Suchoj T-50 PAK FA

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Suchoj T-50 PAK FA
Sukhoi T-50 Maksimov.jpg
prototyp T-50 za letu
Základne informácie
Výrobca OKB Suchoj
Prvý let 29. januára 2010[1][2][3]
Zavedený 2017 (plán)
Charakter testy
Hlavný používateľ Rusko
Vyrobených 5
druhý prototyp T-50 na airshow MAKS 2011

Suchoj T-50 PAK FA (rus. Перспективный авиационный комплекс фронтовой авиации – Perspektivnyj aviacionnyj komplex frontovoj aviacii) je ruské jednomiestne dvojmotorové stíhacie lietadlo 5. generácie vyvíjané konštrukčnou kanceláriou Suchoj. Na výrobe sa majú zúčastňovať aj ďalšie ruské spoločnosti, ktoré sa zaoberajú výrobou lietadiel. Finančne by sa na projekte mohla zúčastňovať India. Predpokladá sa, že toto moderné bojové lietadlo sa zavedie do výzbroje ruského vojenského letectva v roku 2016, keď nahradí lietadlá typu Mig-29 a Su-27.

Elektronická výbava[upraviť | upraviť zdroj]

radar typu AESA určený pre Suchoj T-50 predstavený na airshow MAKS 2009
AESA radar v nábehovej hrane krídla predstavený na airshow MAKS 2009
optoelektronický systém pre Suchoj T-50 predstavený na leteckom dni MAKS 2009

Suchoj T-50 je vybavený unikátnou radarovou sústavou Š121, ktorá sa skladá z hlavného palubného rádiolokátora a 4 menších rádiolokátorov, umiestnených po bokoch v prednej časti trupu a v nábehových hranách krídel.

Základ tohto systému tvorí výkonný rádiolokátor NIIP Tichomirov N050 s nepohyblivou plošnou fázovou anténou a elektronickým snímaním (AESA), ktorý pozostáva z 1526 samostatných prijímacích a vysielacích modulov, pracujúcich v frekvenčnom pásme X (8 – 12 GHz). Dokáže sledovať až 32 vzdušných cieľov naraz (poprípade 4 pozemné ciele) a útočiť na 8 z nich. Zorný uhol tohto rádiolokátora je 240 stupňov. Po prvý raz ho predstavili na leteckom dni MAKS v roku 2009. Ide o druhý ruský palubný rádiolokátor typu AESA (prvý bol rádiolokátor Žuk-AE od spoločnosti Fazotron, vyvíjaný pre Mig-35).[4]

Okrem hlavného radara, je stroj vybavený ďalšími 4 radarmi. Dva malé radary, umiestnené v prednej časti trupu, slúžia na sledovanie situácie po bokoch lietadla a zásadným spôsobom rozširujú zorný uhol celej radarovej sústavy. Tak isto, ako hlavný rádiolokátor, sú aj tieto určené na frekvenčné pásmo X. Ďalšie dva radary sú umiestnené v nábehových hranách krídel. Pracujú vo frekvenčnom pásme L (1 – 2 GHz) a slúžia na detekciu lietadiel typu stealth (s nízkou pravdepodobnosťou odhalenia).

Pôvodne sa rátalo ešte s jedným rádiolokátorom na zadnú polosféru, ale od tohto riešenia sa upustilo. Hlavná príčina boli pravdepodobne problémy s celkovou integráciou a zvýšené náklady.[5]

Okrem rádiolokačných snímačov bude lietadlo vybavené optoelektronickým systémom UOMZ OLS-50M, ktorý obsahuje laserové, optické a infračervené zariadenia.

Motory[upraviť | upraviť zdroj]

O pohon lietadla sa starajú dva nové motory 5. generácie Saturn-Ljulka AL-41F1 (Izdelije 117) s meniteľným vektorom ťahu, umožňujúce let nadzvukovou rýchlosťou bez prídavného spaľovania (tzv. supercruise). Každý motor dokáže vyvinúť najvyšší ťah až 147kN.

Vzhľadom na to, že v čase letu prvého prototypu (T-50-1) ešte neboli tieto pohonné jednotky k dispozícií, boli do tohto lietadla nainštalované motory AL-41F1A (Izdelije 117S) s ťahom 142kN. Tieto motory sú pôvodne určené pre lietadlá Su-35S (známe tiež ako Su-35BM), čo sú modernizované Su-35 s meniteľným vektorom ťahu. Motor AL-41F1A je odvodený zo staršieho motora AL-31F, ktorý poháňa Su-27.

Pre sériové stroje sa vyvíja zatiaľ neidentifikovaný typ motoru s výkonom 157kN.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Výzbroj tohto lietadla bude tvorená širokou škálou navádzaných bômb a pokročilých taktických riadených striel, vývoj ktorých sa dokončí do roku 2014. Kanónová výzbroj bude tvoriť jeden alebo dva kanóny (pravdepodobne GŠ-301 kalibra 30 mm).

Protilietadlovú výzbroj sa bude skladať z viacerých typov. Od rakiet na blízky manévrový vzdušný súboj až po strely s extrémne dlhým dosahom, ktoré sú prioritne určené na ničenie lietadiel typu AWACS. Raketou na krátke vzdialenosti a manévrový súboj bude RVV-MD, čo je najnovší variant známej rakety R-73, ktorá bude neskôr nahradená fundamentálne novou strelou K-MD. Na stredné vzdialenosti bude určený moderný derivát strely R-77. Raketou na veľké vzdialenosti bude pravdepodobne strela známa pod prototypovým označením Izdelije 810, ktorá je odvodená z rakety R-37M, prípadne Novator KS-172 AAM-L, prezývaná aj "AWACS killer".

Protizemnú výzbroj budú tvoriť nové Ch-35UE, Ch-38ME a Ch-58UŠKE, ale aj rodina riadených rakiet Ch-31. Ch-35UE je taktická protilodná riadená strela s maximálnym dosahom 260 km, ktorá je určená na ničenie hladinových plavidiel. Strela Ch-58UŠKE je schopná ničiť elektronické ciele vzdialenosť až na 245 km. Ďalšie možnosti ponúkajú navádzané bomby typu KAB-1500, KAB-500, KAB-250 a UPAB-1500. Použitie leteckých variantov striel s plochou dráhou letu BrahMos a BrahMos II je sporné.

Testovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý let lietadla s prototypovým označením T-50-1 sa uskutočnil 29. januára 2010 ráno v Komsomoľsku na Amure v kokpite so skúšobným pilotom Sergejom Bogdanom. Samotný let trval 47 minút.[6] Následne dostal prototyp kamuflážny náter, zložený z bielej farby na centrálnej časti trupu a radome, doplnený o odtiene sivej na ostatných častiach lietadla. Druhý let prototypu v trvaní 57 minút sa uskutočnil 12. februára 2010.[7] Tretí let prebehol nasledujúci deň. Potom bolo lietadlo prevezené do oblasti Žukovskij pri Moskve. Prvý let na novej základni sa uskutočnil 29. apríla 2010. Dĺžka letu bola 39 minút.

druhý prototyp T-50 roluje na dráhe počas leteckého dňa MAKS 2011

Druhý prototyp (T-50-2), ktorý bol už vybavený optoelektronickým systémom, vykonal svoj prvý skúšobný let 3. marca 2011. Rovnako ako aj pri prvom prototype sa let uskutočnil z leteckej základne v Komsomoľsku na Amure. Lietadlo pilotoval opäť Sergej Bogdan. Let trval 44 minút.[8]

Letové testy prvých dvoch prototypov prebiehali v roku 2011 veľmi intenzívne. 3. novembra 2011 sa uskutočnil v poradí stý let tohto lietadla.

Tretí prototyp zalietali 22. novembra 2011. Na rozdiel od prvých dvoch prototypov, ktorých hlavnou úlohou je testovanie fundamentálne novej leteckej konštrukcie, je tretí vybavený novou avionikou a radarovou sústavou Š121 s výkonným palubným rádiolokátorom, ktorý sa bude testovať v priebehu roka 2012. Ide o radar kategórie AESA (Active Electronically Scanned Array).[9]

Štvrtý prototyp vykonal svoj prvý skúšobný let 12. decembra 2012. Stroj opäť pilotoval Sergej Bogdan.

Piaty prototyp bol zalietaný 27. októbra 2013.

Takticko-technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Т-50 3 views.svg

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Osádka: 1
  • Dĺžka: 19,8 m
  • Rozpätie: 14,2 m
  • Výška: 4,8 m
  • Motor: 2x Saturn-Ljulka AL-41F1 s meniteľným vektorom ťahu, s výkonom 147kN (prototypy), pre sériové stroje sa vyvíja neidentifikovaný typ s ťahom 157kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Najvyššia rýchlosť: 2 100 – 2 500km/h (2+ M)
  • Cestovná rýchlosť: 1 300 – 1 800km/h
  • Dolet: 2 700 km (5 500 km s prídavnými nádržami)
  • Dostup: 20 000 m

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Subbotin, Sergei. "Russia to start flight tests of fifth-generation in 2009" RIA Novosti, 3 April 2008.
  2. "Русский Raptor" впервые взлетит через три дня (in Russian)". LIFE NEW. RetrievedL 25 January 2010.
  3. "Российский истребитель пятого поколения поднялся в воздух (in Russian". Lenta.ru. Retrieved: 29 January 2010.
  4. PICTURE: Russia unveils AESA radar for PAK FA fighter flightglobal.com 2009-08-28
  5. PAK FA (Perspektivnyj Aviacionnyj Kompleks Frontovoj Aviacii) hitechweb.genezis.eu 2010-10-09
  6. Russia's Fifth Generation Jet Tested Successfully pravda.ru, 2010-01-29
  7. Russian 5th-generation PAK FA fighter makes 2nd flight defencetalk.com, 2010-02-16
  8. Second Russian PAK FA Prototype Makes First Flight aviationweek.com, 2011-03-03
  9. Sukhoi Company adds the third PAK FA prototype to flight tests program aviationnews.eu, 2011-11-22

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]