Svorad (svätec)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svätý Svorad
SaintSvorad.jpeg
Svätý Svorad
Narodenie okolo roku 980
Úmrtie okolo roku 1030
Portal.svg Biografický portál

Svätý Svorad (označovaný tiež ako sv. Andrej - Svorad, lat. Zoerardus, poľ. Świerad) (začiatok (* okolo roku 980 – † okolo roku 1030) – slovenský svätec a patrón mesta Nitry a nitrianskej diecézy.

Svätý Svorad sa narodil v Opatowci na Wisle v Malopoľsku. Niekoľko rokov žil ako pustovník neďaleko dediny Tropia nad Dunajcom.

Za vlády uhorského kráľa Štefana I. prišiel Svorad do Nitry, kde vstúpil do benediktínskej rehole v kláštore sv. Hippolyta na Zobore. Tam prijal od opáta Filipa mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej.

Svätý Svorad pustovníčil aj v kláštore na Zobore, traduje sa, že viedol pustovnícky spôsob života v malej jaskyni neďaleko kláštora. Jaskyňa sa odvtedy nazýva Svoradova. Žil v tak prísnej askéze, že podľa legendy sa mu železná reťaz, ktorú nosil omotanú okolo pásu, časom vrástla do jeho tela. Jeho žiakom bol sv. Benedikt (Beňadik), ktorý pustovničil na Skalke pri Trenčíne.

Svätý Svorad zomrel niekedy okolo roku 1030. Nitriansky vojvoda Gejza už v roku 1064 urobil prvé kroky k jeho svätorečeniu, hoci kult tohto prvého slovenského svätca bol oficiálne potvrdený až v roku 1083 pápežom Gregorom VII. zásluhou uhorského kráľa Ladislava I.

Ostatky sv. Svorada sú uložené v katedrále sv. Emmeráma v Nitre.

O živote sv. Svorada sa dozvedáme z Legendy o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorú napísal zo slovenského územia pochádzajúci biskup, básnik a prozaik Maurus.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • "Andrej Svorad a Benedikt : 17. júl - západný obrad." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 288-289. ISBN 80-967341-1-3
  • Krisztina Ilkó: Die Weiterleben der Legenda Sanctorum Zoerardi et Benedicti von Seligen Maurus im Laufe des Mitteralters und der Frühe Neuzeit, in: Mű & Szerző, szerk. Bartók Zsófia Ágnes, Dobozy Nóra Emőke, Förköli Gábor, et al., Budapest, 2012, 99.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]