Synoda s mŕtvolou

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jean-Paul Laurens: Pápež Formozus a Štefan VII., 1870.

Synoda mŕtvych (lat. Synodus Horrenda) sa nazýva posmrtný cirkevný súdny proces s pápežom Formozom (891 – 896), ktorý sa konal v januári 897.

Priebeh synody[upraviť | upraviť zdroj]

Formozov nástupca, pápež Štefan VI.[1] (896 – 897) dal vykopať 9 mesiacov starú mŕtvolu svojho predchodcu, ktorú obliekli do slávnostného pápežského odevu, posadili na trón a takto súdili za priestupky proti cirkevnému právu.

Neexistujú oficiálne záznamy z pojednávania, ale má sa za to, že pápež Štefan VII. predsedal porote zloženej z rímskych klerikov. Jeden z dekanov bol určený ako Formozov obhajca a mal za neho odpovedať na otázky. Zhromaždení v tichosti sledovali, ako Štefan VII. vykrikoval na mŕtvolu obvinenia a urážky. Mŕtvy Formozus bol odsúdený, jeho voľba za pápeža prehlásená za neplatnú, jeho rozhodnutia boli zrušené a prsty, ktorými žehnal, mu odsekli. Strhli z neho pápežský odev, obliekli ho do žobráckych handier a pochovali ho. Neskôr dali mŕtvolu opätovne exhumovať, bola vláčená ulicami a hodená do rieky Tiber. Traduje sa, že nejaký pustovník potom vyzdvihol jeho ostatky a pochoval ich.

Proces s mŕtvolou sa pokladá za jeden z najbizarnejších príbehov svedčiacich o úpadku pápežstva.

Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Synoda mŕtvych sa odohrala na vrchole obdobia rokov 880 – 1046, ktoré Caesar Baronius († 1607) označil ako saeculum obscurum – temné storočie. Obraz pápežstva vtedy nezodpovedal svojmu očakávanému významu, klesol na obyčajné biskupstvo a stal sa predmetom politických záujmových bojov rímskej šľachty.

Formozus sa stal biskupom talianskeho mesta Porto v roku 864 a v roku 891 prijal voľbu za pápeža. Na synode bol obvinený z toho, že prijal biskupský úrad (pápež je súčasne rímskym biskupom), aj keď už bol biskupom inej diecézy.

Skutočná motivácia procesu bola politická. Pápeža Formoza totiž prinútili korunovať vojvodu Lamberta zo Spoleta za spoluvládcu Svätej ríše rímskej. Ale Formozova lojalita nepatrila vládnucim Spoletovcom, ale východofranským nemanželským potomkom Karla Veľkého. Formozus pozval Frankov na inváziu do Talianska, ktorá sa uskutočnila v roku 896. Korunoval potom Arnulfa Korutánskeho za cisára Svätej ríše rímskej. Franská armáda sa čoskoro stiahla a pápeža Formoza nahradil Bonifác VI., ktorý zomrel po dvoch týžňoch pontifikátu. Keď sa Štefan, prívrženec Spoletovcov dostal na pápežský stolec, Lambert ho naviedol na proces s mŕtvolou, aby podkopal Arnulfov nárok na cisársky trón.

Iróniou osudu, synoda s mŕtvolou vyvinila aj samotného Štefana VI. z takého istého priestupku, z akého bol obvinený Formozus. Aj Štefan sa stal rímskym biskupom, hoci bol v tom čase už v biskupskom úrade mesta Anagni. Do tohto biskupského úradu ho požehnal sám Formozus, takže zrušenie jeho rozhodnutí anulovalo Štefanovu konsekráciu do úradu v Agnani. Štefan tak legalizoval ex post svoju kandidatúru na pápeža.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Temné divadlo obrátilo verejnú mienku v Ríme proti Štefanovi. Šírili sa chýry, že Formozovo telo bolo vyvrhnuté na breh Tiberu a začalo konať zázraky. Verejné povstanie viedlo k zosadeniu a uväzneniu Štefana VII. V júli alebo v auguste 897 bol vo väzení uškrtený.

Pápež Teodor II., ktorý bol v úrade počas 20 dní v novembri 897 anuloval verdikt Synody s mŕtvolou. Formozovo telo vrátili do Baziliky svätého Petra, kde ho obliekli do pápežského rúcha a vrátili do krypty. Neskôr pápež Ján IX. (898 – 900) vyhlásil všetky posmrtné procesy za nezákonné.

Ďalší prívrženec Spoletovcov, pápež Sergius III. (904 – 911) zase zrušil rozhodnutia Teodora II. a Jána IX., potvrdil rozsudok nad Formozom a nechal na náhrobok Štefana VII. vytesať oslavný epitaf. Sergius bol skorumpovaný vrah (čo však môže byť napadnuté, keďže väčšina zachovaných informácií o ňom pochádza od jeho protivníkov), no jeho rozhodnutia nikdy neboli oficálne zrušené, namiesto toho sa jednoducho nerešpektujú.

Odraz v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Celá príhoda sa stala námetom mnohých beletristických spracovaní. Jedným z nich je aj poviedka Egona Bondyho Mníšek.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Svätá Stolica nepovažuje Štefana II. za pápeža, ale historici ho uvádzajú v zoznamoch pápežov. Štefan II. (a každý ďalší pápež menom Štefan) má preto nejednoznačné číslovanie a môže sa označovať aj ako Štefan II. (III.) alebo Štefan III. (II.), resp. ako Štefan VI. (VII.) alebo Štefan VII. (VI.).