Syd Barrett

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Syd Barrett
Syd barrett.jpg
Základné informácie
Popis umelca anglický spevák a gitarista
skupiny Pink Floyd
Rodné meno Roger Keith Barrett
Umelecké mená Syd Barrett
Narodenie 6. január 1946
Spojené kráľovstvo Cambridge, Spojené kráľovstvo
Úmrtie 7. júl 2006 (60 rokov)
Cambridge, Spojené kráľovstvo
Žáner Psychedelický rock, psych folk, space rock
Hrá na nástroje gitara, basová gitara, slide gitara, ukulele, mandolína, bendžo
Roky pôsobenia 1964 – 1974
Vydavateľstvá Harvest/EMI
Súvisiace
články
Pink Floyd

Roger Keith Barrett (* 6. január 1946, Cambridge, Anglicko, Spojené kráľovstvo – † 7. júl 2006, Cambridge), známy ako Syd, bol jedným zo zakladajúcich členov skupiny Pink Floyd. Vďaka jeho akustickým sólovým albumom je mnohými označovaný ako prvý hudobník žánru psych folk.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Cambridge v rodine zo zámožnej strednej vrstvy. Jeho otec Arthur Max Barrett bol významným nemocničným a univerzitným patológom a obidvaja spolu s manželkou Winfred povzbudzovali mladého Rogera v jeho muzikantských a umeleckých ambíciách. Ochotne Sydovi dovoľovali, aby spolu s jeho prvými hudobnými skupinami skúšal aj v obývacej izbe ich domu. Keď mal Syd 12rokov zomrel mu otec. Syd bol nadaný aj ako výtvarník. Tesne po smrti otca šiel študovať výtvarné umenie na Cambridge Tech. Na tejto škole študoval moderné jazyky aj iný jeho známy, David Gilmour. Prezývku Syd začal používať ako 14 ročný. Bol inšpirovaný menom džezového bubeníka z Cambridge menom Sid Barrett.[1]

Hudobná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Barrettova gitara.

Pink Floyd (1965 – 1968)[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1965 sa Syd pripojil ku skupine hudobníkov, ktorí vystupovali pod názvom The Tea Set. Členmi skupiny vtedy boli:

Neskôr keď zistil, že v Cambridge koncertuje skupina, ktorá má taký istý názov, zmenili si meno na „The Pink Floyd Sound“ (potom skrátene na „The Pink Floyd“) podľa krstných mien hudobníkov Pinka Andersona a Floyda Councila o ktorých sa Syd dočítal v predslove hudobného kritika Paula Olivera na obale LP platne nahrávok (vydanej roku 1962/ Philips BBL-7512) bluesového gitaristu a speváka Blind Boy Fullera.

Chris Dennis, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force bol neskôr odvelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj Bob Klose. Zo Syda sa stal prirodzený líder skupiny. Spočiatku skupina hrala coververzie amerických R&B skladieb podobne ako ich vtedajší súčasníci The Rolling Stones, The Yardbirds a The Kinks

1966 – éra psychedelického undergroundu[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu roku 1966 sa skupina začala pokúšať o improvizovaný Rock and Roll, ktorý sa skôr približoval k džezovému spôsobu improvizácie v britskom pope tých rokov reprezentovaného hlavne hudbou podobnou tej, čo hrala skupina The Beatles. V tomto roku bol v Londýne otvorený nový rockový koncertný klub UFO, ktorý sa rýchlo stal obľúbeným stánkom pre koncerty psychedelickej hudby. Atrakciou UFO klubu bola skupina Pink Floyd, ktorej vystúpenia sa stali ešte viac uznávanými po vystúpení v konkurenčnom klube Roundhouse kedy sa skupina Pink Floyd stala jedným z najpopulárnejších predstaviteľov vtedajšej Londýnskej undergroundovej scény psychedelickej hudby.

Kroky ku sláve[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roku 1966 sa skupina Pink Floyd spojila s menežérskym teamom v ktorom boli producenti Andrew King a Peter Jenner. Títo dvaja menežéri mali dobré vzťahy s Joe Boydom, ktorý sa snažil spraviť si meno jedného z najdôležitejších podnikateľov na britskej hudobnej scéne. V januári 1967 bol Boyd producentom nahrávania v štúdiu Sound Techniques v Chelsea počas ktorého skupina Pink Floyd nahrala demonahrávku skladby „Arnold Layne“. Toto demo King a Jenner ponúkli vtedajšiemu hudobnému gigantovi, vydavateľstvu EMI, ktorého predstavitelia ním boli natoľko ohromení, že ponúkli skupine kontrakt na nahranie albumu.

Skladba „Arnold Layne“ je (podľa Watersových slov) o autentickej osobe transvestitu, ktorá kradla zo šnúr na ktorých si v období detstva vešali Watersova a Barrettova matka svoju bielizeň. Táto téma bola v šesťdesiatych natoľko tabu, že stanica BBC túto skladbu nevysielala. Napriek tomu singel „Arnold Layne“ dosiahol 20. priečku v anglických rebríčkoch a nasledujúci singel „See Emily Play“ dosiahol až 6. priečku.

Tieto prvé dve skladby a aj tretia („Apples and Oranges“) boli diela Syda Barretta. Barrett bol autorom väčšiny z raných skladieb skupiny Pink Floyd a teda aj autorom ich debutového albumu The Piper at the Gates of Dawn, ktorý sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom aj u hudobnej kritiky.

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Piper at the Gates of Dawn


Sláva, drogy a rozpad osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Úspechy prvého albumu, zvýšený záujem fanúšikov o skupinu, popularita, pocit zodpovednosti za budúcnosť, spolu s experimentovaním s drogami (hlavne LSD) postupne spôsobovali tlak na Syda Barretta, ktorý vyvrcholil do jeho psychickej choroby. Sydove správanie sa stávalo nepredvídateľným.

V tomto období sa stávalo, že Syd stál na pódiu so skupinou a brnkal jeden akord počas celého koncertu, inokedy nehral vôbec. Na show The Fillmore West v San Franciscu v skladbe „Interstellar Overdrive“ Barrett postupne rozladil gitaru. Publikum sa bavilo, považovalo toto „číslo“ za šantenie, no zvyšní členovia skupiny z toho zostali zdesení.

Koncom roku 1967 Syd pred jedným vystúpením nadrvil tabletky sedatív a spolu s gelom na vlasy (Brylcreem- zložený z vody, včelieho vosku, minerálneho oleja…) si to votrel do vlasov. Pôsobením tepla a svetla z reflektorov si vytvoril „look“ blikajúcej sviečky… Barrettove stavy v tomto období boli neskôr inšpiráciou pre scény vo filme The Wall.

Po katastrofálnych skúsenostiach z amerického turné požiadala skupina Pink Floyd o spoluprácu Sydovho kamaráta zo školy Davida Gilmoura. Pôvodný zámer bol aby David hral druhú gitaru a v prípadoch Sydových výpadkov by ho zastúpil na vystúpeniach. Na niektorých show tak aj bolo, David hral a spieval a Syd sa prechádzal po pódiu, kým sa mu neuráčilo aj niečo zahrať. Zvyšní členovia skupiny boli už otrávení z Barrettovho šaškovania a tak sa v januári 1968 rozhodli Syda nevziať so sebou na vystúpenie na univerzite v Southamptone.

Neskôr sa pokúsili po vzore skupiny The Beach Boys (kde Brian Wilson trpel na schizofréniu) udržať Syda ako ich dvorného skladateľa, no aj tento nápad sa stal nezrealizovateľným. O Sydových psychotických stavoch je mnoho historiek. Pravdivosť niektorých je sporná, no niektoré sa skutočne stali. Roger Waters hovorí, že ich poslednou spoločnou skúškou bolo nacvičovanie skladby „Have you got it yet?“. Keď ju Syd priniesol do skúšobne, zdala sa celkom jednoduchá. Barrett však počas skúšania neustále menil a komplikoval jej aranžmány. Stále ju hral inak a spieval „Have you got it yet?“. Po hodine pokusov o jej hranie sa zhodli na tom, že túto pieseň nechcú a že sú obeťou Barretovho čudného zmyslu pre humor.

Po vydaní albumu A Saucerful of Secrets v roku 1968 prestal Barrett komponovať skladby pre skupinu. Na tomto albume môžeme nájsť už iba jedno jeho pôvodné dielo, skladbu „Jugband Blues“

Bližšie informácie v hlavnom článku: A Saucerful of Secrets


V marci 1968 bolo oficiálne oznámené, že Syd Barrett už nie je členom skupiny Pink Floyd.

Sólová kariéra (1968 – 1972)[upraviť | upraviť zdroj]

Po odchode zo skupiny Pink Floyd sa Barrett utiahol do ústrania. Napriek tomu ešte vydal dva sólové štúdiové albumy: The Madcap Laughs a Barrett. Väčšina materiálu pre tieto albumy bola komponovaná od konca roku 1966 do polroka roku 1967, t. j. v Sydovom najproduktívnejšom období.

Album The Madcap Laughs Barrett nahrával v štúdiách EMI na Abbey Road na dvakrát. Zopár nahrávok urobil od mája do júna 1968 (producentom bol Peter Jenner), väčšiu časť albumu nahral od apríla do júla 1969. Producentom nahrávania boli Malcolm Jones (za EMI) v spolupráci s Davidom Gilmourom a Rogerom Watersom. Nahrávky pre druhý album boli produkované omnoho dlhšie po častiach od februára do júla 1970. Výsledný zvuk je oproti prvému albumu omnoho viac uhladenejší, ale Barrett bol pravdepodobne v tomto období v horšom stave. Producentom albumu bol David Gilmour, ktorý hrá na albume na basovú gitaru, Richard Wright hrá klávesy a na bicie hrá bubeník zo skupiny Humble Pie, Jerry Shirley.

Napriek častým návštevám v nahrávacom štúdiu sa dá povedať, že sa Barrett v rokoch 1968 až 1972 venoval hudbe veľmi málo. 24. februára, 1970 sa objavil v rozhlasovej stanici BBC v programe Johna Peela Top Gear, kde zahral päť skladieb, z nich bola iba jedna známa, tri boli pripravené pre album Barrett a nahrávka Two of a Kind bola vydaná na hudobnom nosiči až roku 2001 v kompilácii The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?. Autorom hudby a textu tejto skladby bol Richard Wright. Pri vystúpení v programe v rádii BBC sprevádzali Syda David Gilmour na basovú gitaru a Jerry Shirley na perkusiách. Títo dvaja hudobníci sprevádzali Barretta aj na jeho jedinom živom vystúpení 6. júna, 1970 počas "Music and Fashion Festival" v Olympia Exhibition Hall v Londýne. Trio hralo štyri skladby ani nie pol hodiny. Zvuk vystúpenia bol zle mixovaný a tak ich spev až do časti poslednej skladby nebolo vôbec počuť. Pred koncom štvrtej skladby Syd neočakávane položil svoju gitaru a odišiel z pódia.

16. februára, 1971 sa Syd Barrett naposledy objavil v rádii BBC a nahral v ich štúdiách tri skladby. Všetky tri piesne pochádzali z jeho druhého albumu (Barrett) a boli určené nahrávky na jeho propagáciu. Po tomto vystúpení mal Barrett vo svojej hudobnej kariére viac ako ročnú prestávku.

Roky 1972 – 2006[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1972 Barrett nakrátko založil spolu s basgitaristom Jackom Monckom a s Twinkom, bývalým bubeníkom alternatívnej rockovej skupiny Pink Fairies, skupinu nazvanú „Stars“. I keď boli spočiatku vnímaní pozitívne ich vystúpenie na Corn Exchange v Cambridge je opisované ako katastrofa. Twink spomína, že po tomto poslednom vystúpení ho Barrett zastavil na ulici a ukázal mu ostrú recenziu o nich a zmizol.

V auguste 1974 Peter Jenner presvedčil Barretta aby sa vrátil do štúdií na Abbey Road v nádeji, že nahrá ďalší album. Nahrávanie trvalo krátko, iba tri dni. Nahratých bolo niekoľko nesúvislých pokusov o bluesové skladby. Jedinou pesničkou, ktorá mala názov je „If You Go, Don't Be Slow“.

Barrett potom nadobro zrušil svoje zmluvy s hudobným priemyslom. Predal hudobnému vydavateľstvu práva na jeho sólové albumy, odcestoval do Londýna, kde sa ubytoval v hoteli. Keď minul peniaze, vrátil sa naspäť do Cambridge, kde potom žil v suterénnom byte domu svojej matky. Ďalšie pokusy o jeho navrátenie (vrátane snahy skupiny The Damned, ktorá chcela aby Barrett produkoval ich druhý album) boli zbytočné. Až do svojej smrti dostával honoráre za jeho diela, ktoré vytvoril pre skupinu Pink Floyd, z každej z kompilácií a z niektorých nahrávok živých albumov a singlov, na ktorých boli jeho skladby.

Nahrávanie albumu Wish You Were Here[upraviť | upraviť zdroj]

Syd Barrett mal jedno často spomínané stretnutie s ostatnými členmi skupiny Pink Floyd počas nahrávania albumu Wish You Were Here. Barrett prišiel neohlásene do štúdia a sledoval ako mixujú skladbu „Shine On Your Crazy Diamond“, čírou náhodou pieseň, ktorej inšpiráciou bol jeho osud. Barret mal zjavnú nadváhu, vyholenú hlavu vrátane obočia. Jeho bývalí kolegovia ho spočiatku ani nespoznali.

V jednom z interwiev pre dokument „Syd Barrett: Crazy Diamond“ v televízii BBC (neskôr bol dokument vydaný na DVD pod titulom The Pink Floyd and Syd Barrett Story) Richard Wright opisuje tento zážitok takto: „Je to jeden z nezabudnuteľných zážitkov. Prišiel som na nahrávanie 'Shine On..' Vošiel som do štúdia a videl som toho chlapíka sedieť celkom vzadu. Nebol odo mňa ďalej ako vy ale ja som ho nespoznal. Spýtal som sa kto je tam vzadu. 'To je Syd', povedal niekto. Bolo to ako keby niekto do mňa strelil… nedokázal som tomu uveriť. Mal oholenú hlavu, myslím aj obočie, všetko… popri tom ako si zubnou kefkou čistil zuby, poskakoval hore dolu… bolo to hrozné. Bol som hotový, myslím že Roger plakal, myslím, že sme plakali obaja. Bolo to veľmi šokujúce… sedem rokov sme sa nestretli a zrazu toto, práve vo chvíli, keď sme nahrávali túto skladbu. Nechápem- zhoda okolností, karma, osud, ktovie? Ale bol to veľmi silný zážitok.Nick Mason v tomto dokumente hovorí: „Keď si spomínam na túto chvíľu, dokážem si živo spomenúť na jeho oči… aj keď bolo toho viacej čo bolo na ňom neobvyklé.Roger Waters vraví: „Dlho som nemohol prísť na to, že kto to môže byť.David Gilmour dodáva: „Nikto z nás ho nespoznal… vyholený, plešatý a veľmi tučný…

Náznak zmienky z tohto stretnutia môžeme vidieť aj vo filme Pink Floyd: The Wall, kde si hlavná postava Pink hraná Bobom Geldofom po tom ako podľahne tlaku slávy a životných sklamaní oholí celé telo.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden zo súčasných životopiscov Tim Willis píše v Barrettovom profile z roku 2005, že Syd (pod svojim originálnym menom Roger Barrett) sa v období svojho života v matkinom dome vrátil k svojej ďalšej umeleckej záľube, ktorou bolo maľovanie abstraktných obrazov. Syd bol tiež aj náruživým záhradníkom.

Napriek tomu, že sa od polovice sedemdesiatych rokov verejne neobjavoval, záujem o jeho osobu utíchal len veľmi pomaly. Reportéri a fanúšikovia chodili neustále do Cambridge a narušovali jeho snahu o pokojný život. Od osemdesiatych rokov až do jeho smrti v roku 2006 sa na verejnosť dostávali rôzne fotografie ktoré nafotili paparazzi z jeho ciest (pešo, či na bicykli) do obchodu.

Bol zrušený aj nápad natočiť biografickú snímku v režírovanú s dlhoročným spolupracovníkom skupiny Pink Floyd, Petrom Medakom, podľa scenára Teda Shuttlewortha v produkcii Ridleya Scotta, ktorá mala pracovný názov Crazy Diamond.

Jeho styčným bodom s vonkajším svetom bola jeho sestra Rosemary, ktorá bývala neďaleko od neho. Podľa všetkého Barrett nebol nadšený spomienkami na jeho muzikantskú minulosť a ostatní členovia skupiny Pink Floyd nemali s ním priamy kontakt. Predsa len v roku 2002 šiel navštíviť sestru v jej dome aby si mohol pozrieť spomienkový film o ňom v televízii BBC. Veľmi sa vraj tešil, keď počul skladbu „See Emily Play“.

Syd nemal len psychické problémy. Trápili ho aj žalúdočné vredy a diabetes druhého typu.

Syd Barrett zomrel 7. júla 2006 vo veku 60 rokov, vo svojom dome v Cambridge. Podľahol rakovine pankreasu.

Sydov hudobný vplyv.[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohí hudobníci (jeho fanúšikmi boli napríklad Paul McCartney, Pete Towshend, Marc Bolan (T-Rex) a David Bowie) priznávajú, že boli ovplyvnení Barrettovou tvorbou.

Záujem o spoluprácu so Sydom prejavili na začiatku sedemdesiatych rokov aj Jimmy Page, Brian Eno, skupina The Damned. David Bowie nahral na svoj album Pin Ups z roku 1973 cover verziu skladby „See Emily Play“.

Barretov osud mal veľmi silný dopad na témy tvorby Rogera Watersa. Téma vplyvu psychickej záťaže a psychickej choroby dominovala v legendárnych albumoch skupiny Pink Floyd Dark Side of the Moon z roku 1973 a Wish You Were Here z roku 1975.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Single so skupinou Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1967: „Arnold Layne“/ „Candy and a Currant Bun“ (#20 UK)
  • 1967: „See Emily Play“/ „The Scarecrow“ (#6 UK, #134 U.S.)
  • 1967: „Apples and Oranges“/ „PaintBox“ (Rick Wright)

Albumy so skupinou Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie skupiny Pink Floyd (obsahujú Barrettove diela)[upraviť | upraviť zdroj]

Sólové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie z Barrettových skladieb[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejšie kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1988 vydavateľstvo EMI vydalo album pod názvom Opel, ktorý obsahoval Barrettove štúdiové nahrávky a predtým nevydané skladby nahraté od roku 1968 do roku 1970. Na album boli pôvodne pripravené aj remixované verzie predtým nevydaných Floydovských skladieb „Scream Thy Last Scream“ a „Vegetable Man“, ktoré sa nakoniec na finálnej verzii tejto kompilácie neobjavili.

V roku 1993 vyšla trojalbumová kompilácia Crazy Diamond, na ktorých sú doplnené ďalšie verzie tých istých skladieb, ktoré ilustrujú Barrettovu neschopnosť, alebo odmietanie zahrať jednu skladbu viackrát rovnako.

16. apríla, 2001 vydavateľstvo EMI vydalo výberovku The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?. Na tomto albume sa nachádza aj dovtedy nevydaná nahrávka „Bob Dylan Blues“ z dema (nahrané r. 1970), ktoré mal vo svojej zbierke David Gilmour.

Sólové nahrávky zo živých vystúpení[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Nick Mason: Pink Floyd (2007- český preklad knihy Inside Out) ISBN 978-80-7381-111-2

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Syd Barrett na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Syd Barrett
Diskografia
Štúdiové albumy: The Madcap Laughs | Barrett
Kompilácie Syd Barrett | Opel | Octopus: The Best of Syd Barrett | Crazy Diamond | The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?
Koncertné albumy: The Peel Session | The Radio One Sessions