Stredný platonizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Stredný platonizmus alebo platonizmus obdobia rímskeho cisárstva alebo platónsky teologický dogmatizmus je smer rímskej filozofie, ktorý vznikol v 1. stor. n. l. a ktorý sa oproti predchádzajúcej etape platonizmu vyznačuje od raného obdobia cisárstva postupným strácaním jednoliateho charakteru, pričom sa sám mení na konglomerát rozličných filozofických prúdov: synkretizmus bol hlavným znakom toho platonizmu. V 2. stor. doplňuje Platónovo učenie z pytagoreizmu. Do určitej miery sa síce ešte zaoberá pôvodnou logickou a matematickou problematikou, ale sústreďuje sa predovšetkým na problémy hraničiace s teológiou.

Pestovanie filozofie sa tu redukuje na exegézu textov a prípravu komentárov k Platónovi. Bol to smer, ktorý pod vplyvom orientálneho myslenia bol najdôslednejšie zdogmatizovaný.

Z diel predstaviteľov stredného platonizmu (a zo spisov Cicerovych) čerpali a poznávali platonizmus cirkevní otcovia.

Predstavitelia stredného platonizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Ostatní predstavitelia platonizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Platonizmus - smery/školy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.