Stíhač tankov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stíhač tankov (pancierovaná koncepcia)

Stíhač tankov je bojové vozidlo určené a optimalizované na ničenie nepriateľskej obrnenej techniky a primárne tankov, ktoré v súčasnom ponímaní vedenia vojny predstavujú hrot pozemných útočných operácií.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Koncept stíhača tankov vznikol ešte pred druhou svetovou vojnou, ale jeho masové použitie prišlo v druhej svetovej vojne, keď vyšla do popredia potreba vyrábať lacnejšie obrnenú techniku, ktorá sa vyrovnala tankom a bola ich schopná úspešne likvidovať. Stíhač tanku by mal byť lacnejší ako tank.

Stíhač tankov ale nie je konkrétny typ vozidla s konkrétnou konfiguráciou jednotlivých prvkov. V zásade však vždy ide o vozidlo, vybavené organickou výzbrojou, ktorá umožňuje ničiť obrnenú techniku. V minulosti boli touto výzbrojou najmä protitankové kanóny. Po druhej svetovej vojne sa začali používať aj iné zbrane – či už bezzáklzové kanóny, neriadené aj riadené protitankové strely, či nové druhy munície ako strelivo z ochudobneného uránu, podkalibrové strelivo, kumulatívna munícia, či reaktívne strely vystrelované kanónmi.

V súčasnosti sa stíhače tankov používajú menej. Hlavnou príčinou je rozšírenie arzenálu pechotných protitankových zbraní (vďaka kumulatívnej náloži), ktoré môžu ničiť aj tú najlepšie pancierovanú techniku. Ako také ich nahradili bojové vrtuľníky, ktoré sú podstatne flexibilnejšie. Stíhač tankov však má aj svoje výhody:

  • Nízka cena (v porovnaní s bojovým vrtuľníkom)
  • Pre vrtuľníky v súčasnom boji na podporu pozmených síl neexistuje iné východisko alo lietať nízko, kde sú zraniteľné bežnými pechotnými zbraňami
  • Stíhač tankov môže vyčkávať bez spotreby paliva (vrtuľník nemôže vypínať za letu motor, navyše dlho štartuje)
  • Môže sa schovať v zalesnenom teréne alebo hustej zástavbe

Napriek eventuálnej účinnosti má ale aj nevýhody:

  • Na otvorenom priestranstve je jeden vrtuľník schopný zničiť na jednu akciu až desiatky týchto vozidiel

Pancierovaná koncepcia[upraviť | upraviť zdroj]

SU-152 Zveroboj – typický predstaviteľ silne pancierovaného stíhača tankov s veľkou palebnou silou

Sú silne pancierované, aby mohli čelne bojovať s nepriateľským tankom, kanón väčšinou v neotočnej veži alebo korbe mieri len dopredu (úspora na hmotnosti). Pancierovanie a výzbroj býva koncentrované vpredu, keďže k nepriateľovi sa stavajú čelne. Mali takmer vždy silnejší pancier a kanón ako tanky zodpovedajúcej hmotnostnej kategórie. Kvôli hmotnosti sú na pásovom podvozku a teda odvodené z tanku. V súčasnosti sa nepoužívajú a je veľmi pravdepodobné, že sú už definitívne prekonané.

Rýchla verzia – Ľahký stíhač tankov na podvozku HMMWV s raketou TOW

Rýchla koncepcia[upraviť | upraviť zdroj]

Je inštalovaná na ľahkom a rýchlom kolesovom i pásovom podvozku, ktorý je však vždy výrazne pohyblivý. Odvodené sú napríklad z BVP, Aligátora, HMMWV, no môže ísť o provizórne riešenie majúce základ (podvozok) na civlnom automobile. Vozidlá tejto koncepcie musia vyžívať svoju manévrovaciu schopnosť a rýchlosť, keďže ich pancier je len nedostatočný (len proti guľkám a črepinám z granátu). Zato palebná sila môže byť rovnako silná ako u silnej verzie. V súčasnosti sú prakticky všetky stíhače tankov v tejto konfigurácii. Tieto vozidlá mávajú aj otočnú vežu alebo len jednoducho inštalované bezzáklzové delo, či protitankové rakety, bez ochrany pre obsluhu.

Pri tejto koncepcii sa v zásade nevyužíva kanónová výzbroj nahradili ju protitankové riadené strely s kumulatívnymi hlavicami. Príchodm reaktívneho pancierovania a kompozitných pancierov aj medzi tímito zbraňami nastala určitá stagnácia. Ale ich neprekonateľná výhoda proti iným zbraniam ako napr. vrtuľníkom je výhodný pomer nízkej ceny k vysokému účinku.

Ale aj naďalej platí, že na ničenie tankov je najlepší tank.

Všeobecné zásady protitankového boja[upraviť | upraviť zdroj]

Na ničenie tankov a obrnenej techniky v boji sa používajú ručné protitankové zbrane, protitankové riadené strely, tanky, protitankové delostrelectvo, stíhače tankov a protitankové míny. Protitankové riadené strely (tiež PTRS) vďaka svojej dobrej mobilite, veľkému dostrelu, malým rozmerom ale vysokej priebojnosti sú v súčasnej dobe najflexibilnejším prostriedkom protitankového boja. Vzhľadom na ich veľkú zraniteľnosť sa ich najvyššej efektivity dosahuje v súčinnosti s inými druhmi protitankových prostriedkov a najmä stíhačmi tankov.

Celkové nasadenie protitankových prostriedkov je závislé od členitosti terénu a možnosti maskovania. Stíhanie tankov v otvorenom teréne pomocou manévru a palebného manévru je pravdepodobne najjednoduchší model.

  • Pri stíhaní tankov v otvorenom teréne je najvhodnejšie obísť tanky a napádať ich z krídel alebo tyla. Tým sa naruší nielen ich útočná zostava a organizácia, ale aj podporná a zväčša nepancierovaná technika, ktorá ich v boji sprevádza. Pri tom je podstatné, aby stíhač tankov zaútočil skôr ako je spozorovaný a nenechal sa sám tankami napadnúť v nevhodnom momente. Tak totiž lepšie využije svoju palebnú silu.
  • Tanky nemôžu bojovať neustále – vo chvíli, keď ich posádky oddychujú, alebo doplňujú pohonné hmoty ich možno napadnúť na zhromaždiskách jednoduchšie.
  • I narýchlo kladené protitankové míny môžu byť pre tanky nebezpečnejšie ako starostlivo a dopredu ukladané mínové koberce. Táto taktika sa osvedčila sovietskym vojakom v bitke v Kurskom oblúku, keď jednotky sovietskych ženistov postupovali pred nepriateľskými tankovými klinmi a do cesty im neustále kládli míny.
  • Počas bitky v Kurskom oblúku sa sovietskym vojskám osvedčila v obrane pred nemeckými tankovými zväzkami i do hĺbky vybudovaná komplexná obrana, podporovaná delostrelectvom poprípade letectvom. Pri čom v nej Sovieti často zakopávali svoje tanky až po vežu do zeme. Tanky tak bolo ťažšie spozorovať a zničiť. I v prípadoch, kedy nemecké jednotky prekonali sovietsku protitankovú obranu, pokračujúci odpor ostatných jednotiek spôsoboval ťažké straty nemeckej pechoty, bez podpory ktorej tanky neboli ochotné pokračovať v útoku.
  • Priehradná paľba delostrelectva je spolu s priamymi útokmi taktickými jadrovými zbraňami účinným prostriedkom na zastavenie akéhokoľvek, nie len tankového útoku. Použitie taktických jadrových zbraní bolo typickým (nikdy neaplikovaným) rysom taktiky počas studenej vojny.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Tanky ako zbraň boli po prvýkrát nasadené počas 1. svetovej vojny. Boli tak pomalé, že ich ľahko predbehol i pešiak. Boj proti nim bol iba v plienkach. O stíhaní tankov sa začalo uvažovať až v medzivojnovom období.

Pred II. svetovou vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

Pred druhou svetovou vojnou existovalo len málo stíhačov tankov. Ich vývoj prakticky ustal, lebo vtedajšie tanky boli tak slabo pancierované, že čelne nevydržali paľbu protitankových pušiek. Bežné protitankové kanóny boli dostatočne rozšírené na to aby sa predpokladalo, že nepriateľské tanky nebude problém zastaviť. To sa potvrdilo i v občianskej vojne v Španielsku. Mnohé krajiny v tej dobe predpokladali, že tanky ako zbraň prestanú existovať. Poprípade zostanú iba podpornou zbraňou pechoty.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Nasadenie nemeckých tankov na hrotoch útočiacich jednotiek bolo jedným zo základov úspešneho blitzkriegu. Potreba stíhačov tankov tak vystupovala do popredia najmä medzi krajinami, ktoré sa týmto útokom museli brániť. Úspech nemeckých tankov však spôsobil, že im do roku 1941 prakticky žiadna krajina v Európe nebola schopná odolať.

USA a Spojené kráľovstvo[upraviť | upraviť zdroj]

M10 Wolverine

Stíhače tankov sa objavili až v Druhej svetovej vojne. Prví ich do svojej armády zaradili Angličania a Američania. Ich doktrína totiž spočívala v tom, že proti nepriateľským tankom majú bojovať len tanky na to určené – napr. M10 Wolverine a ostatné tanky napr. M4 Sherman majú svojou palebnou silou podporovať pechotu.

M36 v Bitke v Ardenách, 1945

Ale už v severnej Afrike a neskôr v Taliansku (pozri Anzio) sa ukázalo, že anglo-americké stíhače tankov so svojim 76,2 mm M7 sú príliš slabé, no tí si z toho nerobili ťažkú hlavu, pretože nepriateľa zatiaľ úspešne porážali svojou početnou presilou. Náhrada vo forme nového stroja M36 Jackson však prišla až na jeseň 1944. Ten bol s 90 mm M3 kanónom nemeckým tankom silným súperom.

Veľká Británia vyvinula zaujímavý stíhač tankov Archer s dlhým 75 m kanónom.

Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

Nemci začali stíhače tankov nasadzovať, až keď sa museli brániť. Dovtedy používali len protitankové kanóny a Stuky. To bolo dobré proti francúzskym a anglickým tankom, ale v ZSSR sa objavil kvalitný stredný tank T-34, ktorý bol navyše čoskoro k dispozícii vo veľkých množstvách. Nemci síce mali aj stíhače tankov na podvozku PzKpfw I s kanónom 47 mm, ale tie boli proti sovietskym tankom T-34 neúčinné. Pomerne dobré núdzové riešenie bol kanón 75 mm na podvozkoch ukoristených francúzskych tankov – Marder. Tieto zbrane dokázali na 900 m preraziť 90 mm pancier. Jediná zbraň, ktorá ho ale vedela zastaviť nové sovietske tanky (T-34 a KV-1) na veľkú vzdialenosť bol nemecký FLAK 88 mm a neskôr jeho špeciálna protitanková odroda PAK 88 mm. Tieto boli ale príliš nemobilné a museli byť pripravené dopredu, lebo príprava do bojovej pozície pozície trvala príliš dlho. Nemci preto 88 mm kanón namontovali na tank, a tak vznikol Tiger. Nový tank bol ale príliš drahý (350 000RM) a jeho výroba bola časovo náročná a preto ich nebol nikdy dostatok. Ďalšími nevýhodami bolo napríklad aj to, že uzáver hlavne bol dlhý, čo malo vplyv na velkosť veže, následne korby a celkovú hmotnosť vozidla, ktorá sa musela kompenzovať silným motorom.

Prvým pokusom bolo preto umiestniť osemdesiatosmičku na podvozok, ktorý vznikol kombináciou tanku PzKpfw III a PzkKpffw IV, a tak vznikol Nashorn. Ten mal však slabé pancierovanie a korba v oblasti kde bol umiestnený kanón nebola zhora pancierovaná vôbec, čo spolu s chýbajúcou guľometnou výzbrojou robilo s vozidla a jeho posádky ľahký ciel pre pechotu. Dokázal však ničiť tanky na takú vzdialenosť, na akú ho oni nemohli ohroziť, hoci mal len 10 mm pancier.

Keď sa objavil vynikajúci kanón PAK75/L71 (s dĺžkou 71 kalibrov), ľahší a ešte lepší ako PAK88, na podvozku PzKpfw IV vznikol nový stíhač tankov – Jagdpanzer IV. Ten dokázal preraziť pancier všetkých amerických a britských tankov a väčšinu ruských (teda okrem IS-1 a IS-2). Bola to vlastne z núdze cnosť a lacná náhrada za drahé Tigre a Panthery. Jeho bojová hodnota, v porovnaní s cenou bola ale podstatne priaznivejšia ako pri iných nemeckých bojových vozidlách.

Keď sa pripravovala výroba tanku Tiger, verejné obstarávanie podvozkov vyhrala firma Henschel. Firma Porsche ale už stihla vyrobiť svoje vlastné verzie podvozkov a tie sa tak nakoniec stali základom nového stroja – Ferdinand (neskôr premenovaný na Elefant). Tento mal enormne silný pancier a bol prvýkrát nasadený pri Kursku. Proti tankom sa ukázal byť len ťažko poraziteľný. Nemci ale navzdory svojmu perfekcionizmu zabudli vybaviť vozidlo guľometmi. Aj tento obrnený ničiteľ tankov bol veľmi zraniteľný v bojoch s pechotou a jeho uponáhľané nasadenie pri Kursku nemalo úspech. Guľomet bol neskôr inštalovaný dodatočne, ale boje v Kurskom oblúku už v tej dobe boli minulosťou.

Jagdpanther

Keď sa potom objavil vylepšený kanón PAK88 mm/L71, vznikol nápad vytvoriť stíhač na podvozku Pantera a tak vznikol Jagdpanther. Toto bol najlepší nemecký stíhač tankov. Nemci si ale (v dôležitých bitkách) neuvedomili včas ich kvality, a preto prišli v podstate už neskoro. V pomere vlastných strát ku zničeným tankom nepriateľa išlo pravdepodobne o najúspešnejší stíhač tankov nemeckej armády.

Ešte potom prišiel Jagdtiger. Jeho koncpecia už ale niesla známky preháňania niektorých parametrov. Mal síce silný 128 mm kanón, ktorý prerazil 240 mm pancier na 3 000 m a sám mal spredu nepreraziteľné pancierovanie, ale akosi sa pozabudlo na to, že kanón sa pomaly nabíja a náboje sú také ťažké, že musia byť rozdelené. Medzi dvomi výstrelmi mali nepriateľské tanky dosť času na to, aby sa k nemu priblížili a zničili ho. Jeho hlavná slabina ale ostala v neúnosne vysokej cena a spotrebe paliva. Strojov aj tak nebol na fronte nikdy dostatok na to, aby podstatne zmenili priebeh bojových operácii.

Hetzer

V poslednom roku vojny už muselo Nemecko šetriť. Nápad bol použiť lacný ale stále vynikajúci podvozok česko-slovenského PzKpfw 38 (t) spolu s kanónom PAK75/L71. Vznikol tak Hetzer. PzKpfw 38 (t) (alebo skôr jeho podvozok) sa stal jediným tankom vyrábaným do začiatku až do konca vojny. Samotný Hetzer sa tiež osvedčil.

Sovietsky zväz[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietske tanky T-34 boli síce na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny nemeckým strojom nadradené, ale nebol ich nikdy dostatok a navyše boli nasadzované veľmi diletantsky. Sovieti už pred vojnou laborovali s umiestnením svojho kvalitného 76 mm kanóna ZIS-3 na rôzne podvozky. Prvý pokus bol s jeho montážou na traktor Komsomolec alebo automobil GAZ AA. Ani jeden zo so strojov sa však v boji neosvedčil. Až v roku 1942 sa ujala koncepcia samohybného dela/stíhača tankov SU-76 na podvozdku tanku T-70. Skutočný úspech znamenali až stroje na podvozku tanku T-34, v ktorých masívnej korbe bol ukrytý kanón aj s posádkou (SU-122, SU-85 a SU-100). Alebo SU-152 na podvozku tankov KV-1.

SU-152 sa prvýkrát objavil v boji pri Kursku. Dokázal čelne zničiť Tiger. Sovietski vojaci tento stíhač tankov nazývali „Zveroboj“ (po rusky: Зверобой, čiže lovec, poľovník, alebo jednoducho zverobijca, keďže bojoval proti nemeckým Tigrom, Pantherom, Nashornom (nosorožec), Elefentom (slon)).

Neskôr sa objavili ešte lepšie ISU-152 a ISU-122 s kvalitnejšími kanónmi, ktoré predstavovali spolu s nemeckými Jaghtpanthermi a Jaghttigrami vrchol stíhačov tankov druhej svetovej vojny. SU-100 na podvozku T-34 na rozdiel od svojich súkmeňovcov s ťažkými húfnicami zostalo vy výzbroji niekoľkých armád až do 70. rokov.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne sa objavili veľmi dobré ručné protitankové zbrane a ešte k tomu aj bojové vrtuľníky. Preto sa ťažké stíhače tankov stali zastaranými. Ale vďaka vyššie uvedeným výhodám sa ešte stále objavujú v ľahkej a rýchlej verzii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]