2. symfónia (Brahms)
.jpg) Fínsky orchester Sinfonia Lahti hrá 2. symfóniu | |
| Druh skladby | symfónia |
|---|---|
| Hudobný štýl | romantizmus |
| Vznik | 1877 |
| Približná dĺžka | 40 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Symfónia č. 2 D-dur Op. 73 je dielo Johannesa Brahmsa.
Vznik[upraviť | upraviť zdroj]
Po úspechu prvej symfónie nabral Brahms odvahu a už o rok prišiel so Symfóniou č. 2 D-dur. Skladateľ na symfónii pracoval počas pobytu v Pörtschach v rakúskych Alpách, kde neskôr vznikol aj jeho Husľový koncert D-dur. O tom, že alpská príroda mala na Brahmsa blahodarný vplyv, svedčia práve spomínané diela, ktoré patria k najoptimistickejším v jeho tvorbe. V porovnaní so skladateľovým symfonickým debutom je jeho druhá symfónia lyrickejšia, nežnejšia a až idylická. Kvôli svojmu charakteru a porovnaniu s Beethovenom ju mnohí nazývali prívlastkom "Pastorálna". Brahmsove symfónie však treba hodnotiť predovšetkým podľa ich vlastnýćh zásluh. V náväznosti na prvú symfóniu, ktorá priniesla doležitý impulz v dobe, kedy mnohí skladatelia považovali žáner symfónie za vyčerpaný, sa aj druhá symfónia vyznačuje mimoriadnou stavebnou jednotou, premylsenou tematickou prácou a transformáciou. Dielo malo premiéru v roku 1877 vo Viedni pod vedením Hansa Richtera. Vtedajšie publikum symfóniu prijalo skôr pozitívne, aj keď s určitými rozpakmi. Zvlášť tajomne znela druhá veta, a v dobách kedy neexistovali digitálne nahrávky, sa o tejto vete po jednom počutí zdráhalo hovoriť takmer každé periodikum, prinášajúce recenziu z premiéry symfónie.
Analýza[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá veta začína trojtónovou figúrou kontrabasov, ktorá napriek svojej jednoduchosti poslužila skladateľovi ako základ pre motivickú prácu. Ozveny tohto drobného motívu sa ozývajú mnohokrát v priebehu celej symfónie. Na kontrabasy a violončelá naväzujú Brahmsove obľúbené lesné rohy a drevené dychové nástroje, ktoré striedavo prinašajú pokojnú melódiu, ktorá sa rozrastie do hlavnej témy. Bezprostredne na ňu naväzuje nežná vedľajšia téma v podaní huslí, ktorá postupne vygraduje aby sa vzápäti stiahla do voľnej dohry. Tretia téma v podaní viol a violončiel je takisto veľmi spevná a pripomína pomalý vznešený valčík. Idylickú expozíciu strieda stvárnenie, ktoré sa čoskoro rozrastá do rozsiahlych rozmerov, v ktorých možno ešte počuť dozvuky nálad prvej skladateľovej symfónie.
Druhá veta je tradičné Adagio, s ústrednou témou s ťažko uchopiteľnou melodickou linkou, o to však povabnejšou.
Tretia veta je tancom s hlavnou témou zverenou dreveným dychovým nástrojom. Zvláštne rytmické pizzicato sláčikov v pozadí dodáva vete archaicky charakter. Po doznení pokojnej témy však prichádza šum a oživenie sláčikov.
Záverečné Allegro con spirito patrí medzi najspontánnejšie a najradostnejšie prejavy v Brahmsovej orchestrálnej tvorbe. Prináša hlavnú tému odvodenú od úvodného kontrabasového motívu z úplneho začiatku celej skladby. Téma najskôr zaznieva tlmene, no po krátkej dramatickej pauze ju orchester zopakuje a ďalej rozvíja v plnej sile. Vedľajšia téma prináša v porovnaní s hlavnou akési vážnejšie zamyslenie. Po hrdinskom prevedení s využitím rytmických transormácií a repríze je celá symfónia zakončená extatickou kódou, ktorá patrí medzi najvzrušujúcejšie v dejinách hudby. Po rýchlych behoch sláčikov pozauny prinášajú so zostupným radom tónov akési zatemnenie, po ktorom sa však orchester naposledy vzprieči a s trúbkami v popredí zakončuje symfóniu vo víťaznom a slávnostnom duchu.
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
- Erhardt, Ludwik. Brahms. Bratislava: Opus, 1986.
- Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
- Očadlík, Mirko: Svět orchestru I. Praha: NHV Orbis Praha, 1951.
- Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X