Subdukčná zóna
Subdukčná zóna je oblasť zemskej kôry, kde dochádza na aktívnom okraji k subdukcii, teda podsúvaniu chladnejšej oceánskej platne pod inú kontinentálnu alebo oceánsku tektonickú platňu. Prejavom sudukčnej zóny na morskom dne je hlbokomorská priekopa (trenč). Subdukčná zóna má na povrchu mierne zakrivený tvar, čo je spôsobené zakrivením zemského povrchu.
Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]
1. Oceánska kôra / 2. Litosféra / 3. Astenosféra / 4. Kontinentálna kôra / 5. Hlbokomorská priekopa / 6. Vulkanický ostrovný oblúk.
V oblasti subdukčných zón vznikajú dva základné modely tektonického postavenia platní s rôznym typom zemskej kôry[1]:
- Prvým je systém ostrovný oblúk-hlbokomorská priekopa, ktorého príkladom sú Japonské ostrovy a za nimi položené okrajové alebo zaoblúkové Japonské more a pod ne subdukujúca Pacifická platňa. Takéto postavenie je typické pre subdukciu oceánskej platne pod inú oceánsku platňu a označuje sa ako subdukcia mariánskeho typu.
- Druhým je systém kontinentálny okraj-hlbokomorská priekopa. Jeho príkladom je napríklad východný okraj Juhoamerickej platne s Andami, pod ktoré subdukuje platňa Nazca. Takýto typ subdukcie sa označuje ako subdukcia čilského typu.
Zatiaľ čo pri mariánskom type subdukcie zaoblúková panva za ostrovným oblúkom sa rozťahuje, v prípade čilského typu subdukcie je dominantná kompresia a veľmi silné zemetrasenia, ktoré nie sú charakteristické pre subdukčné zóny mariánskeho typu[2].
Seizmická aktivita a vulkanizmus[upraviť | upraviť zdroj]
Oblasti subdukčných zón sa vyznačujú veľkým množstvom zemetrasení. Typickým príkladom sú sudukčné zóny Cirkumpacifickej oblasti, ktorá je seizmicky najaktívnejším regiónom Zeme. Seizmicky aktívna zóna je naklonená plocha siahajúca desiatky až stovky kilometrov pod povrch do astenosféry sa označuje ako Benioffova zóna, je stopou ponárajúcej sa platne smerom pod kontinent alebo druhú oceánsku platňu.
Ponárajúca sa oceánska platňa je vždy výrazne nasýtená vodou, no pri jej hlbšom ponorení z nej voda a ďalšie fluidá unikajú a spôsobujú natavovanie nadložnej zemskej kôry. Dochádza tu k vzniku novej magmy a výraznému vulkanizmu, ktorý formuje reťazec sopiek, ktorý lemuje vzdialený okraj subdukčnej zóny ako vulkanický ostrovný oblúk.
Sedimentácia[upraviť | upraviť zdroj]
Subdukčné zóny môžu mať rôzny charakter aj z hľadiska sedimentácie. Sú rozoznávané akrečné a erozívne okraje nadložných platní. Akrécia spôsobuje zachytávanie materiálu z ponárajúcej sa paltne v oblasti hlbokomorskej priekopy na vonkajšiu časť ostrovného oblúka. Tento proces má za následok narastanie akrečnej prizmy klinu hornín, ktoré sú zhrnuté z ponárajúcej sa platne a zachytené nadložnou platňou. Veľká časť sedimentov však nie je zachovaná a subdukuje. Pri subdukcii však môže dochádzať aj k opačnému javu, keď dochádza k zániku - erózii sedimentov v nadložnej platni. Rozoznávajú sa dva prípady subdukčnej erózie[2]:
- Frontálna erózia vzniká v blízkosti hlbokomorskej priekopy subdukciou podmorských ostrovov, grábenov alebo stredooceánskych chrbtov, ktoré so sebou strhnú časť sedimentov akrečnej prizmy.
- Bazálna erózia vzniká na spodnej časti nadložnej platne pri nízkom trení. Je zrejme dôsledkom rýchlej konvergencie, ktorá spôsobuje hydrofrakturáciu v dôsledku vysokého tlaku.
Táto klasifikácia však vymedzuje iba hlavné znaky, reálne subdukčné zóny sa často správajú odlišne, dokonca i v odlišných úsekoch. Niekedy dochádza k zmene z jedného typu subdukcie k druhému v čase.
