T-72

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
T-72
český T-72M4

český T-72M4

Základná charakteristika
Posádka 3 muži
Dĺžka 690 cm
Šírka 360 cm
Výška 220 cm
Hmotnosť 41 000 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie kompozitný pancier, čelný hrubý 200 (T-72) až 400 mm (T-72M)
Hlavná zbraň 125mm kanón 2A46 s automatickým nabíjačom, verzia T-72B môže strieľať protitankovou strelu AT-11
Sekundárne zbrane 1x spriahnutý 7,62mm guľomet PKT
1x 12,7mm protilietadlový guľomet
Pohon a pohyb
Pohon 12-valcový Diesel
618 kW (840 k)
Odpruženie torzné tyče
Max. rýchlosť 70 km/h po ceste
Pomer výkon/hmotnosť hp/tona
Dojazd 450 km km po ceste, 600 km s prídavnou nádržou
Priechodnosť

T-72 Ural niekedy tiež označovaný ako Objekt 172M je sovietsky hlavný bojový tank používaný od prvej polovice 70. rokov 20. storočia dodnes. Jedná sa o jeden z najrošírenejších hlavných bojových tankov na svete.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj tanku začal vo fabrike UralVagonZavod v Nižnom Tagile. Cieľom konštruktérov bolo vyrobiť efektívny ale jednoduchý a na výrobu nenáročný tank. Vyvíjaný bol súčasne s typom T-64A, ktorého výroba sa začala v Charkovskom traktorovom závode. T-64A bol do výzbroje zavedený v roku 1968 a predstavoval jeden z najmodernejších tankov svojej doby. Jeho výroba bola plánovaná v Charkove, Leningrade, Omsku a Nižnom Tagile. Zavedenie výroby moderného tanku, hlavne jeho nového motoru 5TDF, ktorý si vyžadoval rad nových postupov, však nebolo v tomto období vo všetkých týchto továrňach možné. V prípade vojny nebolo možné produkovať vo všetkých týchto továrňach dostatočné množstvo T-64A. Ministerstvo priemyslu preto navrhlo vývoj tanku T-64 s motorom V-45, ktorý bol vyvíjaný v tankovej konštrukčnej kancelárii v Nižnom Tagile pod vedením L. N. Karceva. Pôvodný T-64 s novým motorom (pod označením Objekt 172 bol ďalej upravovaný a dostal označenie Objekt 172M.

Začal sa vyrábať v roku 1971, do výzbroje sovietskych ozbrojených síl sa stroj dostal v roku 1973 pod označením T-72 Ural. Tank bol rovnocenný stroju T-64, bol však jednoduchší a lacnejší na výrobu. Vážil 41 ton, pohonnú jednotku predstavoval dieslový motor V-45 o výkone 780 koní. Stroj dosahoval najvyššiu rýchlosť na ceste 60 km/h. Vďaka automatickému nabíjaču, ktorý bol jednoduchší ako v stroji T-64 mal len 3 členov posádky. Hlavnú výzbroj tvorí kanón kalibru 125 mm s hladkým vývrtom. Nedostatkom však bola nekvalitná munícia, ktorá má za následok neefektivitu kanóna na vzdialenosť väčšiu ako 1500 m. Za nedostatočnú je tiež považovaná automatická stabilizácia kanóna.[1]

T-72M1 slovenskej armády.

Vedľajšia výzbroj pozostávala zo spriahnutého guľometu kalibru 7,62 mm a guľometu kalibru 12,7 mm umiestneného na veliteľskej vežičke, ktorý slúžil na obranu pred vrtuľníkmi či k paľbe po ľahko pancierovaných cieľoch.

Celkovo ich bolo vyrobených okolo 20 000 ks a vyvážané boli do krajín Varšavskej zmluvy, Fínska, Juhoslávie, Indie a na Blízky východ. Vzniklo veľa verzií, napr. pôvodné typy T-72 majú čelný pancier silný 200 mm, zatiaľ čo typy T-72G a T-72M 350 až 400 mm. Z typu T-72 bol neskôr vyvinutý ruský hlavný bojový tank T-90.

T-72 je na rozdiel od najnovších tankov NATO dosť ľahký a celkovo menší. Dôvodom je najmä iná koncepcia vývoja tankov, ktorú zaviedli sovietski a pokračujú v nej i ruskí konštruktéri. Menšie rozmery tankov, najmä ich menšia výška totiž výrazne zvyšujú maskovanie tankov a tým aj šancu prežiť v boji. Jeho 125mm kanón má omnoho kratší účinný dostrel, ako západné tanky, ale na menšie vzdialenosti je schopný prebiť aj najmodernejšie pancierovanie tankov NATO. Narozdiel od techniky NATO má tank stále pasívnu ochranu pred rádioaktívnym žiarením. Doterajšie konflikty jednoznačne nepreukázali, či je táto koncepcia lepšia alebo horšia ako západná. Slovenská verzia T-72M2 je vybavená jedným protilietadlovým kanónom kalibru 30 mm 2A42 s dostrelom 2 000 m na pravej strane veže namiesto 12,7mm guľometu (pôvodne sa uvažovalo s montážou dvoch 20 mm kanónov Oerlikon-Contraves KAA).

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Stroje boli nasadené vo viacerých ozbrojených konfliktoch. Najvýznamnejšie stretnutie so západnými tankami M1 Abrams a Challenger 1 počas vojny v Perzskom zálive a operácie Iracká sloboda skončilo pre iracké tanky T-72 veľkým neúspechom. Z hľadiska doktríny nasadenia je však potrebné poznamenať, že T-72 nie je hlavný bojový tank, ktorý sa mal aktívne podieľať na stíhaní a boji s tankovými zväzmi vyzbrojených najnovšími tankmi západnej konštrukcie, táto úloha bola ponechaná typom T-64 a T-80. Konštrukcia T-72 bola koncipovaná ako relatívne lacný hlavný bojový tank, ktorý by bol spoľahlivý a nenáročný na údržbu a mohol byť široko exportovaný do spriatelených zemí.[1]

Iracké T-72 boli počas oboch konfliktov s krajinami NATO porazené. Bolo to jednak pre nižšiu úroveň výcviku irackých vojsk a nepriateľskú drvivú leteckú a početnú prevahu ako aj pre zastaranosť tankov T-72. Iracké T-72 boli menej výkonné exportné verzie, ktoré už dlhšiu dobu neprešli modernizáciou, dôležitým faktom bola aj nedostatočná priebojnosť ich menej kvalitnej munície.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Hebert, M., Tucker, S. C., 2008, Tanks. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 2015

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]