Symfónia č. 5 (Beethoven)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symfónia č. 5 c mol, "Osudová"
Druh skladby symfónia
Vznik 1804 - 1808
Približná dĺžka 33 min.
Časti skladby
  1. Allegro con brio
  2. Andante con moto
  3. Allegro
  4. Allegro

Symfónia č. 5 c mol "Osudová", Op. 67 je dielo nemeckého skladateľa Ludwiga van Beethovena.

Titulný list partitúry symfónie

Jeden z najväčších skladateľov v dejinách jedno zo svojích ťažiskových diel dokončil v roku 1808 po štyroch rokoch umeleckého vypätia. Z jeho zápisov je však zrejme, že myšlienkou na túto symfóniu sa zaoberal už skor. Dielo prvykrát zaznelo vo Viedni na jednom z najznámejších koncertov hudobnej histórie. Program pozostával výlučne z Beethovenových diel, okrem piatej symfónie zaznela ešte šiesta symfónia, klavírna fantázia, štvrtý klavírny koncert a výňatky z Missa solemnis. Je len pochopiteľné, že zmätené publikum nedokázalo stráviť také množstvo priebojnej hudby a odchádzalo rozčarované. Napriek tomu si dielo čoskoro našlo i svojich obdivovateľov - jedným z prvých, ktorí pochopili jeho význam a odkaz bol básnik E.T.A. Hoffman. V období romantizmu sa už o hodnotách piatej symfónie nepochybovalo a dielo sa navždy stalo pilierom symfonickej tvorby a jedným z mála všeobecne prijímaných diel, bez ohľadu na umelecký prúd, dobu a krajinu.

Prívlastok "Osudová" sa vžil na základe Beethovenovho prirovnania ústredného motívu ku osudu búšiacemu na dvere. Skladateľa sužovala najmä počínajúca hluchota ktorá ho ako úder osudu zasiahla na vrchole síl a obava z budúcnosti. Koncepcia symfónie naozaj môže evokovať hrozbu osudu a víťazne zakončený skladateľov boj s ním. Predsa len však ide o absolútnu hudbu, ktorá neumožňuje jednoznačný výklad. Podľa Beethovenovho žiaka skladateľa k motívu "klopania osudu" inšpiroval spev strnádky obyčajnej, ktorý počul vo viedenskom parku.

Prvá veta symfónie Allegro con brio patrí medzi najslávnejšie melódie klasickej hudby. Začína všeobecne známym, štvortónovým motívom "klopania osudu":

FuenfteDeckblatt.png

Tento motív sa stáva ústredným melodickým, ale hlavne rytmickým prvkom nielen prvej vety ale celej skladby. Skladateľova predstavivosť a koncentrácia, s ktorou na tomto úsečnom motíve vystaval celé dielo je fascinujúca. Prvá veta má sonátovú formu. Po dramatickej kulminujúcej hlavnej téme nasleduje jemnejšia vedľajšia téma, na konci ktorej je expozícia ukončená znovu známym štvortónovým motívom, i keď v úplne inej podobe než v úvode diela. Neustále napredujúce rozvedenie ukončí plačlivé sólo hoboja, na ktoré naväzuje repríza. Vetu zakončuje mocná kóda. Druhá veta sa nesie v pomalom váhavom tempe. Obe témy vety sú variačné spracované. Tretia veta, tradične tanečného charakteru, pozostáva zo scherza, tria, reprízy scherza a kódy. V povodnom Beethovenovom rukopise je za triom opakovacie znamienko, to znamená, že pred treťou časťou vety by sa malo zopakovať celé scherzo a trio, čo však dosledne dodržiavajú vačšinou iba dirigenti, ktorí sa špecializujú na autentické nahrávky. Naposledy je scherzová téma prinášaná sláčikovými nástojmi v pianissime a pizzicate. Nasleduje rad stúpajúcich intervalov so záverečným crescendom, ktoré bez prerušenia premosťuje tretiu vetu so záverečnou. Hlavná téma tejto vety má v prvej časti povahu slávnostnej fanfáry a v ďalšom priebehu na ňu naväzuje oduševnelý a životaplný beh sláčikových nástrojov. Vedľajšia téma je viac umiernená, ale nevybočuje z charakteru vety. Na konci rozvedenia je pripomenutá scherzová téma. Repríza je potom uvedená podobným sposobom akým bolo na konci tretej vety uvedené finále. Ide o nezvyčajné formálne usporiadanie, hoci podobný postup využil už Haydn vo svojej Symfónii č. 46. V závere rozľahlej kódy je tempo vystupňované na Presto, v ktorom sa úchvatná skladba a Beethovenov zápas víťazne a heroicky končí.

Beethovenova piata symfónia patrí ku klenotom nielen vážnej hudby, ale ľudského kultúrneho dedičstva ako takého. Radí sa medzi päť svetovo najčastejšie uvádzaných symfónií a hlavná téma prvej vety medzi najznámajšie melódie klasickej hudby, vrátane svojho všeobecne známeho mimohudobného obsahu.

Zvukové ukážky[upraviť | upraviť zdroj]

1. Allegro con brio
2. Andante con moto
3. Allegro
4. Allegro


Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby, Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
  • Gammond, Peter: Velcí skladatelé, Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
  • Kuna, Milan. Skladatelia svetovej hudby, Bratislava: Mladé letá, 1993. ISBN 80-85768-07-0
  • Očadlík, Mirko: Svět orchestru I., Praha: NHV Orbis Praha, 1951.
  • Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů, Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X