice kozmonautov v skafandri prejsť otvoreným vesmírom z lode Sojuz do modulu LK. Potom sa mali obe lode oddeliť a modul LK začal po spomínanom brzdiacom manévri pomocou Bloku-D klesať k mesačnému povrchu. Blok-D sa zakrátko oddelil a pristávacia fáza modulu LK pokračovala autonómne (samozrejme v prípade potreby mohol kozmonaut prejsť na manuálnu pilotáž a tiež vybrať miesto pristátia). Po úspešnom pristátí mohol kozmonaut zotrvať na povrchu maximálne 24 hodín, následne mal odštartovať z povrchu a opätovne sa spojiť s loďou Sojuz 7K-LOK, ktorá sa potom vydala späť na Zem.
Hoci na obežnej dráhe Zeme boli vyskúšané jednotlivé komponenty projektu L3, vrátane kompletného mesačného modulu LK T2K, celá zostava L3 sa do vesmíru nikdy nedostala. Mohli za to predovšetkým fatálne havárie rakiet N-1, ktorých všetky štyri uskutočnené štarty boli neúspešné a definitívne tak "pochovali" sovietske snahy o pristátie ľudí na Mesiaci.
Pilotované lety súvisiace s mesačným programom[upraviť | upraviť zdroj]
Hoci k Mesiacu sovieti nikdy pilotovaný let neuskutočnili, na obežnej dráhe Zeme uskutočnili niekoľko pilotovaných letov, ktoré s mesačným programom priamo súviseli. Išlo o prvých 8 testovacích letov lodí Sojuz:
- Sojuz 1 – apríl 1967, tragický let Vladimira Komarova, tento fatálny neúspech spôsobil závažné zdržanie celého programu (hlavne na september toho roku plánovanej fázy L1)
- Sojuz 3 – október 1968, kozmonaut Georgij Beregovoj, neúspešné spojenie s nepilotovanou loďou Sojuz 2
- spojenie lodí Sojuz 4 a Sojuz 5 – január 1969, kozmonauti Alexej Jelisejev a Jevgenij Chrunov prešli počas otvoreného výstupu z lode Sojuz 5 do lode Sojuz 4, išlo o nácvik prechodu z lode Sojuz do mesačného modulu LK
- spoločný let lodí Sojuz 6, Sojuz 7 a Sojuz 8 – október 1969, plánované spojenie lodí Sojuz 7 a 8 a prechod kozmonautov, loď Sojuz 6 mala všetko fotograficky zdokumentovať, pripojenie lodí však bolo neúspešné, došlo len k priblíženiu
