Svadba v Káne Galilejskej (Veronese)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svadba v Káne Galilejskej
Paolo Veronese, The Wedding at Cana.JPG
Základné informácie
Autor Paolo Veronese
Rok 1562 - 1563
Technika olej na plátne
Rozmery 677 × 994 cm
Galéria Musée du Louvre, Paríž

Svadba v Káne Galilejskej (tal. Nozze di Cana) je názov monumetálneho obrazu talianskeho manieristického maliara Paola Veroneseho, pochádzajúce z rokov 1562 - 1563.

Paolo Caliari, nazývaný podľa miesta narodenia Veronese, svoje majstrovské diela vytvoril v Benátkach, kde sa usadil v roku 1553 a žil tu až do svojej smrti. Dielom nadväzujúcim na Tizianovu tvorbu podal svedectvo o živote vtedajšej benátskej spoločnosti ovplyvnenej obdobím končiacej renesancie a nastupujúceho baroka.

Táto rozmerná a bohatstvom farieb hýriaca maľba pochádza pôvodne z refektára benediktínskeho Kláštora svätého Juraja pri Bazilike San Giorgio Maggiore na ostrove San Giorgio Maggiore ležiaceho v Benátskej lagúne.

Spolu s ďalším Veroneseho monumentálnym dielom, Hostina v dome Léviho, patrí ku skupine výtvarných diel, v ktorých ústrednou témou je síce biblický námet, no ten, zasadený do benátskych reálií, mu slúži iba ako prostriedok k vyjadreniu radosti zo života a honosnosti miestnych slávností. Zámožní Benátčania mali mimoriadnu záľubu v drahocenných látkach a bohatých odevoch, dokazujúcich ich majetok, čo je zrejmé i z tohto obrazu. Rovnakú pozornosť však autor venuje i pozoruhodným nádobám, drahému riadu a vzácnym pohárom. Ťažko povedať, či zobrazené postavy predstavujú skutočné portréty osôb. Podľa najrozšírenejšieho názoru sú iba reprezentatívnou vzorkou vtedajšej spoločnosti. Iní znalci predpokladajú, že niektoré z postáv sú portrétmi konkrétnych ľudí, medzi ktorými v postave muža v bielej tunike hrajúceho na nástroj zvaný viola da gamba nachádzame samotného maliara. Spoločnosť mu robia ďalší slávni maliari Tintoretto a Tizian. Popri bohatstve postáv je charakteristickým znakom tohto Veroneseho diela dôsledné zachytenie architektúry a jej prvkov (balustrády, architrávov alebo korintských stĺpov).

Pohľad na Veroneseho impozantný obraz vo výstavnej sieni Louvru

Námetom obrazu je novozákonný príbeh, kedy Ježiš po prvý raz vykonal zázrak. Spolu s matkou, Pannou Máriou, bol pozvaný na svadobnú hostinu. Počas nej, keď už bolo víno takmer vypité, prikázal naplniť nádoby vodou, ktorá sa vzápätí premenila na víno. Rozloženie postáv s Ježišom osvetleným aureolou a sediacim za stolom v centrálnej časti obrazu v obklopení svojich učeníkov pripomína všeobecne známy námet Poslednej večere.

Autor na obraze zachytil vyše stovky postáv, medzi ktorými sa nachádzajú Ježišovi učeníci, bohatí benátski kupci, aristokrati, svoje miesto tu našli orientálni vyslanci, ale aj obyčajní ľudia.

Okolnosti vzniku diela sú známe. Benediktíni z Kláštora San Giorgio Maggiore poverili Veroneseho namaľovaním diela, ktorým hodlali vyplniť zadnú stenu kláštorného refektára. Obraz po dokončení zaberal plochu takmer sedemdesiat štvorcových metrov. Predpokladá sa, že k práci na tomto obraze, trvajúcej pätnásť mesiacov, si Veronese prizval za pomocníka svojho mladšieho brata Benedetta Caliariho. Architektonické detaily zachytené na obraze vznikli po spolupráci autora s významným renesančným architektom Andreom Palladiom.

Možno povedať, že obraz znamenal pre Veroneseho zlomový moment v kariére, kedy začal byť zahrňovaný množstvom objednávok.

Obraz sa v roku 1797 počas Napoleonovej okupácie Talianska dostal do Paríža, kde bol koncom júla nasledujúceho roku (28. a 29), ako jedna z najväčších rarít, predstavený Parížanom počas historického sprievodu vozov s umeleckými pokladmi skonfiškovanými v Taliansku. Od tohto času tvorí súčasť expozície talianskeho maliarstva Louvru.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Autoportrét
Prehľadný zoznam obrazov Veroneseho
pozri

Zoznam Veroneseho diel
  • Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
  • M. Cinnotiová, A. B. de Lavergnée, Louvre Paríž, Tatran, Bratislava, 1989, ISBN 80-222-0030-1
  • G. Bartz, E. König, Louvre - umění a architektura, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-876-7