Stará Pazova

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stará Pazova

Stara Pazova je mesto v Srbskej autonómnej oblasti Vojvodina, ktoré leží 30 km severnejšie od hlavného mesta Srbska Belehradu a 40 km južnejšie od hlavného mesta Vojvodiny Nový Sad v oblasti Sriem/Srem.

Založené bolo ešte počas Rakúsko-Uhorskej monarchie v 16. - 17. storočí na tzv „Šanac-Pazuha“ - teda, v „pazuche“ riek Sávy a Dunaja ako hraničiarska osada. Ako sídlisko sa prvýkrát spomína už roku 1716. Toto sídlisko malo len dočasný charakter, lebo sa neskôr obnovilo na tzv. Srbskom kraji, východne od dnešného Srbského pravoslávneho chrámu. Rozhodujúci vplyv na plánovitú výstavbu Starej Pazovy malo organizačné upevňovanie tzv. Vojenskej hranice v Srieme ustanovenej v rokoch 1701-2 na ochranu proti Turkom. Najprv ju osídľovali Srbi z Liky, hlavne z kraja okolo Korenice, Bunića a Debelog Brda.

Veľké priestranstvá úrodnej zeme a dobré sociálne pomery, ktoré vládli vo Vojenskej hranici, teda i v Starej Pazove, prilákali Slovákov z feudálnej Báčky. Títo prišli z dediny Selenča a začali sa tu osadzovať v rokoch 1770-1775. Ubytovali sa tu západne od Srbského pravoslávneho chrámu. Húfnym príchodom slovenských prisťahovalcov, počtom asi 1300 duší, hlavne zo slovenských krajov: Zvolen, Banská Bystrica a Turčiansky Svätý Martin, Stará Pazova nadobudla prevažne slovenský ráz.

Stará Pazova mala výlučne dedinský charakter po rok 1883. Odvtedy sa vďaka svojej mimoriadne zemepisnej polohe stala vojensko-administratívnym sídlom kompánie (stotiny) a kapitána Vojenskej hranice až do zrušenia tejto inštitúcie roku 1871. Začiatok druhého búrlivého rozvoja označil príchod prvého vlaku na novoutvorenej trati do Zemúnu roku 1883. V tejto fáze svojho vývoja, ktorá sa končí pádom Rakúsko-Uhorskej monarchie roku 1918, Stará Pazova sa stala sídlom okresnej správy. Čoskoro sa stala aj vynikajúcim obchodno-remeselníckym centrom nielen Sriemu ale aj širšie.

Stará Pazova leží na úrodnom rovnom Srieme, na rozhraní medzi sriemskou sprašovou tabuľou a aluviálnou nivou potoka Malý Begej, čo je veľmi vhodné územie pre pestovanie rozmanitých kultúr. Avšak pre zamokrenosť územia, na ktorom leží táto osada, voda zo studní nie je pitná.

Stará Pazova, ako križovatka všetkých sriemských ciest a železníc je okresným mestom.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Na dnešnú štruktúru obyvateľstva Starej Pazovy, na jej svojráznosť a dejiny priamo vplývali vyznamné medzinárodné udalosti, najmä tie z druhej polovice 18. storočia. Po porážke Turkov pri Viedni roku 1683 a po podpísani Karlovského mieru roku 1699 celé Uhorsko a najmä Dolná zem, dnešná Vojvodina, boli oslobodené spod tureckého jarma. Turci odišli a tieto kraje zostali takmer nezaľudnené. Viedenská vláda hneď po odchode Turkov začala tieto kraje osídľovať, predovšetkým z vojensko-hospodárskych pohnútok. Osídľovaním vytvárala pevný obranný systém proti prípadnému tureckému vpádu do týchto priestranstiev, a aj popritom, že na týchto priestranstvách pôda bola močiaristá, zažali ju obrábať, čo iste malo veľký hospodársky význam.

Pazova ako Stará sa po prvý raz spomína ako sídlo v roku 1716. Vtedy sa nachádzala v chotárnej časti za Srbskou dedinou, východne od dnešnej osady, smerom na dedinu Surduk.

Veľkonočné sviatky v Starej Pazove[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým najväčším sviatkom evanjelických Slovákov v Starej Pazove sú Vianoce (Kračúm) a druhým je Veľká noc (Velká noc). Vianoce voľakedy bývali biele-zasnežené, a na Veľkú noc sa už prebúdzala jar, tráva sa zelenala, ovocné stromy začínali kvitnúť a s nimi aj prvé jarné kvety : -sňahulienka (snežienka), fajouka (fialka),púpava, gombíčke, ale aj cintľoch (hyacint), králike (narcis), cárska koruna... Deti mali podobne radosti i z Vianoc i z Velkej noci.

Týžden pred Velkou nocou je Kvetná nedeľa. Na Kvetnú nedeľu chodili v Starej Pazove paňičke. S paňičkáma obyčajne chodili dievčatá predškolského alebo mladšieho školského veku. Paňička bolo dievča oblečene ako mladá nevesta,v sukňach (v slovenskom pazovskom kroji), s pártou (s vencom) na hlave. Sám zvyk bol tiež rovnako pomenovaný-paňičke. Vopred sa vedelo, kto pôjde s paňičkama. Najčastejšie chodili tri dievčatá, no mohlo ich byť i viacej. Dakedy v skupine bol i chlapček, v slovenskom kroji-vo vyšívanej košeli s kalapčokom na hlave. Jedno z dievčat tancovalo z paňičkou a druhé nieslo céger (košík) alebo pletenú tašňu (tašku), do ktorej im všade dávali čerstvé vajíčka. Ked v skupine bol chlapec, jeho úlohou bol niest košík. Paňičkam niekto daval i dinárike (drobný peňaz, najčastejšie kovový). Paňičke tancovali na dva kroke a pritom si spievali.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]