Stará ríša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Faraón Chafre

Stará ríša je obdobie dejín starovekého Egypta zodpovedajúce 3. až 6. dynastii, u niektorých autorov však zahŕňa aj 7. a 8. dynastiu (napr. v Oxford History of Ancient Egypt od Iana Shawa (2000).

Egypťania Starej ríše boli ľudia izolovaní od iných civilizácií morom a púšťou, čo ovplyvnilo ich myslenie. Cudzinci boli v Egypte v tomto období zriedkavosťou a Egypťania pre nich nepoužívali pomenovanie ľudia, remec. Toto označenie mali vyhradené pre seba, pretože verili, že jedine oni majú výhradné právo na posmrtný život. Navyše už za Starej ríše dosiahol Egypt takmer úplnú hospodársku sebestačnosť, čo ešte viac znižovalo jeho potrebu stýkať sa s inými kultúrami. Až do vpádu Hyksósov počas Druhého prechodného obdobia nebol Egypt vážnejšie nikdy ohrozený a neexistovala v ňom ani stála armáda.

3.dynastia (asi 2686 - 2613 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý významný faraón Starej ríše, a 3. dynastie, bol Džoser, ktorý vydal príkaz na výstavbu pyramídy na pohrebisku memfidských vládcov v Sakkáre (ide o tzv. Džóserovú stupňovitú pyramídu). Túto pyramídu údajne postavil Džóserov vezír Imhotep, ktorý týmto činom dosiahol takú slávu, že bol, ako jediný človek, s výnimkou faraónov, po svojej smrti zbožštený.

Práve v tomto období sa pôvodne samostatné egyptské mestské štáty začali nazývať nomy a ich jediným vládcom sa stal faraón. V dôsledku toho boli prinútení, nie bez odporu, miestni vládcovia stať sa faraónovými správcami alebo vyberačmi daní. Faraóni tejto éry boli uctievaní ako bohovia, pretože Egypťania verili, že zabezpečuje každoročné záplavy na Níle, tak potrebné pre úrodu Podľa predstáv vtedajších Egypťanov bol čas cyklický a faraón zabezpečoval neprerušený beh týchto cyklov.

4.dynastia (asi 2613 - 2494 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Za štvrtej dynastie dosiahla kráľovská moc vládcov Starej ríše vrchol. Založil ju Snofrevom, snáď syn vedľajšej manželky posledného faraóna predošlej dynastie, Huneja. Snofrev použil na výstavbu svojich pyramíd viac kamenia ako ktorýkoľvek iný faraón. Nechal postaviť celkom tri pyramídy: pyramídu neznámeho účelu v Mejdúme (prvá pravá pyramída), slávnu Zalomenú pyramídu v Dášure a malú Červenú pyramídu, tiež v Dáhšure.

Snofrevov nástupca bol jeho syn Chufu, ktorý vystaval Veľkú pyramídu v Gíze. Neskoršie pramene ho popisujú ako krutého tyrana, ktorý uvalil na svojich poddaných povinnosť hrdlačiť na stavbe jeho pyramídy. Po Chufuovej smrti sa jeho dvaja synovia Dždedefra a Chafre pravdepodobne svárili o moc. Chafre dal postaviť druhú pyramídu a podľa tradície aj Sfingu v Gíze. Nedávne prehodnotenie prameňov ale dokladá skôr, že Sfinga bola postavená Džedefrom ako pamätník Chufuovi.

Ďalšími kráľmi štvrtej dynastie boli Menkaure, ktorý dal postaviť najmenšiu pyramídu v Gíze, a Šepseskaf.

Od 4. dynastie sa tiež faraóni, ktorí boli dosial spájaní skôr s bohom Horom, začali zbližovať s kultom boha Réa. Na znamenie toho, že kráľ vládne všetkému, čo obsiahne Ré (slnečný kotúč), začali faraóni používať pre zapisovanie svojho mena kartuše.

5.dynastia (asi 2494 - 2345 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým faraónom 5. dynastie bol Veserkaf, ktorý začal mnohé reformy. Tie, ako sa neskôr ukázalo, podryli autoritu faraóna aj centrálnej moci. Po jeho smrti začalo dochádzať k vnútorným nepokojom, kedy sa mocní nomarchovia, správcovia nom, nepatriaci do kráľovskej rodiny, snažili získať samostatnosť. Zhoršujúce sa nepokoje rozložili jednotný štát a znemožnili centralizovanej vláde efektívne fungovať. Jedným z dôsledkov bolo zníženie poľnohospodárskej produkcie a následné hladomory. Ďalšími faktormi, ktoré viedli k úpadku kráľovskej moci, boli rozsiahle budovateľské projekty predošlej dynastie, ktoré vyčerpali tak finančné ako ľudské zdroje Egypta, a tiež zvyšujúce sa množstvo zádušných chrámov, ktoré bolo treba vydržiavať z kráľovskej pokladnice. Tým, že vládca obdarovával tieto inštitúcie tiež posilňoval kňazstvo na úkor vlastnej moci.

Posledným úderom Egyptu bolo dlhotrvajúce sucho, ktoré zasiahlo oblasť severovýchodnej Afriky v rokoch 2200 až 2150 pred n. l. a viedlo k neobvykle nízkym záplavám na Níle. Výsledkom bolo zrútenie Starej Ríše, po ktorom nasledovalo obdobie hladomorov a nepokojov. O poľutovaniahodnom stave zeme počas hladomoru vieme z nápisu v hrobe Ankhtifa, nomarcha z počiatku Prvého prechodného obdobia.

6.dynastia (asi 2345 - 2181 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Dynastiu založil Teti, ktorý si vzal za manželku Iput, možno dcéru faraóna Unasa, posledného vládcu 5. dynastie. Medzi ďalších významnejších faraónov dynastie patria Pepi II., ktorý údajne vládol 94 rokov, najdlhšie počas dejín Egypta, a Nitikret (známa aj pod gréckym menom Nitokris), posledná vládkyňa dynastie, o ktorej sa niektorí domnievajú nielen to, že bola prvou ženou na egyptskom tróne, ale vôbec prvou vládnúcou ženou na svete.

Počas panovania šiestej dynastie boli vyslané výpravy do Wadi Maghara na Sinaji, aby tu dolovali tyrkys a meď, a tiež výpravy do baní v Hatnube a Wadi Hammamut. Faraón Džedkara vyslal obchodnú karavánu na juh do Puntu a na severe do Byblu a Pepi I. dokonca nadviazal styky s Eblou.

Manethó uvádza, že králi tejto dynastie vládli z Memfidy (egyptsky Mennofer), čo potvrdili aj archeológovia.

Rástúci počet životopisných nápisov v nekráľovských hrobkách v tomto období, rozširuje naše vedomosti o Egypte, ktoré sa dovtedy zakladali len na formálne strnulých oslavných záznamoch vládcov. Tak sa dozvedáme napríklad o neúspešnom palácovom prevrate namierienom proti Pepimu I. Tiež si môžeme prečítať list napísaný mladým kráľom Pepim II., tešiacim sa, že jedna z jeho výprav sa vráti s tancujúcim pygmejom zo zeme Jam nachádzajúcej sa južne od Núbie.

Podobné nápisy v nekráľovských hroboch sú jedným z dokladov rastúcej moci šľachty, ktorá naďalej podrývala autoritu kráľov. Predpokladá sa, že po smrti staručkého Pepiho II. sa jeho vazali cítili natoľko silnými, aby sa postavili autorite jeho nástupcov, čo viedlo k rýchlemu koncu Starej Ríše.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Watterson, B.: Egypťané. Nakladatelství Lidové noviny, Praha: 2005.