Spoluhláskové písmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Spoluhláskové písmo (iné názvy: konsonantické písmo, čiastočné fonémické písmo, čiastočné fonematické písmo, kváziabecedné písmo, kvázialfabetické písmo, kváziabeceda, spoluhláskové/konsonantické abecedné písmo, spoluhláskové/konsonantické alfabetické písmo, spoluhlásková/konsonantická abeceda, abdžad, abgad, konsonanticko-zvukové písmo, konsonanticko-fonetická abeceda) môže byť:

  • a) hláskové písmo, v ktorom sa grafémami (písmenami) vyjadrujú len spoluhlásky, a v ktorom znak vyjadruje vždy len jednu spoluhlásku
  • b) hláskové písmo, v ktorom sa grafémami (písmenami) vyjadrujú len spoluhlásky (a znak vyjadruje jednu alebo viac spoluhlások)
  • c) bod b + písmo, v ktorom sa grafémami vyjadrujú len spoluhlásky a (niektoré alebo všetky) samohlásky sa značia pomocou niektorých spoluhláskových znakov (tzv. matres lectionis)
  • d) bod b + písmo, v ktorom sa grafémami vyjadrujú len spoluhlásky a samohlásky sa môžu značiť pomocou špeciálnych (diakritických) znamienok
  • e) body c a d súčasne
  • f) bod b/c/d/e + logokonsonantické písmo
  • g) bod b/c/d/e + spoluhláskové písmo, v ktorom sa vyskytujú aj slabičné znaky (čiže vrátane tzv. rozšíreného abdžadu/rozšíreného abgadu [1])
  • h) bod b/c/d/e + abugida

Niektorí autori spoluhláskové písmo považujú za poddruh slabičného písma.

Názov abdžad/abgad[upraviť | upraviť zdroj]

Názov abdžad (podobne ako názov abugida) navrhol v roku 1990 Peter T. Daniels [2]podľa arabského slova abdžad. To pochádza z názvov prvých štyroch písmen arabskej abecedy ﺍ (álíf), ﺏ (bá), ﺝ (džím) a ﺩ (dál) podľa historického poradia arabskej abecedy. V tej istej práci Daniels poznamenáva, že Alan Corré navrhuje názov abgad, aby sa tak vyjadrila semitská (a nie vyslovene spisovnoarabská) etymológia výrazu.

Rozdiel voči podobným písmam[upraviť | upraviť zdroj]

Spoluhláskové písmo sa od pravého hláskového písma líši v tom, že má grafémy len pre spoluhlásky. Od slabičných písiem sa líši tým, že v slabičných písmach sú samohlásky zahrnuté v graféme a všetky odchýlky od tejto štandardnej vokalizácie sa musia vyznačiť samohláskovými značkami.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky spoluhláskové písma patria medzi semitské písma a písma z nich odvodené. Spoluhláskové písmo je napr. arabské písmo (vrátane perzského písma a pod.), hebrejské písmo, aramejské písmo, fenické písmo, avestské písmo a tifinag.

Egyptské písmo bolo skôr logokonsonantické písmo. Ugaritské písmo bol rozšírený abdžad. Obidve písma teda patria pod spoluhláskové písmo iba pri aplikovaní širších definícií termínu spoluhláskové písmo.

Príklad použitia[upraviť | upraviť zdroj]

Keby slovenčina používala spoluhláskové písmo, vyzeralo by to asi takto: Nd Ttr s blsk, hrm dv bj. (namiesto: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.)

V hlavnom spoluhláskovom písme súčasnosti - v arabskom písme - sa normálne zapisujú len spoluhlásky a dlhé samohlásky (tie sa zapisujú pomocou istých znakov pre spoluhlásky), ale je možné zapisovať aj krátke (a dlhé) samohlásky, a to pomocou diakritických znamienok písaných nad a/alebo pod znaky spoluhlások. Samohlásky si teda čitateľ musí pri normálnom zapisovaní doslova domyslieť.

Takýto typ písma nie je možný v každom jazyku. V semitských jazykoch hrá rozhodujúcu úlohu tzv. spoluhláskový koreň (teda všetky spoluhlásky koreňa slova postavené vedľa seba) a samohlásky nie sú až také dôležité. V jazykoch ako gréčtina a slovenčina, v ktorých samohlásky rozlišujú význam slova, by používanie spoluhláskového písma, teda vynechávanie samohlások pri písaní, spôsobovalo väčšie problémy.

Druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Niekedy sa rozlišuje tzv. čisté (či pravé) spoluhláskové písmo a "iné" spoluhláskové písmo. Čisté spoluhláskové písmo je buď také spoluhláskové písmo, v ktorom sa vôbec neznačia samohlásky (čiže hore definície a/b) alebo z iného hľadiska také spoluhláskové písmo, v ktorom je nulový (alebo veľmi malý podiel) logogramov (čiže hore všetky definície okrem definície f).

Sprout [3] rozlišuje:

  • spoluhláskové písmo (hore definícia a)
  • polykonsonantické písmo (viacspoluhláskové písmo) -hláskové písmo, v ktorom sa grafémami (písmenami) vyjadrujú len spoluhlásky a existujú aj znaky pre skupinu viacero spoluhlások, napríklad egyptské písmo

Sprout a Rogers [4] rozlišujú:

  • spoluhláskové písmo (vrátane polykonsonantického) s nízkym podielom morfografie (logografie) - napr. západosemitské písmo
  • spoluhláskové písmo (vrátane polykonsonantického) s vysokým podielom morfografie (logografie) - perzoaramejské písmo, egyptské písmo

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ale termín rozšírené spoluhláskové písmo má iný význam.
  2. http://isites.harvard.edu/fs/docs/icb.topic129948.files/Daniels.pdf
  3. Sprout: A computational theory of writing systems, 2000
  4. Rogers: Writing Systems: A linguistic Approach, 2005