Symfónia č. 3 (Saint-Saëns)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symfónia č. 3 c mol "Avec orgue", Op. 78
Druh skladby symfónia
Vznik 1886
Približná dĺžka 36 min.
Časti skladby
  1. Adagio - Allegro moderato - Poco adagio
  2. Allegro moderato - Presto - Maestoso - Allegro
Inštrumentácia
Picc., 2 Fl., 2 Ob., Cor.i., 2 Cl., Cl.b., 2 Fag., Cfg. - 4 Cor., 2 Tr., 3 Tromb., Tb. - Timp., G.C., Ptti, Trg. - Pno., Org. - Archi.

Symfónia č. 3 c-mol „Organová“, Op. 78 je dielo francúzskeho skladateľa Camille Saint-Saënsa.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Skladateľ symfóniu dokončil v roku 1886. Symfóniu od začiatku plánoval venovať skladateľovi a svojmu priateľovi Franzovi Lisztovi, ten však zomrel krátko po londýnskej premiére, ktorú dirigoval sám skladateľ. Saint-Saëns tak nakoniec skladbu venoval Lisztovej pamiatke.

Saint-Saënsovi sa dlho nepodarilo získať výrazný úspech v symfonickej tvorbe. O svojej tretej symfónií prehlásil: „Dal som do nej všetko, čoho som bol schopný.“ Ďalšiu symfóniu už nikdy nenapísal. Tretia symfónia predstavuje akúsi rekapituláciu jeho života. Z tohto dôvodu v nej netradične použil organ a klavír – dva nástroje, ktoré ho sprevádzali po celý život. Napriek zaužívanému titulu symfónie – „organová“ – tu tento nástroj, ktorý sa objavuje v dvoch častiach, predstavuje jeden z hlasov orchestra a nemá koncertnú ambíciu. Jeho funkcia je skôr harmonická. Pri predstavení symfónie s veľkým, 32 pedálovým organom je dosiahnuté mimoriadne pôsobivého účinku na poslucháčov. Dvojručný i štvorručný klavírny part v symfónií je veľmi náročný a pripomína Saint-Saënsa ako klavírneho virtuóza.

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci sa v symfónií dajú zreteľne odlíšiť štyri obvyklé časti, skladateľ si si želal aby sa symfónia hrala v dvoch vetách. Napriek tomu v koncertných programoch a bookletoch je niekedy symfónia rozdelená do troch alebo štyroch viet. Symfónia začína v tempe Adagio kratším úvodom, ktorého nálada je pesimistická až truchlivá. V ďalšej časti, Allegro moderato, sa rozvíja rýchlejšia, naliehavá téma. V tejto časti skladateľ využil melódiu z Lisztovho diela Totentanz. Časť Poco adagio zodpovedá pomalej druhej vete v klasickej stavbe symfónií. V tejto časti sa už objavuje organ, ktorý tvorí sprievod sláčikovým nástrojom hrajúcim zmierlivú melódiu. Ide o najznámejšiu časť celej symfónie. Druhá veta začína energickým Allegro moderato. To ešte viac zrýchli v Presto, v ktorom sa objavujú veľmi rýchle vstupy klavíru. Maestoso otvára organ so svojím mohutným kvintakordom z C dur. Ozýva ešte dvakrát ako vyvrcholenie krátkych sláčikových vstupov. Vzápätí sláčiky, podfarbované žblnkaním klavíra so štvrručnými rozkladmi akordov, uvádzajú hlavnú serenádovú tému, odvodenú od hlavnej témy prvej vety. Téma sa zopakuje v mohutnej hymnickej podobe s podporou organu, pričom každá fráza témy je zakončená krátkou fanfárou plechových nástrojov. Vedľajšia téma je nežnejšia a výrazne kratšia. Prevedenie sa nesie v duchu slávnostného duchu vety. V záverečnom, veľkolepo koncipovanom úseku skladby sa tempo mení na Allegro a dielo smeruje k jeho vyvrcholeniu. Celé dielo uzatvára niekoľko zostupných úderov na tympany s organovým akordom v pozadí a záverečný akord orchestra.

Symfónia, v ktorom sa spája nemecká presnosť a francúzska delikátnosť, je obľúbená dodnes. Koncertné prevedenie je ale vždy limitované potrebou nástroja, ktorý dodal tomuto dielu výnimočnosť – píšťalového organu.

Vybrané nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]