Srebrenický masaker

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pamätník s menami obetí masakru.

Srebrenický masaker je označenie masových popráv viac než 8000 bosnianskych Moslimov, hlavne mužov a chlapcov okolo mesta Srebrenica v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohral v júli 1995 počas vojny v Bosne. Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca druhej svetovej vojny.[1] Masové vraždy vykonávali vojská Republiky Srbskej (VRS) pod vedením generála Ratka Mladića. Na masakroch sa podieľala aj polovojenská jednotka Srbského ministerstva obrany a niekoľko stoviek ruských a gréckych dobrovoľníkov.

Srebrenica bola pôvodne miestom, ktorému sa na jar 1992 vyhla srbská ofenzíva. Po obnovení bojov v roku 1993 bola oblasť vyhlásená rezolúciou Spojených národov č. 819 za bezpečnú zónu, čo malo za následok, že do oblasti sa dostalo asi 40 000 moslimských utečencov. V meste sa nachádzal kontingent 600 holandských vojakov UNPROFOR. Bosnianski moslimovia v oblasti v tomto období uskutočnili viacero masakrov miestnych Srbov. S blížiacim sa koncom vojny 6. júla 1995 začali Vojská republiky Srbskej pod vedením Ratka Mladića ofenzívu s cieľom vyhnať bosenských moslimov zo enklávy. 11. júla sa im podarilo prekonať obranu 28. divízie bosnianskej armády a mesto obsadili. Časť jednotiek 28. divízie ustúpila, zvyšok padol do zajatia. Približne 15 000 moslimských mužov sa pokúsilo uniknúť z obkľúčenia smerom k bosnianskym silám pri Tuzle. Niekoľko tisíc z nich však bolo chytených, zaistených a v priebehu týždňa popravených. Asi 25 000 bosnianskych moslimov sa uchýlilo do tábora UNPROFOR v obci Potočary asi 5 km od Srebrenice. V tábore, ktorý nebol uspôsobený pre tak veľké množstvo ľudí však panovali zlé podmienky.

Veliteľ holandskej jednotky plukovník T. Karremans vyjednával 11. júla s veliteľom Vojsk republiky Srbskej Mladićom, aby bolo o civilistov postarané. Mladić žiadal od Holanďanov vydanie všetkých príslušníkov 28. divízie s cieľom zistiť, či sa nepodieľali na predošlých zločinoch voči Srbom.

Srbské jednotky následne 12. júla 1995 ráno vstúpili do holandského tábora a začali oddeľovať ženy a deti od mužov vo veku 17 – 70 rokov. Z utečencov držaných na rôznych miestach vybrali mužov a chlapcov, ženy a deti nechali nastúpiť do autobusov a transportovali ich na Bosniakmi držané územie pri Tuzle. Mladić sa medzitým objavil s televíznym štábom a dôstojníkmi medzi civilistami, kde rozdával deťom sladkosti a sľuboval civilistom skorý odchod. V tejto chváli však už dochádzalo k vyberaniu mužov z davu a ich vraždám ale aj viacerým znásilneniam žien, o čom sa čoskoro dozvedeli aj internovaní civilisti. V okolí bolo počuť streľbu a viacerí civilisti boli tak vydesení, že spáchali samovraždu obesením. O jednaní srbských jednotiek vedeli aj príslušníci holandských mierových síl, aj napriek tomu vedome vydali 13. júla do rúk Srbom 239 mužov vojenského veku. K vraždám dochádzalo v komplexe zinkovne a pri tzv. bielom dome v Potočaroch.[chýba zdroj]

Kým 23 000 žien a detí bolo z okolia Srebrenice deportovaných, približne 2000 mužov bolo odvezených a popravených.[1]

Unikajúci príslušníci bosniackej 28. divízie mali k Tuzle 55 km. Do 4. augusta sa tam dostalo 3175 mužov. 2628 mužov v tej dobe s istotou padlo. O zvyšných 8300 až 9722 mužoch sa predpokladá, že sa stali obeťami masakier a prepadov.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Honig, J. W., Srebrenica. in Shelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes Against Hhumanity. Thomson Gale, Detrit, s. 988 – 989
  2. Enver Hadzihasanovic evidence to the Krstic trial, 6 April 2001, International Criminal Tribunal for the former Yougoslavia, Page 9525 [online]. icty.org, [cit. 2013-11-03]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]