Spišská župa (Uhorsko)

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na najlepší článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Spišská župa
Župa v Uhorsku
Erb župy
Poloha župy v Uhorsku
Poloha župy v Uhorsku
Poloha župy v Uhorsku
Štát Uhorsko Uhorsko
Súčasné štáty Slovensko, Poľsko
Sídlo župy Levoča
Rozloha 3 668 km²
Obyvateľstvo 172 867 (1910) [1]
 -   172 881 (1880) [2]
Hustota 47,1 obyv./km²
Národnostné
zloženie (1910)[3] 		Slováci 56,1 %
Nemci 22,2 %
Maďari 10,8 %
Rusíni 7,1 %
Národnostné
zloženie (1880)[2] 		Maďari 2,04 %
Nemci 27,86 %
Slováci 55,69 %
Rumuni 0 %
Rusíni 9,35 %
Srbi a Chorváti 0 %
Ostatní 0,79 %
Náboženské
zloženie (1910)[4] 		Rímskokatolícke 67,9 %
Evanjelické a. v. 15,3 %
Gréckokatolícke 11,4 %
Židovské 4,3 %
Wikimedia Commons: Szepes County
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Spišská župa (iné názvy: Spišská stolica, Spišský komitát, Spiš, lat. Comitatus Scepusiensis alebo Scepusium, maď. Szepes vármegye alebo Szepes, nem. Komitat Zips/Zipser Gespanschaft alebo Zips, poľ. Żupa spiska alebo Spisz) bola pohraničná župa respektíve stolica, komitát v Uhorsku. Spišský kráľovský komitát vznikol v 12. storočí. Prirodzenú hranicu na severozápade tvorili Vysoké Tatry, rieka Dunajec na severe, Levočské vrchy s Braniskom na východe a Slovenské rudohorie na juhu. Na prelome 13. a 14. storočia sa pretvoril na stolicu (Comitatus Scepusiensis). Na severe susedila s Poľským kráľovstvom, na východe so Šarišskou stolicou a na juhu Abovsko-turnianskou stolicou, na juhu s Gemerskou stolicou a na západe s Liptovskou stolicou. Mocenským a administratívnym centrom Spiša od 12. storočia bol Spišský hrad a od 16. storočia Levoča. Duchovným centrom sa stala Spišská Kapitula. Po roku 1849 bola Spišská stolica transformovaná na Spišskú župu a fungovala až do jej zániku v roku 1922. Malá časť Spišskej župy na severe tzv. Poľský Spiš bola v roku 1920 pričlenená k Poľsku. Dnes je názov Spiš len historický názov príslušného územia bez politickej subjektivity (ako Burgundsko či Baskicko vo Francúzsku), respektíve označenie jedného z oficiálnych turistických regiónov Slovenska, no medzi ľuďmi je názov tohto regiónu stále zaužívaný.[5][6]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Spišská župa na severovýchode Slovenska

Spišská stolica susedila na severe s Poľskom (resp. 1772 – 1918, s rakúskou provinciou Halič (dnešné juhovýchodné Poľsko a západná Ukrajina)) a župami Liptov na západe, Gemer na juhu Abov-Turňa na juhovýchode a Šariš na východe.

Hranice župy boli prirodzene ohraničené Tatrami na severozápade, Dunajcom od Tatier až po hranicu so Šarišom na severe, Spišským rudohorím na juhu a Levočskými vrchmi spolu s Braniskom na východe.

Rozloha Spiša bola v roku 1910 3 668 km². Jadrom Spiša sú kotliny riek Poprad a Hornád, v ktorých žije prevažná väčšina obyvateľstva a Vysoké Tatry. Počas celej histórie bolo územie Spišskej župy charakteristické vysokým podielom lesov, ešte koncom 19. storočia lesy pokrývali viac ako 42% územia Spiša.

V súčasnosti územie župy zodpovedá územiu týchto okresov: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves a Stará Ľubovňa. Súčasťou Spiša neboli z okresu Poprad obce Vernár (Gemer), Štrba, Tatranská Štrba, Štrbské Pleso a Liptovská Teplička (všetky Liptov) a z okresu Stará Ľubovňa celá časť na východ od Ľubovne.

Centrum[upraviť | upraviť zdroj]

Spišský hrad

Centrom Spiša bol Spišský hrad podľa ktorého je región aj pomenovaný (meno župy sa odvodilo od názvu sídelného hradu u väčšiny uhorských žúp). Hrad bol postavený v 12. storočí. Počas tatárskych vpádov v 13. storočí bol útočiskom pre obyvateľov okolitých miest a dedín. Od 16. storočia bola centrom Spiša Levoča (maď. Lőcse, nem. Leutschau).[7]

Rody vládnucich županov[upraviť | upraviť zdroj]

V dobe, keď sa funkcia župana Spišskej stolice zastávala dedične, pochádzali župani z týchto rodov[7]:

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Hranice a vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Spiša bolo pôvodne osídlené Slovanmi. Spiš bol súčasťou Veľkomoravskej ríše. V 11. storočí bolo územie Spiša z juhu obsadzované Uhorským kráľovstvom a zo severu Poľským kráľovstvom. V tom čase bol Spiš pokrytý prevažne pralesmi a riedko osídlený. Koncom 11. storočia tvorila hranicu Uhorska na Spiši rieka Hornád, na ktorej s cieľom obrániť severnú hranicu Uhorska uhorskí panovníci zakladali tzv. strážne osady. Spišský kráľovský komitát (comitatus Scepusiensis) sa začal utvárať v druhej polovici 12. storočia. Po sformovaní Spišskej župy sa stal správcom tohto územného celku župan, ktorého menoval kráľ. Sídlom župana bol najskôr Spišský hrad a od 16. storočia Levoča. Prvý spišský župan sa spomína v roku 1209 zmluve držby zeme na Spiši ležiacej za riekou Poprad, kde kráľ Ondrej II. uviedol meno spišského prepošta Adolfa. Ďalšie spišského župana Dionýza spomína kráľ Ondrej II. v listine z roku 1216.[8] V 50. rokoch 13. storočia sa uhorská hranica posunula na severe k Podolíncu a na severozápade na rieku Dunajec, niektorí poľskí historici však pripojenie nad hornádskej časti Spiša k Uhorsku pripisujú mieru uzavretému medzi Uhorskom a Poľskom v Spišskej Starej Vsi roku 1193. Región okolo Hniezdneho a Starej Ľubovne (nazývaný districtus Podoliensis) bol včlenený do Uhorska až na konci 13. storočia. Správu Spiša na rozdiel od iných kráľovských kominátov komplikovala existencia viacerých výsadných území. Medzi takéto patrila Stolica X spišských kopijníkov. A po Tatárskom vpáde výrazne ovplyvnila rozvoj Spiša nemecká kolonizácia v druhej polovici 13. storočia. Založenie Spoločenstva Spišských Sasov, ktoré vzniklo základe privilégií Štefana V. K najvýznamnejším šľachtickým rodom patrili Mariášovci, Brezevicovci a Görgeyovci. Severná hranica stolice bola stabilizovaná až na začiatku 14. storočia.[8][9][10]

Stolica X spišských kopijníkov[upraviť | upraviť zdroj]

Stolica X spišských kopijníkov (lat. Sedes decem lanceatorum de Scepus, Parvus comitatus či Sedes superior) bola zvláštna samostatná malá provincia. Vznikla v 12. storočí a fungovala až do roku 1802. Jej jadro tvorili spišské obce v okolí Spišského Štvrtka a neskôr do stolice patrili aj iné obce na Spiši, hlavne v okolí Spišského hradu. Kopijníci predstavovali hraničnú jednotku s cieľom obrániť severnú hranicu Uhorska . Pomenovanie dostali po 10 ozbrojencoch, ktoré boli tieto obce povinne v prípade nebezpečenstva postaviť do kráľovského vojska. Kopijníci podliehali čiastočne súdnej právomoci spišského župana, ale inak mali svoje osobité práva.[8] Žiaden z kopijníkov neplatil dane, boli oslobodení od platenia cla na jarmokoch a hraničných colných úradoch, tí čo vlastnili zem boli povinní postaviť 10 kopijníkov do kráľovského vojska. Volili si sudcov, ktorí mali právo súdiť v menších veciach, okrem krádeže a peňazí a stoličný súd teda nemal právo súdiť ich. Kto zomrel bez potomka, toho majetok zdedil ten, za koho sa vydala jeho vdova či dcéra. Tieto práva kopijníkov boli potvrdené kráľmi Belom IV. (1243), Karolom Róbertom (1314), Vladislavom II. (1511) či dokonca aj Ferdinandom I. Habsburským (1552). Obyvatelia týchto osád boli prevažne Slováci, rovnako tak aj mená osád. Súčasťou provincie boli tieto osady: Abrahámovce, Betlanovce, Filice (dnes časť Gánoviec), Hadušovce (dnes časť Spišských Tomášoviec), Hôrka (aj s časťami Kišovce, Svätý Ondrej, Primovce), Hozelec, Jánovce (vrátane Čenčíc a Machaloviec), Komárov, Levkovce (dnes časť Vlkovej), no v skutočnosti bolo tých osád viac. Kopijníci boli šľachtici (zemania). Stolica netvorila súvislé územie, no mala autonómnu vládu podobnú vládam jednotlivých stolíc aj keď formálne bola podriadená Spišskej stolici. Až do 15. storočia bol jej centrom Spišský Štvrtok, ktorý však nebol súčasťou Stolice X spišských kopijníkov, od roku 1726 boli centrom provincie Betlanovce a neskôr sa sídlo striedalo. Svoju administratívnu a súdnu nezávislosť od Spišskej stolice si zachovali až do roku 1802 keď sa stali súčasťou Spišskej stolice.[8][10]

Tatársky vpád a nemecká kolonizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Mongolský vpád do Uhorska, Karpatskí Nemci, Spišskí Nemci a Provincia 24 spišských miest

Tatársky vpád bol vpád mongolských vojsk na územie Uhorského kráľovstva v rokoch 1241 – 1242 súvisiaci s rozširovaním Mongolskej ríše smerom na západ od jej pôvodných sídiel. Bol súčasťou mongolského vpádu do Európy, ktorý začal vo Východnej Európe už v 13. storočí.[11][12]

Nemci na Spiš ale aj iné oblasti Uhorska prišli hlavne po Tatárskom vpáde v 13. storočí, ktorý zmenil Spiš ako aj iné stolice Uhorska na málo zaľudnené oblasti. Nemecká kolonizácia výrazne zasiahla rozvoj Spiša. Následne kráľ Belo IV. pozval Nemcov kolonizovať Spiš a iné oblasti Slovenska, Maďarska a Sedmohradska (dnešné Rumunsko). Nemci pochádzali prevažne z oblastí okolo Baltského mora, ktoré boli v tom čase spustošené záplavami a zo Švábska (región v dnešnom Bádensku-Württembersku). Prichádzali sem noví roľníci a remeselníci. Boli to prevažne odborníci v rôznych odvetviach a baníci. Na začiatku 13. storočia si obyvatelia Spiša vytvorili svoju vlastnú cirkevnú organizáciu nazvanú Bratstvo 24 duchovných kráľovských farností, ktorá užívala množstvo výhod miestnych predstavených. Organizácia bola obnovená po tatárskych vpádoch roku 1248. Súčasne si nemeckí obyvatelia Hornádskej a Popradskej kotliny vytvorili zvláštnu politickú jednotku s vlastnou správou. Spoločenstva spišských Sasov vzniklo na základe privilégia uhorského kráľa Štefana V. v roku 1271, ktoré boli potvrdené a rozšírené kráľom Karolom Róbertom roku 1317, pretože spišskí Nemci mu pomohli poraziť uhorských oligarchov v bitke pri Rozhanovciach 1312. Toto územie malo garantovanú samosprávu podobnú tej, ktorú mali kráľovské slobodné mestá. V roku 1317 toto územie zahrňovalo 43 obcí, vrátane Levoče a Kežmarku, ktorí z neho vystúpili v roku 1344. Od roku 1370 41 obcí používali spoločný systém Spišského práva (nem. Zipser Willkür). Spočiatku bolo toto územie nazývané Communitas Saxonum de Scepus teda Provincia Spišských Sasov. Od polovice 14. storočia sa zredukovalo na 24 obcí a jeho názov sa zmenil na Communitas Saxonum de Scepus teda Provincia XXIV spišských miest. Na čele Provincie stál gróf volený sudcami 24 miest. Na mnohých miestach kolonizácia nadväzovala na staršie slovanské osídlenie a väčšina spišských miest sa rozrástla príchodom Nemcov.[8][10]

Banícky ráz malo osídľovanie údolia rieky Hnilec, pričom centrom kolonizačnej vlny bola Gelnica. Na Spiši sa nachádzalo ešte jedno privilegované územie: do roku 1465 existoval na juhu Spiša privilegované nemecké banícke mestá: Gelnica, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, Helcmanovce, Prakovce, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Jaklovce, Margecany, Smolník, Slovinky, Krompachy, ktoré boli tiež vyňaté spod jurisdikcie Spišskej stolice. Postupne osídľovali aj územie severného Spiša. Mestá zakladané Nemcami väčšinou vznikali hneď vedľa slovenských usadlostí, s ktorými sa neskôr zlúčili, keďže nemecké mestá mali dlhoročné daňové úľavy, ktoré sa spojením so slovenskými osadami rozšírili aj na ich slovenských obyvateľov. Na juhu Spiša vznikali prevažne banícke usadlosti, neskôr mestá. Vďaka nemeckej kolonizácii mal Spiš veľkú nemeckú populáciu až do konca druhej svetovej vojny. Počas vrcholného a neskorého stredoveku pokračoval hospodársky a kultúrny rozmach. Menej hostinné miesta oblasti Spišskej Magury boli odsídľované v 15. storočí. Základom baníctva boli náleziská rúd s obsahom medi a železa. Strediská ťažby bol v okolí Gelnice a Smolníku. Vďaka trhom v mestách ako je Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišský Štvrtok, Spišská Sobota alebo Podolínec sa rozvíjal obchod Významnými centrami remeselnej výroby boli Spišská Nová Ves, Ľubica, Kežmarok a Levoča. Kežmarok a Levoča sa vyvinuli do slobodných kráľovských miest. Zo vzájomných bojov medzi Levočou a Kežmarkom o právo skladu vzišla víťazne Levoča. Vďaka tomu veľká časť obchodu medzi Uhorskom a Poľskom zachytila tým pádom Levoča.[8]

Spišské mestá v poľskom zálohu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spišské mestá v poľskom zálohu
Spišské starostovstvo

Provincia 24 spišských miest bola rozpustená v roku 1412, pretože uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal do poľského zálohu 13 miest tejto provincie a panstvo Ľubovnianskeho hradu a Podolínec, aby mohol financovať vojnu proti Benátkam. Výmenou za to dostal 37 000 kôp českých grošov. Podobné zálohy boli v tom čase bežné, keďže za finančné pôžičky sa nevyberali úroky. Veriteľ dostal do zálohu určité mesto či región, z ktorého následne mohol užívať všetky daňové príjmy až do zaplatenia dlžnej sumy. Nikto však nečakal, že tento dočasný záloh bude trvať až dlhých 360 rokov.[8]

V poľskom zálohu sa ocitli tieto mestá: Poprad, Ľubica, Matejovce, Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce (zaniknutá obec v bývalom VVP Javorina pri Kežmarku, územie obce je dnes súčasťou obce Tvarožná), Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Tvarožná a Vrbov a panstvo Ľubovnianskeho hradu s mestom Stará Ľubovňa a Hniezdne a panstvo mesta Podolínec. Tieto mestá netvorili súvislé územie. Tieto mestá si udržali svoje privilégiá (i keď tentoraz vo vzťahu k poľskému kráľovi, ktorý tieto privilégiá potvrdil) a vytvorili Provinciu 13 spišských miest. Zvyšných 11 miest z bývalých 24 vytvorilo Provinciu 11 spišských miest, ktorá si však nedokázala udržať svoje práva a roku 1465 bola úplne včlenená do Spišskej stolice a mestá sa stali panstvom pána Spišského hradu. Väčšina z nich sa zmenila na dediny a stratila svoj nemecký charakter. Zálohované územia zostali integrálnou súčasťou uhorského kráľovstva (aj Ostrihomskej arcidiecézy), predmetom zálohu bol len ekonomický prospech z týchto miest. Poľsko bolo oprávnené menovať správcu („starostu“) týchto miest sídliaceho v Starej Ľubovni. Spravovať ich ekonomické a daňové záležitosti a udržiavať vojenské jednotky na dôležitých cestách dokonca aj mimo týchto miest. Vďaka ich medzinárodnej sprostredkovateľskej pozícii (nemecké mestá so Slovákmi v Uhorsku zálohované Poľsku) tieto mestá zažili ekonomický rozkvet. Používanie poľštiny bolo podporované poľským starostom a študentmi z týchto miest navštevujúcich Poľskú Univerzitu v Krakove.[8]

Provincia 16 spišských miest[upraviť | upraviť zdroj]

Viac informácií nájdete v hlavnom článku Provincia 16 spišských miest.

Keďže Poľsko nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch 1419, 1426 a 1439) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Keď potom začali byť mestá príliš zneužívané najmä za vlády Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy a grófa Henricha Brühla rakúska cisárovná a česká a uhorská kráľovná Mária Terézia sa rozhodla získať tieto mestá silou. Využila vzbury šľachty v Poľsku v druhej polovici 18. storočia a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom delení Poľska roku 1772 a v roku 1773 keď bol záloh zrušený. V roku 1778 13 spišských miest znova získalo práva z roku 1271, ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné 3 bývalé zálohované mestá a bola založená Provincia 16 spišských miest. Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Ale tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku 1876 úplne rozpustená a včlenená do Spišskej stolice.[10]

Niektoré iné udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Luteránska synoda, nazývaná tiež Spišská synoda, sa konala na Spiši v roku 1614. Rokovalo sa o protestantskej organizácii Spišskej a Šarišskej stolice.
  • V roku 1776 bolo založené Spišské biskupstvo pokrývajúce územie stolíc Spiš, Orava a Liptov.

Národnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantný jazyk v obciach Spišskej župy, podľa sčítania v roku 1890.

Podľa sčítania obyvateľov v Uhorsku v rokoch 1869, 1880, 1890, 1900 a 1910 v slovenskej časti Spiša žili tieto národy:[13]

národnosť 1910 1900 1890 1880 1869
slovenská 54,1 % 55,8 % 54,5 % 53,3 % 50,4 %
maďarská 11,3 % 6,6 % 3,3 % 2,1 % 0,7 %
rusínska 7,5 % 8,8 % 11,4 % 10,0 % 13,8 %
nemecká 23,3 % 26,2 % 29,2 % 29,5 % 35,0 %
iné a nezistené 3,8 % 2,6 % 1,6 % 5,1 % 0,1 %

Na Spiši však počas celej histórie nežili takmer žiadni Maďari (len pri obsadzovaní Spiša na začiatku 11. storočia tvorili obyvateľstvo strážnych obcí, a na konci 1. svetovej vojny žilo veľa Maďarov v Krompachoch, pracujúcich v tamojšej hute). Náhly nárast počtu obyvateľov maďarskej národnosti po roku 1869 sa dá vysvetliť štatistickou manipuláciou (kritériom bol najpoužívanejší jazyk) a silná maďarizácia najmä medzi Nemcami.

Na severe Spiša, hlavne v bývalom okrese Spišská Stará Ves, ale tiež na Orave a poľskom Spiši a Orave, žije malá menšina, nazývajúc sa Gorali. Rozprávajú jazykom blízkym tak slovenčine, ako aj poľštine a obsahujúcim aj mnoho karpatizmov. Táto jazyková menšina vznikla v dôsledku troch migračných vĺn: zo Sączského regiónu a Nižného Podhalia (13. až 17. storočie) ako aj Skalného Podhalia 18. storočie. Poľština/goralčina koncom 18. storočia bolo v kostoloch a školách postupne nahradzovaná slovenčinou. Tým, že ich poľská vláda v roku 1918 považovala za Poliakov a tak aj vznikli požiadavky Poľska na tento región. Oni sami seba považovali za Slovákov už aspoň od 18. storočia, následkom vyššie opísanej prirodzenej slovakizácie.[14][15]

Náboženské zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantné náboženstvo v obciach Spišskej župy, podľa sčítania v roku 1890.

Podľa sčítania obyvateľov v Uhorsku v rokoch 1869 , 1880, 1890, 1900 a 1910 na Spiši boli jeho obyvatelia príslušníkmi týchto vierovyznaní (pre rok 1869 ide o údaje z celej stolice, pre ďalšie roky len zo slovenskej časti):

Sčítanie roku Rímskokatolícke Evanjelické a.v. Gréckokatolícke Reformované kresťanské Židovské Pravoslávne Iné
1869[16] 63,5 % 20,5 % 13,2 % 0,2 % 2,7 % 0,0 % 0,0 %
1880[13] 61,9 % 20,4 % 13,9 % 0,3 % 3,5 % 0,04 % 0,0 %
1890[13] 63,0 % 18,9 % 14,0 % 0,3 % 3,8 % 0,0 % 0,0 %
1900[13] 64,6 % 17,0 % 13,6 % 0,5 % 4,3 % 0,04 % 0,0 %
1910[13] 66,4 % 16,1 % 12,0 % 0,8 % 4,4 % 0,2 % 0,1 %

Medzi sčítaniami ľudu v rokoch 1869 a 1910 došlo k miernemu rastu príslušníkov rímskokatolíckeho vierovyznania zo 63,5 % na 66,4 % na celkovom podiele obyvateľstva Spišskej stolice (nárast o 4,5 %), tiež k nárastu židovského vierovyznania z 2,7 % na 4,4 % (vyše 60 % nárast). Naopak v minulosti silne evanjelický Spiš naďalej strácal príslušníkov evanjelického vierovyznania, kde došlo k poklesu vyznávačov z 20,5 % na 16,1 % (pokles o viac ako 20 %). Väčšina príslušníkov židovského vierovyznania sa podobne ako v ostatnom Uhorsku hlásila k maďarskej národnosti (resp. k maďarčine ako najpoužívanejšej obcovacej reči, nakoľko národnosť sa v Uhorsku nezisťovala).

Okolo roku 1600 bol celý Spiš okrem Spišskej kapituly evanjelický.

Okresy[upraviť | upraviť zdroj]

Od začiatku 15. storočia bola Spišská stolica rozdelená na 3 slúžnovské okresy, v rokoch 1598 – 1773 sa volali[7]:

  • Prvý (Processus primus)
  • Druhý (Processus secundus)
  • Tretí (Processus tertius)

V roku 1798 za Jozefa II. sa ich počet zvýšil na 4:

  • Horský slúžnovský okres (Processus Montanus)
  • Levočský (Processus Leuchoviensis)
  • Magurský (Processus Maguranus)
  • Tatranský alebo i Karpatský (Processus Carpaticus) začiatkom 19. storočia sa nazýval i Podtatranský s.o. (Processus Sub-Carpaticus)

V druhej polovici 19. storočia sa Spiš delil už na 6 okresov[17]:

  • Banský okres
  • okres Levoča
  • Pohornádsky okres
  • Tatranský okres
  • Popradský okres
  • Magurský okres

a neskôr na týchto 8:

Spišská župa bola svojím počtom 13 miest so zriadeným magistrátom najväčšia v celom Uhorskom kráľovstve.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ 1. Az összes lélekszám, .... In: A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. : Első rész. A népesség főbb adatai községek és népesebb puszták, telepek szerint. Budapest : Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal : Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-társulat, 1912. Dostupné online. S. 12 – 13. (maď.)
  2. ↑ a b REISZ, László. A Magyar Társadalomtudományok Digitális Archívuma [online]. [Cit. 2014-09-24]. Dostupné online. (maď.)
  3. ↑ 6. A népség anyanyelve ... [6. Materinský jazyk obyvateľstva ...]. In: A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. : Első rész. A népesség főbb adatai községek és népesebb puszták, telepek szerint. Budapest : Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal : Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-társulat, 1912. Dostupné online. S. 22 – 27. (maď.)
  4. ↑ 8. A népség vallása .... In: A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. : Első rész. A népesség főbb adatai községek és népesebb puszták, telepek szerint. Budapest : Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal : Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-társulat, 1912. Dostupné online. S. 30 – 33. (maď.)
  5. ↑ Ottova všeobecná encyklopédia M-Ž.. 1. vyd. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. Kolektív autorov. ISBN 80-969159-4-0. S. 426.
  6. ↑ Spiš - perla Slovenska - Spiš [online]. www.spis.sk, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c ŽUDEL, Juraj. Stolice na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1984. 200 s. S. 110–119.
  8. ↑ a b c d e f g h KUCHARÍK, Juraj. Spiš. Bratislava : Dajama, 2018. Ďalej len Kucharík. ISBN 978-80-8136-082-4. S. 14-15.
  9. ↑ KUČERA, Matúš. Slovenské Dejiny. 2. vyd. Bratislav : Literárne informačné centrum, 2011. (1.) ISBN 978-80-8119-038-4. Kapitola 2, s. 149-150.
  10. ↑ a b c d Z histórie | Spišský dejepisný spolok [online]. [Cit. 2020-07-27]. Dostupné online.
  11. ↑ TIBENSKÝ, Ján. Slovensko. 2. preprac. a dopln. vyd. Bratislava : Obzor, 1978. S. 1010.
  12. ↑ MARSINA, Richard. Dejiny Slovenska. 1. vyd. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. S. 229-234.
  13. ↑ a b c d e f Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2013-08-19]. Dostupné online. Archivované 2013-11-14 z originálu.
  14. ↑ M. Gotkiewicz, Ruchy migracyjne polskich górali po południowej stronie Beskidu, "Folia Geographica - Series Geographica Oeconomica", vol. 2: 1969, s. 5-55
  15. ↑ Terra Scepusiensis. Stan badań nad dziejami Spiszu", Lewocza-Wrocław 2003
  16. ↑ http://mek.niif.hu/05900/05936/05936.pdf
  17. ↑ http://www.maproom.org/00/32/present.php?m=0031

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Historia Scepusii Vol. I, Dejiny Spiša I. Ed. Martin Homza, Stanisław A. Sroka. Bratislava; Kraków : Katedra slovenských dejín UK FiF; Instytut Hostorii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2009. 662 s. ISBN 978-80-968948-2-6.
  • Historia Scepusii Vol. II, Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918. Ed. Martin Homza, Stanisław A. Sroka. Bratislava; Kraków : Katedra slovenských dejín UK FiF; Instytut Hostorii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2016. 1165 s. ISBN 978-80-223-4210-0.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Spišská_župa_(Uhorsko)&oldid=7773888“