Stanfordský väzenský experiment

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Stanfordský väzenský experiment bol psychologický pokus, ktorého cieľom bolo preskúmať vplyv pôsobenia situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí.

Začiatok pokusu; východiská pokusu[upraviť | upraviť zdroj]

Zimbardo si prostredníctvom inzerátu v novinách našiel dobrovoľníkov pre štúdiu o psychologických účinkoch života v zajatí. Z nich na základe diagnostických rozhovorov a testov vylúčil všetky patogénne osobnosti, tých, ktorí mali záznamy v trestnom registri či užívali drogy. Vo výslednej vzorke ostalo 24 vysokoškolských študentov. Hoci situácia onedlho po začatí experimentu formovala správanie oboch skupín antagonisticky, neboli to ani dozorcovia ani väzni: Len hod mincou rozhodol, kto z nich sa stane dozorcom a kto väzňom. Cieľom bolo tlak na väzňov stupňovať a sledovať, či je umelo vytvorená situácia silnejšia ako osobnostné predpoklady oboch skupín sledovaných.

Zimbardo priebeh experimentu monitoroval videokamerou a odpočúvacím zariadením. Snažil sa vytvoriť také podmienky, v ktorých sa podľa jeho predpokladov mali rozvíjať dezorientácia, depersonalizácia a deindividualizácia.

Rozdelenie dozorcov podľa prístupu k väzňom[upraviť | upraviť zdroj]

Dozorcovia začali šokujúco skoro väzňov šikanovať oveľa viac, ako zneli pokyny. Podľa výsledkov osobnostných testov to mali byť všetko bezproblémoví ľudia, v skutočnosti sa v priebehu pokusu správali trojakým spôsobom:

  • niektorí spravodlivo dodržiavali pravidlá väzenia
  • iní spolucítili s väzňami a netrestali ich
  • no boli tu i takí, ktorí sa správali ponižujúco a väzňov tvrdo trestali

Rozdelenie väzňov podľa ich reakcií na ponižujúcu situáciu[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci väzňov spočiatku situácia stmelila (prvá vzbura), neskôr ako skupina väzni prestali držať spolu. Niekoľko študentov z pokusu bolo vylúčených kvôli depresiám a strachu, a ostatní na tom boli lepšie len preto, že zvolili slepú poslušnosť.

S frustráciou a bezmocnosťou sa vyrovnávali rôznymi spôsobmi:

  • vzbura,
  • emocionálne zrútenie, ktoré pozorovali u štyroch väzňov
  • psychosomatické vyrážky po celom tele
  • niektorí sa snažili za každú cenu dodržiavať všetky príkazy dozorcov a nerobiť problémy

Pravidlá a podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Boli prevzaté z väznice Palo Alto v Kalifornii. Niektoré z nich:

  • Väzeň musí byť ticho v dobe odpočinku, po zhasnutí svetiel, v priebehu jedla a vždy, keď je mimo priestorov väzenia
  • Väzni sa musia oslovovať číslami
  • Väzni musia dozorcu oslovovať 'Mr. Correctional Officer' („pán nápravný dôstojník“)
  • Porušenie pravidiel môže byť trestané
  • Okrem toho väzňom i dozorcom pridelili uniformu, korešpondujúcu s ich postavením.

Priebeh pokusu[upraviť | upraviť zdroj]

Zimbardo umiestnil pokus do pivničných priestorov Stanfordskej univerzity do priestorov bez okien. Keďže väzni nemohli sledovať striedanie dňa a noci, stratlili pojem o čase. Dozorcovia na rozdiel od „väzňov“ mohli po skončení „práce“ chodiť aj domov, no mnohí túto možnosť čoraz menej využívali, páčila sa im ich nadobudnutá moc.

V priebehu experimentu sa vytvárali situácie, ktoré väzňov ponižovali a dozorcom nadmieru upevňovali moc a postavenie. Počiatočné rozdiely tohto druhu vymodeloval Zimbardo: už aj vyzdvihnutie väzňov pripomínalo zatknutie, odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania, so zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň. Dozorcovia ich mali oslovovať iba číslom.

Dozorcovia dostali uniformu väzenských dozorcov a tmavé okuliare, aby bolo znemožnené nadviazanie očného kontaktu.

Pokyn nepoužívať násilie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemali žiadne ďalšie pokyny, ako sa správať, len jeden: Mali zabezpečiť dodržiavanie poriadku a to bez použitia násilia (toto nariadenie čím ďalej, tým viac porušovali a posun svojho hodnotenia a správania si pritom neuvedomovali).

Už prvú noc dozorcovia väzňov prebudili o pol tretej, aby ich spočítali, išlo o demonštráciu moci a o snahu ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli. Prvý deň však väzni nebrali dozorcov vážne, dozorcovia boli neistí, no v druhý deň ráno vypukla vzbura.

Obe skupiny v rekordne krátkom čase zabudli na to, že v skutočnosti sú ľudia s rovnakým postavením – bezúhonní študenti.

Vzbura už na druhý deň[upraviť | upraviť zdroj]

Väzňom sa ich situácia prestala páčiť, nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich: Väzňov vyzliekli, vybrali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke. A aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a prestali si dôverovať.

Systém privilégií a trestov[upraviť | upraviť zdroj]

Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie. Dozorci používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia.

Návšteva rodičov a priateľov[upraviť | upraviť zdroj]

V deň, keď bola povolená návšteva rodičov a priateľov, dozorcovia výrazne zlepšili podmienky väzňov, bolo čisto, väzni sa mohli umyť, dostali jedlo, hrala hudba. Napriek tomu i tí rodičia, ktorí boli podmienkami znepokojení, taktiež boli pohltení situáciou. Nepožadovali ukončenie experimentu, ani zlepšenie podmienok všetkých väzňov, požadovali len zlepšenie podmienok pre ich rodinného príslušníka.

Neskôr Zimbardo prostredníctvom videokamery zistil, že dozorcovia pritvrdzujú násilie voči väzňom v nočných hodinách, v domnienke, že ich nikto nevidí.

Rozhodnutie predčasne ukončiť experiment[upraviť | upraviť zdroj]

Zimbardo sa ako vrchný dozorca postupne zžil s experimentom. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad, šokoval ju obraz väzňov, pod dohľadom dozorcov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment skutočne po šiestich dňoch predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.

Zimbardo ako najvyšší dozorca[upraviť | upraviť zdroj]

To, ako sa všetci vžili do svojich úloh, prekvapivo dokumentuje aj prípad tvorcu experimentu - Zimbarda.

Ako zahrnul do vyhodnotenia svojho experimentu, i on sám prepadol roli najvyššieho dozorcu a stratil na určitý čas od pokusu odstup. Až neskôr si uvedomil svoju vlastnú premenu a moc situácie: Začal hovoriť, chodiť a konať ako rigidná autorita, ktorá sa stará viac o bezpečnosť „svojho väzenia“ (Keď sa k nemu dostali reči o plánovanom úteku, snažil sa premiestniť celý experiment do skutočného väzenia.) ako o ľudí, ktorí boli zverení do starostlivosti jemu ako psychológovi.

Za najhlbší dôkaz moci situácie považuje premenu, ktorá postihla jeho samého.

Závery a kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Spôsob a dramatická rýchlosť, ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda. Ukázalo sa, že zdravý človek, ak je vystavený extrémnym podmienkam, sa môže radikálne zmeniť (alebo zmeniť svoje správanie) a to v rekordne krátkom čase.

Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu, bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny) nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností.

Za tento postoj i za experiment samotný bol často kritizovaný a to z rôznych pozícií:

  • Reprezentatívnosť pokusu bola spochybňovaná príliš malým počtom účastníkov pokusu
  • Voči Zimbardovi bola vznesená výčitka, že svojimi závermi odoberá človeku zodpovednosť za jeho konanie, keď všetko môže byť vysvetlené ako tlak okolností
  • Experiment bol označený za neetický

Významný predstaviteľ frankfurtskej školy sociálnej psychológie, Erich Fromm, sa vo svojom diele "Anatómia ľudskej deštruktivity" stavia proti takému vyhodnoteniu experimentu, podľa ktorého samotná situácia (v tomto prípade väzenské prostredie) je schopná premeniť dozorcov z obyčajných ľudí na neľútostných sadistov a väzňov na zbabelých niktošov. Argumentuje tým, že hoci boli všetci dozorcovia zasadení do rovnakej situácie, dve tretiny dozorcov z vlastného rozhodnutia sa neuchýlili k žiadnym sadistickým činom. Podľa neho experiment dokazuje opak: nie je jednoduché ani vložením človeka do nepriaznivej situácie premeniť ho na sadistu.

Film[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2000 vznikol v Nemecku film Experiment (Das Experiment), ktorý bol inšpirovaný stanfordským väzeňským experimentom. Ako v skutočnosti pri experimente, i tu sa experiment vyvinie do modelovej situáce dvoch nepriateľských skupín a dozorcovia začnú terorizovat väzňov. Profesor, vedúci experimentu, odmietal jeho prerušenie pri prvých známkach problémov a po piatich dňoch sa situácia úplne vymkla kontrole a končí tragicky.

  • námet: Mario Giordano (román Black Box)
  • režisér: Oliver Hirschbiegel
  • scenár: Don Bohlinger, Christoph Darnstädt, Mario Giordano
  • kamera: Rainer Klausmann
  • hrajú: Moritz Bleibtreu, Christian Berkel, Oliver Stokowski, Wotan Wilke
  • hudba: Alexander Bubenheim

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]