Suchoj T-50 PAK FA
| Suchoj T-50 PAK FA | |
|---|---|
 |
|
| prototyp T-50 za letu | |
| Typ | viacúčelové stíhacie lietadlo |
| Výrobca | OKB Suchoj |
| Prvý let | 29. januára 2010[1][2][3] |
| Zavedený | 2016 (plán) |
| Charakter | testy |
| Hlavný používateľ | Rusko |
| Vyrobených | 4 ks |
Suchoj T-50 PAK FA (rus. Перспективный авиационный комплекс фронтовой авиации – Perspektivnyj aviacionnyj komplex frontovoj aviacii) je ruské jednomiestne dvojmotorové stíhacie lietadlo 5. generácie vyvíjané konštrukčnou kanceláriou Suchoj. Na výrobe sa majú podieľať i ďalšie ruské spoločnosti, ktoré sa zaoberajú výrobou lietadiel. Finančne by sa na projekte mohla podieľať India. Predpokladá sa, že toto moderné bojové lietadlo bude zavedené do výzbroje ruského vojenského letectva v roku 2016, kedy nahradí lietadlá typu Mig-29 a Su-27.
Obsah |
Elektronická výbava [upraviť]
Suchoj T-50 je vybavený unikátnou radarovou sústavou Š121, pozostávajúcou z hlavného palubného rádiolokátora a 4 menších rádiolokátorov, umiestnených po bokoch v prednej časti trupu a v nábežných hranách krídel.
Základ tohto systému tvorí výkonný rádiolokátor NIIP Tichomirov N050 s nepohyblivou plošnou fázovou anténou a elektronickým snímaním (AESA), ktorý pozostáva z 1526 samostatných prijímacích a vysielacích modulov, pracujúcich v kmitočtovom pásme X (8-12 GHz). Dokáže súčasne sledovať až 32 vzdušných cieľov (prípadne 4 pozemné ciele) a útočiť na 8 z nich. Zorný uhol tohto rádiolokátora predstavuje 240 stupňov. Prvý krát bol predstavený na airshow MAKS v roku 2009. Jedná sa o druhý ruský palubný rádiolokátor typu AESA (prvým bol rádiolokátor Žuk-AE od spoločnosti Fazotron, vyvíjaný pre Mig-35). [4]
Okrem hlavného radaru, je stroj vybavený ďalšími 4 radarmi. Dva malé radary, umiestnené v prednej časti trupu, slúžia na sledovanie situácie po bokoch lietadla a zásadným spôsobom rozširujú zorný uhol celej radarovej sústavy. Rovnako ako hlavný rádiolokátor, sú aj tieto určené pre kmitočtové pásmo X. Ďalšie dva radary sú umiestnené v nábežných hranách krídel. Pracujú v kmitočtovom pásme L (1-2 GHz) a slúžia na detekciu lietadiel typu stealth (s nízkou pravdepodobnosťou odhalenia).
Pôvodne sa počítalo s ešte jedným rádiolokátorom pre zadnú polosféru, avšak od tohto riešenia sa upustilo. Hlavným dôvodom boli pravdepodobne problémy s celkovou integráciou a zvýšené náklady.[5]
Okrem rádiolokačných senzorov bude lietadlo vybavené optoelektronickým systémom UOMZ OLS-50M, ktorý obsahuje laserové, optické a infračervené zariadenia.
Motory [upraviť]
O pohon lietadla sa starajú dva nové motory 5. generácie Saturn-Ljulka AL-41F1 (Izdelije 117) s meniteľným vektorom ťahu, umožňujúce let nadzvukovou rýchlosťou bez prídavného spaľovania (tzv. supercruise). Každý motor dokáže vyvinúť maximálny ťah 147 kN.
Vzhľadom na to, že v čase letu prvého prototypu (T-50-1) ešte neboli tieto pohonné jednotky k dispozícií, boli do tohto lietadla nainštalované motory AL-41F1A (Izdelije 117S) s ťahom 142 kN. Tieto motory sú pôvodne určené pre lietadlá Su-35S (známe tiež ako Su-35BM), čo sú modernizované Su-35 s meniteľným vektorom ťahu. Motor AL-41F1A je odvodený zo staršieho motora AL-31F, ktorý poháňa Su-27.
Pre sériové stroje sa vyvíja zatiaľ neidentifikovaný typ motoru s výkonom 157 kN.
Výzbroj [upraviť]
Výzbroj tohto lietadla bude tvorená širokou škálou navádzaných púm a pokročilých taktických riadených striel, ktorých vývoj bude dokončený do roku 2014. Kanónová výzbroj bude tvorená jedným, alebo dvomi automatickými leteckými kanónmi (pravdepodobne GŠ-301 kalibru 30 mm).
Protilietadlové strely budú pozostávať z viacerých typov. Od rakiet na blízky manévrový vzdušný súboj až po strely s extrémne dlhým dosahom, ktoré sú prioritne určené k ničeniu lietadiel typu AWACS. Raketou na krátke vzdialenosti a manévrový súboj bude RVV-MD, čo je najnovší variant známej rakety R-73, ktorá bude neskôr nahradená fundamentálne novou strelou K-MD. Na stredné vzdialenosti bude určený moderný derivát strely R-77. Raketou pre veľké vzdialenosti bude pravdepodobne strela známa pod prototypovým označením Izdelije 810, ktorá je odvodená z rakety R-37M, prípadne Novator KS-172 AAM-L, prezývaná tiež "AWACS killer".
Protizemná výzbroj bude tvorená novými Ch-35UE, Ch-38ME a Ch-58UŠKE, ale tiež rodinou riadených rakiet Ch-31. Ch-35UE je taktická protilodná riadená strela s maximálnym dosahom 260 km, ktorá je určená k ničeniu hladinových plavidiel. Strela Ch-58UŠKE je schopná ničiť elektronické ciele na vzdialenosť až 245 km. Ďalšie možnosti ponúkajú navádzané pumy typu KAB-1500, KAB-500, KAB-250 a UPAB-1500. Použitie leteckých variánt striel s plochou dráhou letu BrahMos a BrahMos II je otázne.
Testovanie [upraviť]
Prvý let lietadla s prototypovým označením T-50-1 sa uskutočnil 29. januára 2010 ráno v Komsomoľsku na Amure v kokpite so skúšobným pilotom Sergejom Bogdanom. Samotný let trval 47 minút.[6] Následne dostal prototyp kamuflážny náter, zložený z bielej farby na centrálnej časti trupu a radome, doplnený o odtiene sivej na ostatných častiach lietadla. Druhý let prototypu v trvaní 57 minút sa uskutočnil 12. februára 2010.[7] Tretí let prebehol nasledujúci deň. Potom bolo lietadlo prevezené do oblasti Žukovskij pri Moskve. Prvý let na novej základni sa uskutočnil 29. apríla 2010. Dĺžka letu bola 39 minút.
Druhý prototyp (T-50-2), ktorý bol už vybavený optoelektronickým systémom, vykonal svoj prvý skúšobný let 3. marca 2011. Rovnako ako aj pri prvom prototype sa let uskutočnil z leteckej základne v Komsomoľsku na Amure. Lietadlo pilotoval opäť Sergej Bogdan. Let trval 44 minút.[8]
Letové testy prvých dvoch prototypov prebiehali v roku 2011 veľmi intenzívne. 3. novembra 2011 sa uskutočnil v poradí stý let tohto lietadla.
Tretí prototyp bol zalietaný 22. novembra 2011. Na rozdiel od prvých dvoch prototypov, ktorých hlavnou úlohou je testovanie fundamentálne novej leteckej konštrukcie, je tretí vybavený novou avionikou a radarovou sústavou Š121 s výkonným palubným rádiolokátorom, ktorý bude testovaný v priebehu roka 2012. Jedná sa o radar kategórie AESA (Active Electronically Scanned Array).[9]
Štvrtý prototyp vykonal svoj prvý skúšobný let 12. decembra 2012. Stroj bol opäť pilotovaný Sergejom Bogdanom.
Špecifikácie [upraviť]
Technické údaje [upraviť]
- Posádka: 1
- Dĺžka: 19,8 m
- Rozpätie: 14,2 m
- Výška: 4,8 m
- Motor: 2x Saturn-Ljulka AL-41F1 s meniteľným vektorom ťahu, s výkonom 147 kN (prototypy), pre sériové stroje sa vyvíja neidentifikovaný typ s ťahom 157 kN
Výkony [upraviť]
- Maximálna rýchlosť: 2 100 – 2 500 km/h (2+ M)
- Cestovná rýchlosť: 1 300 – 1 800 km/h
- Dolet: 2 700 km (5 500 km s prídavnými nádržami)
- Dostup: 20 000 m
Referencie [upraviť]
- ↑ Subbotin, Sergei. "Russia to start flight tests of fifth-generation in 2009" RIA Novosti, 3 April 2008.
- ↑ "Русский Raptor" впервые взлетит через три дня (in Russian)". LIFE NEW. RetrievedL 25 January 2010.
- ↑ "Российский истребитель пятого поколения поднялся в воздух (in Russian". Lenta.ru. Retrieved: 29 January 2010.
- ↑ PICTURE: Russia unveils AESA radar for PAK FA fighter flightglobal.com 2009-08-28
- ↑ PAK FA (Perspektivnyj Aviacionnyj Kompleks Frontovoj Aviacii) hitechweb.genezis.eu 2010-10-09
- ↑ Russia's Fifth Generation Jet Tested Successfully pravda.ru, 2010-01-29
- ↑ Russian 5th-generation PAK FA fighter makes 2nd flight defencetalk.com, 2010-02-16
- ↑ Second Russian PAK FA Prototype Makes First Flight aviationweek.com, 2011-03-03
- ↑ Sukhoi Company adds the third PAK FA prototype to flight tests program aviationnews.eu, 2011-11-22
Pozri aj [upraviť]
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj T-50 PAK FA
|
||||||||||||||||||||
