Supratekutá látka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hélium II sa vzlína po povrchoch aby našlo svoju vlastnú hladinu - po krátkej chvíli sa hladiny v dvoch nádobách vyrovnajú. Rollinova vrstva tiež pokryje vnútrajšok väčšej nádoby; ak by nebola zatvorená, hélium II by sa vyplazilo von a uniklo.

Supratekutá látka alebo supratekutina (z lat. supra = nad) je kvapalina s nulovou viskozitou. Supratekutosť bola pozorovaná iba pri dvoch izotopoch hélia (tj.4He a 3He) pri teplotách blízkych absolútnej nule. V ich zmesiach, a teoreticky sa predpokladá, že aj tzv. spinovo polarizovaný vodík sa môže stať supratekutým, sú určité indície, že aj neutrónové hviezdy sú tvorené supratekutým kondenzátom.

Supratekutosť objavil roku 1938 Rus Piotr Leonidovič Kapica, a to na 4He pri teplotách nižších ako 2,17 K (tzv. lambda bod). Pôvodne túto vlastnosť hélia pomenoval tepelná supravodivosť, kvôli tomu, že v supratekutom héliu je takmer nemožné vytvoriť tepelný gradient. Teóriu supratekutosti vytvoril Lev Davidovič Landau v roku 1941.

Supratekuté hélium 4He[upraviť | upraviť zdroj]

Vlastnosti 4He nad teplotou 2,17 K (tzv. lambda bod Tλ), kvôli tomu sa aj zaviedol názov He I pre T>Tλ a He II pre T<Tλ. Najmarkatnejšie sa rozdiely vo vlastnostiach He I a He II prejavujú vo viskozite a tepelnej vodivosti. V roku 1938 Kapica meral viskozitu He II. He II pretekalo veľmi uzkou štrbinkou medzi vybrúsenýmu diskami. Z pokusu vyplynul záver, že ak má He II nejakú konečnú hodnotu viskozity tak je najmenej miliónkrát nižšia než viskozita He I. Aj ďalšie experimenty preukázali v podstate nulovú viskozitu He II.

Dvojkvapalinový model[upraviť | upraviť zdroj]

Vysvetlenie fyzikálnej podstaty supratekutosti nie je jednoduché. He II v rade pokusov vykazovalo existenciu viskóznych trecích síl. Z toho plynulo, že He II sa chová ako supratekutá a viskózna súčasne. Tento "paradox" je dôležitou časťou popisu fyzikálnych vlastností He II, ide o tzv. dvojkvapalinový model, ktorým možno vysvetliť veľa vlastností. Prvý pokus o dvojkvapalinový model je z roku 1938 od maďarského fyzika Lászla Tiszu (pozri časopis Nature 141 z roku 1938). Podľa jeho modelu sa He II chová ako zmes dvoch zložiek. Normálnej, ktorá ma konečnú viskozitu a supratekutej - bez viskozity. Je však veľmi dôležité si uvedomiť, že nemožno konkrétne atómy hélia priradiť tej-ktorej zložke, pretože ide o bozóny a teda majú celočíselný spin a neriadia sa Pauliho vylučovacím princípom a platí pre ne Boseho-Einsteinove rozdelenie. Teda v totožnom stave (z hľadisko kvantovo-mechanického) môže existovať celý súbor častíc(atómov). Dvojkvapalinový model je čisto fenomenologický. Základným predpokladom je nezávislosť oboch zložiek. Hustota He II daná vzťahom  \varrho= \varrho_n + \varrho_s , kde \varrho_n je hustotou normálnej a \varrho_s hustotou supratekutej zložky. Podobne pre prúdovú hustotu platí: \vec j = \varrho_n\cdot\vec v_n + \varrho_s\cdot\vec v_s . Tento vzťah platí dobre pre malé rýchlosti prúdenia, kde možno zanedbať turbulenciu medzi zložkami.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SKRBEK, Ladislav a kol. Fyzika nízkých teplot. 1. vyd. Praha : Matfyzpress, 2011. ISBN 978-80-7378-168-2. (po česky)
  • ŠAFRATA ... [ET AL.], R.S.. Fyzika nízkých teplot. 1. vyd. Praha : Matfyzpress, 1998. Vo formáte PDF, veľkosť 25,5 MB. Dostupné online. ISBN 80-85863-19-7. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]