Studio Azzurro

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Studio Azzurro je umelecké štúdio v Miláne, ktoré orientuje svoj výskum na expresívny potenciál nových informačných technológií.

História[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1982 Fabio Cirifino, Paolo Rosa a Leonardo Sangiorgi vdýchli život experimentu, ktorý roky skúma expresívny a poetický potenciál nových technologických kultúr. Realizácie video priestorov, senzitívnych a interaktívnych priestorov, návrhy a realizácie muzeálnych expozícií, divadelných predstavení a filmov určujú transverzálny umelecký smer, ktorý využíva prvky všetkých tradičných umeleckých disciplín. V roku 1994 sa k skupine umelcov pridal Stefano Roveda , expert na interaktívne systémy a rodí sa umelecká skupina otvorená rôznym podnetom a dôležitým partnerstvám.

Prvotný umelecký výskum sa orientuje na realizáciu video priestorov experimentujúcich s prepojením elektronického obrazu s fyzickým prostredím. Cieľom je pokus o prenesenie diváka a sledu vnemov do ktorého je vložený, do stredobodu pozornosti. Video priestory sú stroje na rozprávanie príbehov založené na výraznom a rozpoznateľnom prostredí, na sekvenciách video nahrávok zobrazujúcich opakujúce sa drobné udalosti a na zostave monitorov, ktorá pomáha prekonať obmedzenie formátu obrazovky. Diela ako Il Nuotatore (va troppo spesso ad Heidelberg) v preklade Plavec (chodí príliš často na Heidelberg) a Vedute (quel tale non sta mai fermo), Výhľady (ten niekto sa nikdy nezastaví), v ktorých je zobrazené ľudské telo a príroda, sa viažu ku konkrétnemu fyzickému prostrediu a spoločenskému kontextu, do ktorého sú vložené.

V rokoch keď vznikajú predstavenia ako Camera astratta (1987) - pripravené na objednávku pre Documenta 8 v nemeckom Kassel a víťaz ocenenia Ubu – sa výskum presúva na územie divadla a predstavení. Objavom bol originálny spôsob spojenia divadelnej akcie a premietaného obrazu prostredníctvom vynálezu tzv. dvojitej scény. Tá sa zakladá na priamej interakcii medzi hercovým telom a video projekciou. Experimenty tohto obdobia vyvrcholili v nasledujúcich rokoch v oblasti tanečného a hudobného divadla. Výsledkom bolo predstavenie The Cenci (1997) uvedené v Divadle Almeida v Londýne.

V rovnakom období pokračujú práce na filmoch ako L’osservatorio nucleare del sig. Nanof (1985). Projektom v oblasti kinematografie sa Studio Azzurro venuje roky a toto obdobie vrcholí celovečerným filmom Il Mnemonista (2000), cesta zákutiami pamäti, voľne inšpirovaná fascinujúcim klinickým prípadom, ktorý opísal A. Lurija.

V roku 1995 sa objavuje nová a základná oblasť záujmu v otázkach interaktivity a multimediálnosti. V rámci tohto prúdu vzniká v Studio Azzurro séria diel, tzv. Senzitívnych priestorov ako Tavoli (Perchè queste mani mi toccano?), Stoly (Prečo sa ma tieto ruky chytajú?) (1995) alebo Coro Chór (1995). Ide o priestory schopné reagovať na podnety návštevníka, kde sa technológia snúbi s naratívnou a priestorom. Prostredníctvom prirodzených úkonov ako dotyk, chôdza, vydávanie zvukov aktivujú viaceré osoby rôzne efekty a ovplyvňujú tak prostredie, v ktorom sa nachádzajú.

V roku 2002 uzatvára dva roky výskumu a cestovania dielo Meditazioni Mediterraneo Meditácie o Stredomorí, ktoré je prezentované v Castel S. Elmo Neapole a v Mori Art Museum v Tokiu. Je to výstava, ktorá pozostáva z piatich nestabilných prostredí, interaktívnych inštalácií, na tému stredomorskej identity. Toto dielo odštartovalo potrebu konfrontácie s teritóriom, s jeho pamäťou a identitou. Nová inšpirácia spája poznanie nazbierané počas predchádzajúcich experimentov v návrhoch multimediálnych muzeálnych expozícií ako v Museo della Resistenza a Sarzana Múzemu sarzanského odboja (2000) a múzeum Montagna in Movimento Hory v pohybe (2007), vo Vinadio vo Forte Albertino. Silné naratívne a imerzné prvky, otvorený a interaktívny prístup sú typickými znakmi týchto múzeí. Ide o ekosystémy poznania, príbehy, ktoré sa menia na širší dialóg s obecenstvom a virtuálnymi komunitami.

Konfrontácia s hodnotami pamätí, miest či komunít výrazne ovplyvnila umelecké smerovanie skupiny a rodí sa nový cyklus diel s názvom Portatori di storie Rozprávači príbehov. Diela experimentujú s formou interaktivity, ktorá intenzívne zapája návštevníka do objavovania miestneho teritória prostredníctvom príbehov jeho obyvateľov. Prvé diela tohto cyklu, ktorý ešte nie uzavretý, boli uvedené v Casablance - Sensible Map, na medzinárodnom bienále v Santa Fe - La quarta scala a na Medzinárodnom veľtrhu Expo v Šanghaji 2010 - Sensitive City.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Film[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1980: Facce di festa (selezionato per “L'Altro Cinema Europeo”, alla Mostra Internazionale d'Arte Cinematografica di Venezia)
  • 1983: Lato D. (premiato al Filmmaker Doc di Milano)
  • 1985: L'osservatorio nucleare del sig. Nanof (soggetto premiato al Filmmaker Doc di Milano)
  • 1988: La variabile Felsen (Con Cochi Ponzoni e Ida Di Benedetto)
  • 1994: Dov'è Yankel? (Presentato nella sezione “Finestra sulle Immagini” alla Mostra Internazionale d'Arte Cinematografica di Venezia)
  • 2000: Il Mnemonista (premiato come miglior film al Sulmonacinema Film Festival [17])

Inštalácie / Video art[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1982: Luci di inganni
  • 1984: Due piramidi
  • 1984: Il nuotatore (installazione sincronizzata con ventiquattro monitor, tredici programmi video e musiche originali di Peter Gordon, esposta a Palazzo Fortuny, Venezia)
  • 1985: Vedute
  • 1989: Storie per corse
  • 1990: Traiettorie celesti
  • 1992: Il giardino delle cose (titolo dell’opera e di una sezione della XVII Triennale di Milano)
  • 1993: Il viaggio

Interaktívne inštalácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1995: Tavoli: Perché queste mani mi toccano?
  • 1995: Coro
  • 1996: Totale della battaglia
  • 1997: Il giardino delle anime (esposto allo Science and Technology Center di Amsterdam, dal 2001 è permanente presso la Hall of Science di New York)
  • 1997: Il soffio sull’angelo
  • 1998: Il gorgo
  • 1999: Landing Talk
  • 2000: Il bosco
  • 2000: Dove va tutta ‘sta gente?
  • 2001: Tamburi
  • 2002: Le zattere dei sentimenti
  • 2003: Meditazioni Mediterraneo
  • 2010: Sensitive city (esposto alla Expo 2010, Padiglione Italia)
  • 2010: Fabrizio De André, La mostra (Museo dell'Ara Pacis), Roma
  • 2010: Geografie italiane (esposto al MAXXI)

Predstavenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1985: Prologo a Diario segreto contraffatto (presentato a Roma, Teatro La Piramide)
  • 1987: La Camera Astratta (presentato a Kassel, Documenta 8)
  • 1988 Primo Scavo (presentato a Locarno, Parco di Maccagno, “Festival Internazionale Videoart”)
  • 1990 Delfi (presentato a Parma, Festival Teatro 2, con musiche originali e performance di Moni Ovadia
  • 1990 Kepler's Traum (presentato a Linz, Brucknerhaus, Ars Electronica)
  • 1993 Ultima forma di libertà, il silenzio (presentato alla XII edizione delle Orestiadi di Gibellina; progetto in collaborazione con Moni Ovadia)
  • 2004 Neither (presentato all'Opernhaus di Stoccarda)
  • 2006 Galileo Studi per l'inferno (presentato all'Opernhaus di Norimberga)

Múzeá[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2000: Museo Audiovisivo Della Resistenza
  • 2000: Museo Trilussa
  • 2000: Museo Dandrade
  • 2001: Museo dell’industria e del lavoro di Sesto
  • 2005: Transatlantici: scenari e sogni di mare - Museo del Mare - Genova
  • 2007: Montagna in Movimento- percorso multimediale permanente - Vinadio (CN)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]