T-34

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
T-34
T-34/76, pamätník v meste Chmeľnickij. Korba tanku predstavuje ranú produkciu Charkovskej továrne. Veža neskorú produkciu rokov 1942/1943 tovární na Urale. Kolesá dvoch typov neskoršej produkčnej rady typické skôr pre modely T-34/85.

T-34/76, pamätník v meste Chmeľnickij. Korba tanku predstavuje ranú produkciu Charkovskej továrne. Veža neskorú produkciu rokov 1942/1943 tovární na Urale. Kolesá dvoch typov neskoršej produkčnej rady typické skôr pre modely T-34/85.

Základná charakteristika
Posádka 4 (vodič, veliteľ, strelec, nabíjač)
Dĺžka 6,75 m
Šírka 3 m
Výška 2,45 m
Hmotnosť 26 000 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie čelné 70 mm
Hlavná zbraň 76,2 mm kanón F-34
Sekundárne zbrane 2x 7,62 mm guľomety DT
Pohon a pohyb
Pohon 12-valcový Diesel V-2-34
373 kW (500 k)
Odpruženie torzné tyče – Christie
Max. rýchlosť 55 km/h
Pomer výkon/hmotnosť 19,2 hp/tona
Dojazd 184 km (na ceste)
Priechodnosť svah so sklonom 35°, stena vysoká 0,71 m, brod hlboký 1,37 m, zákop široký 2,95 m

T-34 je sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku patril k najlepším stredným tankom, ktorý skĺbil dobrú mobilitu, pancierovanie aj palebnú silu. Na začiatku operácie Barbarossa neexistoval nemecký tank, ktorý by sa mu mohol úspešne postaviť v boji. T-34 všetky prekonával výzbrojou aj pancierovaním, väčšina ho dokonca nebola schopná vôbec ohroziť.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvých skúsenostiach z bojov v španielskej občianskej vojne, kde sa sovietske tanky BT a T-26 ukázali ako nedostatočne pancierované pred súčasnými protitankovými zbraňami požiadalo velenie tankových vojsk Červenej armády o prípravu nových tankov so zvýšenou pancierovou ochranou[1].

A-8 (BT-7M), A-20, T-34 model 1940, T-34 model 1941

V októbri 1937 bol ChTZ (Charkovskij tankovyj zavod) poverený vývojom nového tanku, ktorý by mal nahradiť tanky radu BT. Šéfkonštruktér Michail Koškin bol svojimi nadriadenými podrobne inštruovaný, že sa hľadá nový kolopásový tank. Koškin si bol vedomý konštrukčných obmedzení kolopásových tankov. Tak popri kolopásovej konštrukcii odvodenej od tankov BT, ktorej prototyp niesol označenie A-20, vypracoval aj variant s čisto pásovým podvozkom, ktorý nazval A-32. Výhodou masívnejšej konštrukcie tanku A-32 bolo hlavne to, že mohol byť v budúcnosti vybavený silnejším pancierom a ťažším vybavením. V roku 1938 demonštroval obe konštrukcie pred výborom Rady obrany ZSSR. Typ A-32 bol okamžite kritizovaný hlavne maršalmi Vorošilovom a Kulikom. Najmä Kulik zúril, že si konštruktér vôbec dovolil nejaký nekolopásový variant ponúknuť a nekompetentne dopredu odsudzoval novú konštrukciu. Stalin však pri konečnom rozhodovaní navrhol aby boli pripustené ku skúškam oba prototypy. Tank A-32, premenovaný na T-32 teda mohol pokračovať. Čakala ho ťažká cesta, pretože predsedom komisie pre posúdenie spôsobilosti oboch typov bol neskôr menovaný práve Kulik.

V roku 1939 bolo dokončené vyhodnotenie oboch strojov. V januári a februári 1940 boli dodané prvé dva prototypy. Kulik urobil všetko možné, aby nafúkol závady pri prototype T-32 a súčasne banalizoval podobné závady pri stroji A-20. Pod jeho tlakom sa komisia klonila k odmietnutiu stroja, nakoniec však pod vplyvom balistických skúšok, z ktorých T-32 vyšiel lepšie, nerozhodla v prospech A-20. Postaviť proti maršalovi sa však komisia neodvážila a rozhodnutie, ktorý typ dostane prednosť, odložila. Ministerstvo obrany tiež požadovalo, aby prototypy najprv najazdili 2 000 km. Vrchné velenie nejakú dobu váhalo, nakoniec však pri zvážení omnoho väčšieho potenciálu ďalšieho vývoja typu T-32, sa 30. marca 1940 rozhodlo odporučiť ho do sériovej výroby v trochu upravenom variante, ktorý bol potom pomenovaný T-34. Rozsiahlejšie testy s novým vozidlom nikdy neprebehli, pretože sovietske velenie pod tlakom nemeckých úspechov v Západnej Európe požadovalo okamžité zavedenie do výroby. Fabrika v Charkove mala do konca roka dodať 600 tankov, Stalingradský traktorový závod ďalších 100[2].

Prvé verzie tanku boli vyzbrojené kanónmi kalibru 76 mm, označujú sa teda ako T-34/76 (1940). Nutné spomenúť, že ide o pomerne rôznorodú skupinu s mnohými rozličnými úpravami a odlišnosťami pokiaľ išlo o výrobnú technológiu, pretože každá továreň, ktorá stroje vyrábala ich do určitej miery modifikovala. Tak sa napríklad medzi tankistami povrávalo, že tanky T-34 vyrobené v Tomsku sú najlepšie.[3] V roku 1943 bola začatá produkcia tankov vyzbrojených 85mm kanónom, ktoré mali predstavovať reakciu na nové nemecké tanky typov Tiger a Panther, ktoré starý T-34/76 vysoko prekonávali. T-34/85, s vežou z tanku KV-85[4], ktorá bola vybavená 85mm kanónom, predstavoval adekvátnu reakciu, aj keď otázka pomeru síl medzi ním a jeho vyššie zmienenými protivníkmi je dodnes zdrojom vášnivých polemík odborníkov aj obdivovateľov oboch typov. T-34/85 mal totiž kvalitný kanón, ale oproti svojim protivníkom mierne poddimenzovaný pancier.

Výroba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé dva tanky typu T-34/76 boli vyrobené v januári roku 1940. Ich prvé skúšky boli veľmi úspešné, hoci postupom času sa začali prejavovať určité nedostatky v nadpriemerne rýchlom opotrebovaní niektorých dielov, čo viedlo k ďalšiemu zastaveniu produkcie v marci 1940, kedy Kulik prikázal zrušenie výroby a vyvinutie iného, nového tanku. Jeho rozhodnutie bolo nakoniec zvrátené, ale aj tak došlo k ďalšej strate času. Napriek tomu dostala Červená armáda do začatia operácie Barbarossa asi 1 225 tankov T-34, čo bola impozantná sila. Drvivá väčšina z nich bola prednostne pridelená západným vojenským okruhom, kde potom čelili vpádu vojsk Osi. Ich nasadenie nebolo príliš úspešné, je však nutné podotknúť, že to nebolo práve vinou ich konštrukcie. Je fakt, že počas prvých 2 – 3 týždňov operácie Barbarossa boli ruské tankové formácie zo západných okruhov prakticky celkom vyhladené spolu s modernými strojmi typu KV a T-34, a to i napriek ich obrovskej technickej prevahe nad strojmi nepriateľa.

Súčasne však nabiehala výroba v továrňach a krajina prechádzala na totálne vojnové hospodárenie. Zároveň sa produkcia aj racionalizovala, napríklad zváraná veža bola nahradená liatou, lebo vďaka dostatku legúr už pancier nemusel byť valcovaný. Postupne sa začali liať aj ostatné diely, čo ušetrilo množstvo práce, no do určitej miery zvýšilo hmotnosť. Liate súčiastky však boli odolnejšie, čo sa odrazilo aj na lepších vlastnostiach pancierovania.

Do konca roku 1941 bolo vyrobených viac než 1 500 tankov T-34 a produkcia stále stúpala napriek územným a hospodárskym stratám. Čiastočne to bolo aj tým, že sa velenie Červenej armády rozhodlo pre unifikáciu výzbroje. V roku 1942 bolo vyrobených asi 12 520 strojov, v roku 1943 asi 15 700 T-34/76 a takmer 300 strojov typu T-34/85, v roku 1944 asi 3 000 T-34/76 a 11 800 strojov T-34/85 a v roku 1945 12 500 strojov T-34/85 (z toho asi 7 330 do konca vojny). Celkom ZSSR vyrobil v rokoch 1940 – 1945 viac než 50 000 týchto tankov, celková produkcia všetkých typov T-34 vrátane povojnovej dosahuje viac než 60 000 kusov. Výroba bola zastavená v roku 1946, v 50. rokoch však boli ešte nejaké stroje vyrobené v zbrojovkách sovietskych satelitov, konkrétne Poľska a Česko-Slovenska. Išlo asi o 4 500 strojov.

Varianty tanku[upraviť | upraviť zdroj]

T-34/43 s kanónom kalibru 76 mm
  • T-34/76
  • T-34/85

Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Tank T-34 model 1941 pri meste Rossoš.

Prototypy tanku T-34 postavené v januári 1940 mali byť podľa predstáv inžinierov vyskúšané podobne ako prototypy tankov KV-1 v priebehu Zimnej vojny, ale tá nakoniec skončila príliš skoro, než sa mohli zapojiť do akcií.

Prvé bojové nasadenie teda čakalo tanky T-34 až po začiatku operácie Barbarossa. Prvou zdokumentovanou akciou tankov T-34 je úspešný protiúder jedného práporu 34. tankovej divízie pri rieke San 22. júna 1941. Úspešnosť tejto akcie bola ale (v tejto dobe) skôr ojedinelá. Napriek tomu, že tanky T-34 mali zdrvujúcu prevahu nad ktorýmkoľvek vtedajším nemeckým tankom, boli ich formácie v prvých 2 – 3 týždňoch vojny prakticky celkom vyhladené, čo malo hneď niekoľko dôvodov.

Prvým bola nevycvičenosť posádok tankov – jednak absolútna (úroveň výcviku bola v Červenej armáde celkovo veľmi nízka), jednak spôsobená tým, že sa posádky nestihli so strojmi zžiť. Prvé várky týchto tankov navyše trpeli značnou poruchovosťou (čo možno ale povedať o všetkých nových typoch tankov všeobecne), poruchové boli v prvom rade prevodovky[5].

Veľký problém predstavovala logistika. V tomto ohľade išlo najmä o dôsledok nekompetencie a diletantizmu „architektov“ Červenej armády, najmä maršalov Kulika a Vorošilova, ktorí systematicky zanedbávali celý logistický úsek. Najhoršie sa tento fakt prejavil pri tankových vojskách, pre ktoré neboli vystavané zodpovedajúce kapacity skladov, cisterien a zásobovacích vozidiel, odťahová služba potom prakticky neexistovala. Celá vec bola ešte zhoršená faktom, že tank T-34 bol na začiatku vojny jedným z mála sovietskych strojov, ktorý používal ako palivo naftu. Táto výnimočnosť, ktorá inak bola veľmi výhodná, pretože tank nemal také tendencie po zásahu vzplanúť, bola strojom spočiatku mnohokrát osudná, pretože zatiaľ čo distribúcia benzínu a streliva bola síce úbohá, ale občas fungovala, distribúcia nafty krátko po začatí bojov prakticky prestala existovať. Tých niekoľko cisterien a skladov, ktoré existovali a v žiadnom prípade nemohli pokryť spotrebu, veľmi rýchlo vyradila Luftwaffe, pokiaľ ich na svojom rýchlom postupe nezabral Wehrmacht. Dôsledkom bolo, že najlepšie tanky, akými Červená armáda disponovala, museli byť na ústupe ničené či opustené, pretože ich nebolo možné vziať so sebou.

Tanky T-34 model 1942 útočiace spolu s pechotnými jednotkami pri Briansku.

V dobe svojho prvého nasadenia predstavovali tanky T-34 celkom novú kvalitatívnu triedu v rámci tankových konštrukcií. Nemecké tanky typov PzKpfw I, PzKpfw II, PzKpfw 35(t), PzKpfw 38(t) a PzKpfw III s 37mm kanónom ho vôbec nemohli ohroziť, pretože nedokázali prestreliť jeho pancier ani z tesnej blízkosti. O niečo lepšie si viedli nové tanky typu PzKpfw III s 50mm kanónom a stíhač tankov Panzerjäger I, ktoré mohli prestreliť niektoré slabšie časti jeho zadného panciera. Najlepšie na tom boli tanky typu PzKpfw IV, vyzbrojené krátkym 75mm kanónom a útočné delá Stug III A-D, ktoré dokázali z malej vzdialenosti prestreliť zadný aj bočný pancier a pri veľkom šťastí údajne aj čelný. Problém však bol v tom, že sa najskôr museli takto blízko dostať, čo nebolo až tak jednoduché, pretože 76mm kanón T-34 bez problémov prebíjal čelný pancier všetkých týchto strojov aj na veľkú vzdialenosť. Nemecké tanky viedli vo vedľajších parametroch, technike a jej kvalite (všetky mali vysielačky, ich vnútorný bojový priestor nebol tak stiesnený, mali kvalitnejšiu zameriavaciu techniku a lepšie riešený výhľad von. Takisto boli trochu spoľahlivejšie). Na druhej strane, spočiatku tieto rozdiely v sekundárnom vybavení nehrali v prípade stretnutia až tak veľkú úlohu. V roku 1941 tank T-34 nemal teoreticky medzi nepriateľskou technikou súpera rovnakých kvalít.

Situácia sa začala meniť v roku 1942, kedy sa na fronte začali objavovať improvizované stíhače tankov typu Marder I (kuna) a prvé tanky typu PzKpfw IV s dlhým 75mm kanónom KwK40 L/43, čím získal T-34 súpera, ktorý ho už dokázal zničiť aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším nebezpečným súperom sa stali útočné delá StuG III, ktoré od série F dostali dlhý 75 milimetrový kanón. Tanky PzKpfw III dostali dlhý 50mm kanón, takže získali aspoň nejakú, aj keď nie príliš veľkú šancu. Tanky T-34 stále predstavovali určitú vyššiu kvalitu, najmä preto, že sa postupne darilo zvyšovať počet strojov s vysielačkou a vylepšovať ich sekundárne štruktúry. Sovietska armáda však naďalej nebola schopná aj napriek kvalitatívnej a v určitých obdobiach aj kvantitatívnej prevahe svojej obrnenej techniky úspešne porážať nemecké tankové armády.

V roku 1943 sa na fronte objavil už celý rad strojov s ktorými sa T-34/76 mohol merať len ťažko. V prvom rade išlo o ťažký tank Tiger a stredný tank Panther. Panther výrazne prekonával T-34 najmä v presnosti a účinnosti kanónu. Takisto sa objavil už celý rad nemeckých stíhačov tankov druhej generácie, ktoré už boli schopné viesť priamy boj s tankami T-34. Odpoveďou sovietskej vojnovej výroby bol tank T-34/85, ktorý predstavoval zodpovedajúcu reakciu. Tank Panther bol vyvinutý na základe skúmania konštrukcie tanku T-34 a bol prvý nemecký tank, ktorý mal sklonený pancier. Ten už predtým použili na viacerých konštrukciách (vrátane T-34) úspešne Sovieti. Obidva tanky boli približne rovnako pancierované aj ťažké, pričom Panther prekonával T-34 v presnosti a výkone kánona, čo bolo v boji rozhodujúce. T-34 vynikal jednoduchosťou výroby, ktorá umožnila prečísliť nemecké stroje.

T-34 zničený protitankovou strelou ktorá prerazila prednú časť tanku v Stalingrade na jeseň 1942.

Zvyšok vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu vojny došlo k podstatnej zmene situácie. Mohutné výrobné kapacity idúce na plný plyn a značné ľudské rezervy viedli k tomu, že ZSSR chrlil nové tanky aj s posádkami v obrovskom množstve, takže ani výrazný nepomer strát tankov v boji, ktorý podľa niektorých zdrojov činil až 1:10 v neprospech sovietskej strany, nedokázal Červenú armádu zlomiť. Postupne dochádzalo k vyrovnávaniu kvality oboch armád, ako pri posádkach tankov, tak veleniu jednotiek.

V rámci kvality posádok išlo o dôsledok ohromných strát v nemeckých radoch, kedy na miesto veteránov prišli neskúsení jedinci. Tento trend bol zrejmý aj v tankových silách, napriek tomu že tie si vďaka svojej elitnosti udržiavali istú úroveň a skôr vysávali kvalitných bojovníkov ostatných druhov zbraní, najmä potom pokiaľ išlo o posádky útočných diel a stíhačov tankov. Na sovietskej strane potom dochádzalo ku zlepšeniu výcviku a postupnému získavaniu skúseností.

V rámci kvality veliteľov dochádzalo na oboch stranách na nižších postoch k podobnému javu ako pri posádkach, na vyšších potom išlo na nemeckej strane o odstraňovanie schopných veliteľov, ktorí mali dosť odvahy vzoprieť sa nezmyselným rozkazom z Hitlerovho štábu či ich ignorovať. Takto boli odvolaní napr. Heinz Guderian i Erich von Manstein. Na sovietskej strane potom došlo k obmedzeniu vplyvu politických komisárov na riadenie bojových operácií a k tvrdej selekcií v rámci dôstojníckeho zboru.

Vyrovnávaniu kvality ľudí samozrejme neprinieslo tak evidentný efekt, ako by malo mať, pretože bol potlačovaný tým, že nemecké tanky a stíhači tankov rýchlo kvalitatívne predstihli svojich protivníkov. Sekundárne zlepšenie ruských tankov T-34 (zlepšenie zameriavacej a pozorovacej optiky, dovybavenie vysielačkami a zníženie poruchovosti) nebolo adekvátne voči faktu, že nemecké tanky dostali nové zbrane s ešte kvalitnejšou optikou a že sa objavili nové tanky a stíhače tankov, ktoré stroje T-34 prekonávali. Sovietska strana reagovala novou generáciou tankov T-34/85, ktorá prekonávala zodpovedajúce stroje radu PzKpfw IV, hoci už nikdy nezískali tak výrazný náskok, ako na začiatku vojny.

V dôsledku určitého vyrovnania kvality sa naplno prejavila hospodárska prevaha Spojencov. Tank T-34 bol na front vrhaný v značných množstvách, takže svetlo sveta mohli zazrieť napr. taktika pre boj s tankami Tiger, ktorá spočívala v tom, že sa minimálne 4 tanky T-34 vrhali na osamoteného protivníka s predbežnou kalkuláciou, že 2 – 3 z nich budú odpísané, aby sa zvyšok dostal do pozície, odkiaľ bol úspech temer zaručený – pomer strát 3:1 bol v tomto prípade totiž považovaný za veľmi výhodný pre sovietsku stranu. Sovietska strana všeobecne nijako neľutovala obetovať vlastné sily, pokiaľ to považovala za vhodné k urýchleniu operácií a dosiahnutí dobrého výsledku, či už bol definovaný akokoľvek. V mnohých prípadoch sa preto stávalo, že po väčšej ofenzíve musel byť vozový park tankových jednotiek vybudovaný prakticky znovu. Tieto vysoké straty však neboli zapríčinené nízkou kvalitou tanku, ale štýlom boja sovietskej armády a najmä spôsobom nasadzovania tankov T-34 v bojoch v mestách a neprehľadnom teréne. Pre porovnanie, podobný štýl boja tankových jednotiek aplikovali i jednotky západných Spojencov, ktoré boli vyzbrojené tankami M4 Sherman.

T-34 v iných armádach[upraviť | upraviť zdroj]

Stroje T-34 boli v priebehu vojny dodané niekoľkým spojencom ZSSR, najmä v ZSSR zostaveným poľským a československým jednotkám, Bulharskej armáde po jej prechode na stranu ZSSR a Titovým partizánom. Červená armáda pochopiteľne dodala (aj keď nedobrovoľne) tanky T-34 aj svojim nepriateľom. Používali ich Nemci a Fíni. 1. januára 1945 sa v radoch fínskych tankových vojsk nachádzalo 14 strojov T-34, z toho 7 T-34/76 a 7 T-34/85. Počet tankov T-34 používaných nemeckou armádou je ťažké odhadnúť, ale išlo rádovo minimálne o stovky strojov, z ktorých mnohé boli v nemeckých poľných dielňach rôzne upravené.

Bojové nasadenie po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Kórejská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Tanky T-34/85 prežili druhú svetovú vojnu nielen ako vďačné a lacné exponáty tankových múzeí, ale ako stále použiteľný a vysoko účinný bojový prostriedok. Najväčším konfliktom, ktorého sa zúčastnili, bola bez pochyby Kórejská vojna. Keď vojská severnej Kórey prekročili 25. júna 1950 hranice, disponovali 85 tankami typu T-34/85, ktoré mali veľký podiel na jej úspechu, pretože Juhokórejská strana ani americké jednotky nedisponovali adekvátnou protizbraňou. Ani v prvej vlne urýchlene dodané tanky M24 Chaffee neboli zodpovedajúcim protivníkom. Až keď USA neskôr začali masívny prísun zodpovedajúcej techniky (M4 Sherman, M26 Pershing, pancierovky 89 mm), bola prevaha obrátená v prospech vojsk OSN a nič na tom nezmenili ďalšie dodávky zo ZSSR (odhadované na 200 – 400 ďalších strojov).

Ďalšie nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že tank T-34 pomaly zastarával (posledná modernizácia v rámci sovietskych ozbrojených síl prebehla v roku 1969, ďalšie už boli zamietnuté ako neperspektívne), dlho sa udržal vo výzbroji ozbrojených síl z vojenského hľadiska druhoradých mocností či štátov. Bojoval v Maďarsku v roku 1956, v Suezskej vojne, odrážal inváziu v Zátoke svíň, účinkoval v občianskej vojne v Jemene (1961 – 1967) aj v Šesťdennej vojne na strane Arabov či vo Vietnamskej vojne. Od Jomkipurskej vojny bol v rozsiahlejších konfliktoch používaný ko druhosledový, hoci v konfliktoch chudobných afrických krajinách alebo pri bojoch v Juhoslávií v 90. rokoch sa ešte stále uplatňoval, najmä vďaka svojej finančnej dostupnosti. Niektoré chudobné štáty ho mali vo výzbroji ešte na začiatku 21. storočia.

T-34 ako múzejný exponát[upraviť | upraviť zdroj]

Niet divu, že vzhľadom na obrovské množstvo strojov, ktoré boli vyrobené a prežili do ukončenia bojov, sa tank T-34 stal asi najčastejšie uchovávaným múzejným exponátom v oblasti obrnenej techniky druhej svetovej vojny. Ďalšie T-34 skončili ako pomníky pripomínajúce významné bitky. Na Slovensku možno vidieť niekoľko tankov T-34/85 v oblasti Duklianskeho priesmyku. Zaujímavé je najmä rozmiestnenie asi 8 ks tankov T-34/85 medzi obcami Nižná Pisaná a Kapišová. Tanky sú rozmiestnené tak ako boli zničené počas bojov Karpatsko-duklianskej operácii, nejde však o originálne kusy, ktoré bojovali počas vojny, ale o tanky inštalované po vojne.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BEAN, Tim, FOWLER, Will: Russian tanks of World War II: Stalin's Armored Might. Londýn: MBI Publishing Company, 2002, s. 75
  2. NESS, L.S.: Jane's World War II Tanks and Fighting Vehicles: The Complete Guide. Londý: HarperCollins, 2002. s. 154, ISBN 0007112289
  3. DRAGUNSKIJ, David Abramovič: Gardoví tankisti v útoku. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1983, s.?
  4. BISHOP, Chris: The encyclopedia of weapons of World War II. Londýn: Barnes & Noble, Inc., 1998, s. 39
  5. ZALOGA Steven, GRANDSEN, James: Soviet Tanks and Combat Vehicles of World War Two. Londýn: Arms and Armour Press, 1984, s. 129

Ďalšia použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PEJČOCH, Ivo, SPURNÝ, Svatopluk: Obrnená technika 3. ZSSR 1919-1945 (I. časť). Praha: Ares, 2002. ISBN 80-86158-31-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]