Gerard (uhorský biskup)
Svätý Gerard (alebo svätý Gerhard; maď. Gellért) (* 982 – † 1046), vlastným menom Giorgio di Sagredo[1], bol čanádsky biskup, ktorý zahynul mučeníckou smrťou počas povstania v Uhorsku v roku 1046.
Svätý Gerard pochádzal z Benátok. Podľa Väčšej legendy o sv. Gerardovi pochádzal z benátskej rodiny Morosiniovcov. Ako mladý vstúpil do benediktínskeho rádu. Vzdelanie získal v kláštore vo francúzskom Cluny. Neskôr pôsobil ako opát v opátstve San Giorgio Maggiore.
Potom čo loď, ktorou sa Gerard plavil na púť do Palestíny, stroskotala pri pobreží Istrijského polostrova, rozhodol žiť ako pustovník v blízkosti Puly. Uhorský kráľ Štefan I. ho pozval do Uhorska a poveril výchovou svojho syna Imricha. Počas vojnových nepokojov žil v pustovni v Bakonybéle, ale už roku 1030 (podľa iných zdrojov 1035)[2] bol povolaný za biskupa do novozriadeného biskupstva v Čanáde.
Keď vypuklo na jar roku 1046 v Uhorsku povstanie proti kráľovi Petrovi Orseolovi, súčasťou nespokojencov sa stali aj pohanskí šľachtici pod vedením vodcu Vatu, ktorí odmietali pokresťančovanie a žili v exile v Zadunajsku a v Potisí. Má sa za to, že Peter Orseolo utiekol z územia zasiahnutého povstaním do Stoličného Belehradu (maď. Székesfehérvár), kde bol zabitý a za kráľa sa vyhlásil Vazulov syn Ondrej, čím obnovi Arpádovskú dynastiu.
Po správe, že sa predtým vyhnaní kráľoviči Ondrej a Levente, ktorých mali biskupi korunovať, blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli ísť ich privítať. Keď sa blížili k Pešti dostihlo ich pri Dunaji Vatove vojsko. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Stalo sa to 29. augusta 1046. Kopec z ktorého ho vrhli do Dunaja, leží na jeho pravom brehu v dnešnej Budapešti a na pamiatku umučenia svätého Gerarda je pomenovaný ako vrch Gellért (maď. Gellérthegy).
Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava I. v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci sv. Buldus a sv. Bystrík, ktorých povstalci tiež umučili. Ich spoločný sviatok stanovila na 24. septembra Sabolčská synoda v roku 1092.