Stendhal

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stendhal
Stendhal
francúzsky spisovateľ

Narodenie 23. január 1783
Grenoble, Francúzsko
Úmrtie 23. marec 1842 (59 rokov)
Paríž, Francúzsko

Stendhal, vlastným menom Marie-Henri Beyle, (* 23. január 1783 Grenoble – † 23. marec 1842 Paríž) bol francúzsky spisovateľ a esejista, predstaviteľ kritického realizmu a romantizmu. Vlastným menom sa volal Henri Marie Beyle. Bol zarytým nepriateľom aristokracie a bojoval na strane Napoleona.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhal sa narodil v Grenoble, vo Francúzsku, v roku 1783 v rodine zámožného advokáta. Jeho otec mal výrazné aristokratické sklony a konzervatívne názory, s ktorými Stendhal nesúhlasil. Bol totiž nadšeným stúpencom revolúcie. Nemal šťastné detstvo, k čomu prispela aj skorá smrť jeho matky, ktorá zomrela, keď mal Stendhal sedem rokov. Jeho najlepšou priateľkou bola jeho sestra, Paulina. Po smrti matky jeho otec nemal na jeho výchovu čas, a preto sa o neho staral starý otec, ktorý bol veľkým obdivovateľom Voltaira. Vďaka tomu Stendhal získal veľa revolučných myšlienok. Neskôr sa o jeho výchovu staral kňaz-učiteľ, čo bolo vtedajším zvykom. Navzdory otcovej snahe realizoval vlastné úsudky a už ako desaťročného ho potešil vývoj revolúcie – poprava kráľa, ktorý bol označený ako zradca národa. Stendhal v neskoršom veku opísal toto obdobie v autobiografickom diele Život Henryho Brularda. V detstve na neho zapôsobila ideológia Destutta de Tracy, francúzskeho osvietenca a filozofa, ktorého spoznal, keď sa ako sedemnásťročný presťahoval do Paríža.

Napoleonov vplyv[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhal bol veľkým stúpencom Napoleona a toto jeho nadšenie ho doviedlo až na bojové pole. Vďaka svojej snahe a odvahe sa stal dôstojníkom napoleonskych armád a neskôr sa ako intendant (intendant = veliaci dôstojník tylového zabezpečenia, zásobovací dôstojník) zásobovania zúčastnil aj ťaženia do Ruska. V tomto ťažení na vlastnej koži zažil Moskovský požiar. V roku 1814 bol z armády vypovedaný.

Odchod do Talianska[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhalov náhrobný kameň.

Po páde cisárstva Stendhal opustil Francúzsko, presťahoval sa do Talianska a usadil sa v Miláne. Imponovala mu búrlivá talianska povaha i samotné Taliansko ako krajina. V Taliansku prežil sedem rokov a táto krajina sa stala jeho druhým domovom. To je aj dôvod, prečo má na náhrobnom kameni taliansky nápis Tu leží Arrigo Beyle, Milánčan. Počas svojho pobytu v Taliansku bol menovaný na post konzula v Terste. Od roku 1830 bol konzulom v pápežskom štáte.

Návrat do Francúzska[upraviť | upraviť zdroj]

Do Francúzska sa vrátil po dvadsiatich rokoch. Standhal počas života ochorel na syfilis. Na chorobu bol liečený jodidom draselným a ortuťou. Stendhal zomrel 22. marca 1842, niekoľko hodín po kolapse a záchvate, ktoré ho postihli v uliciach Paríža. Je pochovaný na cintoríne v Montmartre.

Stendhalova literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhalova tvorba sa pohybuje na hranici medzi romantizmom a realizmom. Pravdivo zobrazoval sociálny a duchovný svet francúzskej buržoáznej spoločnosti, jej predstaviteľov a verne dokázal zobraziť vtedajšie spoločenské pomery. Jeho postavy majú spoločnú charakteristickú črtu – sú v ustavičnom konflikte s pokryteckou morálkou a nemôžu uskutočniť svoje sny. Stendhal tak podáva úplne presvedčivý obraz svojej doby. V jeho dielach nenájdeme žiadne dlhé opisy krajiny ani postáv, ale napriek tomu dokáže vtiahnuť čitateľa do deja. Stendhal mal vo svojom živote veľa skúseností a zážitkov, ktoré ako vynikajúci spisovateľ výborne využil. Podporoval požiadavky ľudskej dôstojnosti. Renesanciu, revolúciu a Taliansko si zidealizoval a považoval ich za ideál skutočných citov. Podobne sa vyjadruje aj o láske, ktorá pre neho znamená hlboký, silný, ničím nepoškvrnený cit, je to pre neho vášeň, ktorá pohltí celého človeka a bráni mu v racionálnom myslení a uvažovaní.

Stendhalove postavy[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhal zobrazoval city ako vynikajúci psychológ – dokázal bravúrne zychytiť širokú škálu ľudských pocitov, napríklad jednanie a myslenie milencov a jednotlivé stavy ich sŕdc. Hlavnými postavami v jeho dielach sú väčšinou mladí muži, výnimku tvorí dielo Lamiel, kde je hlavnou postavou mladé dievča (tiež zapadá do Stendhalovho prototypu mužského hrdinu). Všetci jeho hrdinovia majú jednu spoločnú vlastnosť – nespokojnosť so svojím životom a miestom, kde žijú. Sú ovplyvnení spoločnosťou, čo je skôr negatívny jav. Okrem toho zobrazuje aj každodenné problémy a starosti obyčajných ľudí – materiálne rozdiely medzi spoločenskými triedami, nenaplnenými láskami, podvody, intrigy, klamstvá. Každý z jeho hrdinov je však charakteristický inými nedostatkami a schopnosťami.

  • Julien Sorel je neobyčajne bystrý a vie uplatniť svoje postrehy. Jeho nedostatkom je pokryteckosť
  • Lucien Leuwen nie je síce pokrytecký, ale nie je spokojný s tým, že by mu mal jeho otec zabezpečiť dobrý život
  • Fabrizzio zase nedokáže využiť to čo má, a preto nenachádza spokojný život

Denníky a dráma[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovalo sa niekoľko nedokončených denníkových záznamov, ktoré napísal Stendhal ešte počas mladosti, a dramatických pokusov. Takou je nedokončené dielo Dvaja muži (franc. Les deux hommes), ktoré kritizuje a ironizuje odvekú obavu z toho, čo si o niečom budú myslieť ostatní ľudia. Do kontrastu stavia republikánsku a monarchistickú povahu, pobožnosť proti filozofii, atď. Stendhal vo svojej tvorbe vychádzal najmä zo svojich osobných zážitkov a skúseností. Vidno to v diele Denník (franc. Journal), ktoré má niekoľko zväzkov. Toto dielo bolo vydané po jeho smrti a sú to zápisky z jeho denníka, ktoré sa týkali najmä vojenských ťažení. Po návrate do Francúzska napísal ďalšie dielo Spomienky na egoizmus (franc. Souvenirs d´egotisme). Vykresľuje v ňom osobné nepríjemné zážitky, najmä z rokov 1821 – 1830. Toto dielo dokončil v roku 1832, bolo vydané až po jeho smrti, teda 60 rokov po jeho napísaní.

Komédia[upraviť | upraviť zdroj]

Nedokončeným dielom je satirická komédia Letellier, kde stavia do popredia pokrytca, ktorý svoju nedokonalosť skrýva za model ideálu a nevedomosť sa snaží maskovať vyberanými prejavmi a klamstvom.

Biografie a cestopisy[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhala nadchlo talianske renesančné umenie, a preto si pre námety niekoľkých svojich diel vybral životy talianskych umelcov. Tieto diela vydýval pod rôznymi pseudonymami. Tak vydal dielo Dejiny maliarstva v Taliansku (franc. Histoire de la peinture en Italie), pričom ho prvýkrát vydal pod menom Stendhal. Toto meno si podľa všeobecnej mienky vybral podľa nemeckého mestečka v Sasku-Anhaltsku Stendal, v ktorom sa narodil archeológ a estetik Johann Joachim Winckelmann. Stendhal sa venoval aj cestopisným dielam. Napísal niekoľko cestopisných čŕt o Taliansku. Dielo Rím, Neapol a Florencia vyšlo v dvoch vydaniach, z ktorých druhé bolo rozšírenejšie a prepracovanejšie.

Spisy[upraviť | upraviť zdroj]

Stendhalov spis O láske (franc. De l´Amour) z roku 1822 sa neskôr stal jedným z jeho najznámejších diel. V čase vydania zostalo toto dielo nepovšimnuté.

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčšie diela Stendhal napísal vo veku päťdesiat rokov. V tomto období začal písať romány. Prvým románom je Armance (franc. Armance, on quelques scenes d´un salon de Paris en 1827) napísený v roku 1827 a zachytáva prostredie vtedajších šľachtických salónov. V roku 1830 vychádza jeho prvý veľký román Červený a čierny (franc. Le rouge et le noir). Červená farba je farbou boja, revolty a odporu proti vtedajšiem režimu, ale tiež je to symbol slobody, slobodného života, lásky a nenávisti. Čierna je zase farbou tmy, ktorú vytvorila cirkev a despotizmus, ktorý nedovoľuje slobodne žiť a núti k pretvárke a klamstvu. Farebnosť vidieť aj ďalšom románe Ružová a zelená (franc. La rose et le vert). Ďalším veľkým dielom je román Lucien Leuwen. Je to Stendhalov najpolitickejší román (hovorí o veľkých politických podvodoch), ktorý nesmel byť v tej dobe vydaný a vydania sa dočkal až v roku 1894. Hlavnou postavou je Lucien Leuwen – syn veľkého bankára, ktorému otcove peniaze môžu zabezpečiť kariéru a úspech, no on si rozhodne nájsť uplatnenie sám a odmieta otcovu pomoc. Tak sa stáva poručíkom v meste Nancy. Stendhalovým tretím veľkým románom je Kartúza parmská. Pri tomto diele Stendhal čerpal motívy najmä zo starých talianskych kroník. Hlavným hrdinom je mladý taliansky šlachtic Fabrizzio del Dongo.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]