Stredný platonizmus

Stredný platonizmus alebo platonizmus obdobia rímskeho cisárstva alebo platónsky teologický dogmatizmus je smer rímskej filozofie, ktorý vznikol v 1. stor. n. l. a ktorý sa oproti predchádzajúcej etape platonizmu vyznačuje od raného obdobia cisárstva postupným strácaním jednoliateho charakteru, pričom sa sám mení na konglomerát rozličných filozofických prúdov: synkretizmus bol hlavným znakom toho platonizmu. V 2. stor. doplňuje Platónovo učenie z pytagoreizmu. Do určitej miery sa síce ešte zaoberá pôvodnou logickou a matematickou problematikou, ale sústreďuje sa predovšetkým na problémy hraničiace s teológiou.

Pestovanie filozofie sa tu redukuje na exegézu textov a prípravu komentárov k Platónovi. Bol to smer, ktorý pod vplyvom orientálneho myslenia bol najdôslednejšie zdogmatizovaný.

Z diel predstaviteľov stredného platonizmu (a zo spisov Cicerónových) čerpali a poznávali platonizmus cirkevní otcovia.

Predstavitelia stredného platonizmu

• Albinos
• Apuleios z Madaury
• Attikos
• Celsus (Kelsos)
• Derkylides
• Eudoros z Alexandrie
• Favorinus z Arelaty
• Plutarchos z Chaironeie
• Teón zo Smyrny
• Trasyllos z Mendu

Ostatní predstavitelia platonizmu

• Leone Ebreo

Platonizmus - smery/školy

• Akadémia platónska
• Florentská platónska akadémia
• novoplatonizmus
• renesančný platonizmus

Pozri aj

• rímska filozofia
• človek (filozofia)
• platonizmus

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.