Talianska literatúra

Z Wikipédie

Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok. Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií....

Toto je sumár talianskej literatúry.

Obsah 1 Pôvod 2 Sicílska škola 3 Náboženská poézia stredného severu 4 Spontánny vývoj talianskej literatúry 5 Dante 6 Petrarca a po ňom 7 Renesancia 8 Vývoj renesancie 9 Obdobie dekadencie 10 Obnovenie v 18. storočí 11 Devätnáste storočie a neskôr 12 Referencie 13 Pozri aj 14 Nobelove ceny

[upraviť] Pôvod

Na konci 5. storočia vpadli severskí dobyvatelia do Talianska. Rímska ríša sa rozpadla, ale latinská tradícia sa držala pri živote vďaka Cassiodoriovi, Boetiovi, Symmachovi. V Ravene vzniklo pod Theodorikom nové kráľovstvo. Slobodné umenia prekvitali, gotickí králi sa obklopovali majstrami rétoriky a gramatiky. V Taliansku zostali niektoré školy ateistov a v nich vyrástlo niekoľko skutočne výnimočných mužov ako Magnus Felix Ennodius, poét viac pohanský ako kresťanský, Arator, Venantius Fortunatus, Venantius Jovannicius, Felix gramatik, Peter z Pisy, Paulinus z Aquilei a mnoho iných.

Taliani nikdy neobľubovali teologické štúdie a tí, ktorí na nich záviseli preferovali Paríž pred Talianskom. Talianov priťahovalo niečo praktickejšie, pozitívnejšie -- obzvlášť štúdie rímskeho práva. To oddialilo neskoršie založenie stredovekých univerzít v mestách Bologna, Padova, Vicenza, Neapol, Salerno, Modena a Parma; a tie zasa pomáhali šíriť kultúru a pripravovať pôdu pre vývoj novej literatúry vo vulgárnej reči. Pretrvávanie klasických tradícií, zanietenie pre pamiatky Ríma a obzvlášť politické záujmy, ktoré sa prejavili vo vojnách lombardských komún proti ríši Hohenstaufenov, duch inklinujúci viac k praxi ako k teórii -- toto všetko malo silný vplyv na osud talianskej literatúry.

Zatiaľ, čo legendy, príbehy, epické básne a satira sa objavovali a šírili zo všetkých strán, Taliansku boli tieto hnutia buď cudzie alebo v nich zohrávalo zvláštnu úlohu. Poznáme napríklad čím boli trójske tradície v stredoveku -- a mali by sme si myslieť, že v Taliansku -- krajine Ríma, pretrvávajúcej pamiatky Aenea a Virgília -- by mali byť obzvlášť rozvinuté. Nebolo to však tak. V Európe sa obajvila zvláštna kniha, nikto presne nevie kedy, Historia de excidio Trojae napísaná údajne istým Phrygianom Dariom, očitým svedkom trójskej vojny. V stredoveku sa stala táto kniha základom mnohých prác. Benoit de Sainte-More zostavil na jej základe veľmi dlhú francúzsku báseň, ktorá sa zasa stala zdrojom pre iných básnikov ako Herbort z Fritzlaru a Conrad z Wurzburgu. Teraz k talianskemu fenoménu -- kým Benoit de Sainte-More napísal svoju báseň vo francúzštine, berúc materiál z latinskej histórie, dvaja nemeckí spisovatelia vytvorili vo svojom jazyku takmer originálne dielo -- na druhej strane talian podľa Benoita zostavil v latinčine Historia destructionis Trojae; bol ním Guido delle Colonne z Messiny, jeden z poétov Sicílskej školy píšucich vo vulgárnom jazyku. Guido bol imitátor Provenšals; rozumel po francúzsky a aj tak napísal svoju knihu po latinsky, čím zmenil trubadúrsku romancu na serióznu históriu.

Rovnako sa stalo s inými veľkými legendami. Legenda o Alexandrovi Veľkom inšpirovala v Taliansku jeho latinské dvojča Qualichino z Arezza. Celá Európa bola plná Kráľa Arthura. Taliani sa uspokojili s prekladom a skrátením francúzskych románov. Dokonca aj náboženské legendy majú v Taliansku iba slabé korene. Jacobus de Voragine zbierajúc svoje životy svätých zostal iba historikom, učencom, takmer kritikom pochybujúcim o veciach, ktoré opisoval. Taliansko nemalo žiadnu z kníh, v ktorých je stredovek tak zvláštne zobrazený, či už v jeho asketickom alebo rytierskom ponímaní. Intelektuálny život v Taliansku sa prejavil v zvláštnej, pozitívnej, takmer vedeckej forme, v štúdiu rímskeho práva, v záznamoch Farfa z Marsicana a iných, v prekladoch Aristotela, v učeniach Salernskej školy, krátko v cestách Marca Pola, v dlhej sérii faktov, ktoré sa zdajú byť oddelené od faktov stredoveku a na druhej strane zjednotené s klasickým Rímom a renesanciou.

Latinčina v Taliansku mala pretrvávajúci charakter a vývoj nového vulgárneho jazyka bol veľmi pomalý, predchádzali mu dve obdobia taliankej literatúry v cudzích jazykoch a francúzštine. Mnohí taliani ako Marchese Twy Alberto Malaspina (12. storočie), Maestro Ferrari Ferrara, Cigala z Ženevy, Zorzi z Benátok, Sordello z Mantuy, Buvarello z Bologne, Nicoletto z Turína písali básne Provenšal ospevujúc vojnu a lásku. Žili na dvoroch alebo medzi ľuďmi, navykajúc ich na nové zvuky a harmónie.

V tej istej dobe existovala aj iná poézia epického druhu písaná v zmiešanom jazyku založenom na francúzštine ale s tvarmi a slovami z talianskych dialektov, ktoré sa sústavne miešali. Môžeme to pozorovať na hybridných slovách podľa zvukov podľa prvidiel oboch jazykov, francúzske slová s s talianskymi koncovkami. Systém vokalizácie v slovách blížiaci sa italo-latinskému použitiu, niečo, čo patrí naraz obom jazykom, sťaby pokus o vzájomné preklenutie pri splynutí. Patria sem chansons de geste, Macaire, Entre en Espagne, ktoré napísal Niccola z Padovy, Prise de Pampelune a iní. Toto všetko predchádzalo príchodu čisto talianskej literatúry.

Ako pokračoval boj medzi francúzštinou a taliančinou, francúzština prehrávala. Znovu sa objavovali hybridizmy, ale už neprevažovali. V dielach Buovo d'Antona a Rainardo e Lesengrino je jasne cítiť benátsky dialekt, hoci jazyk je ovplyvnený francúzskymi tvarmi. Tieto diela, ktoré G. I. Ascoli nazval miste (zmiešané), priamo predchádzali čisto taliansku literatúru.

Dnes je dokázané, že určitý druh literatúry existoval už pred 13. storočím: Ritmo cassinese, Ritmo su Sant'Alessio, Laudes creaturarum, Ritmo Lucchese, Ritmo laurenziano, Ritmo bellunese klasifikuje Segre et al. ako "Archaické diela" (Componimenti Arcaici): "tak sa označujú prvé iterárne diela v bežnej taliančine, ktoré sa datujú od posledných dekád 12. storočia do skorých dekád 13." (Segre, 1997). Avšak ako poukazuje, táto literatúra nemá zatiaľ jednotné štylistické alebo lingvistické vlastnosti. Tento raný vývoj však prebiehal na celom polostrove, rozdiel bol iba v predmete umenia. Na severe boli poéti Giacomino z Verony a Bonvecino z Rivy obzvlášť nábožní a mali byť ľuďmi recitovaní. Boli písané v dialekte zmiešanom z milánčiny a benátčiny a ich štýl niesol silné znaky francúzskej opisnej poézie. Môžu sa považovať za súčasť populárnej poézie v širšom zmysle slova. Tento druh kompozície bol možno povzbudený starým severotalianskym zvykom počúvať na námestiach a pri cestách piesňam žonglérov. Tým istým davom, ktoré tešili romantické príbehy a ktoré počúvali príbehy skazenosti Macaire a neštastí Blanziflora, iný žonglér spieval o hrôzach Babilonia Infernale a požehnanosti Gerusalemme ecclese, a speváci nábožnej poézie súťažili v Chansons de Geste.

[upraviť] Sicílska škola

Literatúra s uniformnejšími znakmi sa objavuje na juhu Talianska, obzvlášť po roku 1230, ktorý označuje začiatok tzv. Sicílskej školy. Jej význam je skôr v jazyku (vytvorenie prvej štandardej taliančiny) ako v predmete -- piesne o láske z časti tvorené na základe poézie Provenšal importovanej na juh Normanmi a Svevmi pod vedením Frederika II. Hoci môže vyzerať umelo, táto poézia sa líši od francúzskej v jej poňatí ženy, určite platonickejšom a menej erotickom, znak, ktorý ďalej rozvíjal Dolce Stil Novo nesoršie v 13. storočí v Bologni a Florencii. Na rozdiel od talianskych trubadúrov nie je ani riadok napísaný vo francúzštine. Namiesto toho sa bežný repertoár rytierskych termínov prospôsobil talianskej fonotaktike, čím vznikli nové talianske slová. Francúzske prípony -iÀre a -ce vytvoria stovky talianskych slov končiacich na -iera a -za ako riv-iera, costan-za. Také prípony a predpony si prisvoja Dante jeho súčasníci a podajú ich ďalšej generácii talianskych spisovateľov. K tejto "škole" patril Enzo, sardínsky kráľ, Pier delle Vigne, Inghilfredi, Guido a Odo delle Colonne, Jacopo d'Aquino, Rugieri Pugliese, Giacomo da Lentini, Arrigo Testa a iní. Najznámejšie je No m'aggio posto in core od Giacoma da Lentiniho, hlavy hnutia, ale aj poézia napísaná samotným Frederikom. Giacomovi da Lentinimu sa tiež pripisuje vynájdenie sonetu, formy, ktorú neskôr zdokonalil Dante a najviac zo všetkých Petrarca. Nevýhodou Sicílskej poézie bola cenzúra nastolená Frederikom: do literatúry nesmela vstúpiť žiadna politická téma. V tomto ohľade bola severná literatúra, stále rozdelená do komún alebo mestských štátov s pomerne demokratickou vládou schopná poskytovať nové myšlienky, a presne to robil Sirventénsky žáner a neskôr Danteho Komédia: jeho riadky sú plné invektív súčasných politických vodcov a dokonca pápežov. Hoci počas vlády Frederika (a neskôr Manfrediho) prevažovali konvenčné piesne o láske, v Contrasto (za autora sa považuje Cielo d'Alcamo) nachádzame zaujímavého reprezentanta spontánejšej poézie, o ktorej samotní moderní talianski kritci mnoho napísali. Tento contrasto (rozpor) medzi dvomi milencami v sicílskom dialekte určite netreba považovať za najstaršiu či jedinú báseň populárneho druhu. Bezpochyby patrí do čias vládcu Frederika II (nie neskôr ako 1250) a je významná ako dôkaz, že existovala populárna poézia nezávislá od literatúry (?). Dnes sa väčšina kritikov zhoduje na tom, že contrasto Ciela d'Alcamo je pravedpodobne učenecké prepracovanie niektorého strateného ľudového rýmu a má najbližšie k druhu literatúry, ktorá zanikla alebo snáď bola pohltená starou Sicílskou literatúrou. Jej rozlišovacím znamením je, že mala práve opačné kvality ako poézia básnikov Sicílskej školy, hoci sa diskutuje, že jej štýl zrádza hĺbku vedomstí Frederikovej poézie a že poét, ktorý zostáva, ako je vhodné, anonymný, mal možno satirický úmysel. Je energická vo vyjadrovaní pocitov, zdá sa, že jej zdrojom je skutočný sentiment. Miestami najhrubšia pýcha dáva vedieť, že predmet je populárny. V Cielovom Contrasto je všetko pôvodné, konvenčnosť tu nemá miesto. Je poznačené južanskou zmyselnosťou.

Básne Sicílskej školy boli napísané v prvom známom talianskom štandarde. Títo básnici ho vypracovali pod vedením Frederika II. Kombinuje mnohé typické črty sicílčiny, a v menšom, ale nezanedbateľnom rozsahu dialekt Puglie a iné južné dialekty, s mnohými latinskými a francúzskymi slovami. Z Danteho lignuistických štúdií Sicílskej školy sa vyvinuli jeho štýly illustre, cardinale, aulico, curiale, ktoré neskôr oživil Guittone d'Arezzo v Toskánsku. Primitívna forma týchto básní sa stala týmto prvým štandardom, ale v Toskánsku sa vyskytla v mierne zmenenej forme, pretože toskánski prepisovači vnímali päťsamohláskový juhotaliansky systém ako sedemsamohláskový. V dôsledku toho texty, ktoré majú talianski študenti v kompendiu obsahujú verše, ktoré sa navzájom nerýmujú (niekedy sic. -i > -e, -u > -o) a môžu doplatiť na svoj nedostatok popularity u moderných čitateľov. Hoci mnohé z takýchto textov boli obnovené, musíme sa pozerať na takéto vydania ako na pochybné náhrady originálov, ktoré bohužiaľ môžu byť navždy stratené.

[upraviť] Náboženská poézia stredného severu

V 13. storočí sa v Taliansku uskutočnilo silné náboženské hnutie, ktorého príčinou aj dôsledkom bol vznik dvoch veľkých rádov -- svätých františkánov a dominikánov. O Františkovi z Assisi vznikla legenda v ktorej prirodzene prevládajú imaginárne prvky: zázraky a zjavenia svätca, jeho schopnosť rozprávať sa so zvieratami. František nebol iba veľkým mystikom a reformátorom katolíckej cirkvi, je významne moderný priraďovaním morálneho zmyslu prírode. Hoci bol František učencom, bol na hony vzdialený rafinovanej poézii Frederikovho dvora, ale jej veľkoleposť je asi v jej priamosti a úcte. Pripisujú sa mu mnohé básne. Legenda hovorí, že v osemnástom roku jeho pokánia, takmer v extáze, nadiktoval Cantico del Sole. Hoci o tom existujú pochybnosti, táto hymna sa pripisuje jemu. Je to prvé veľké básnické dielo severného Talianska, napísané veršom význačným samohláskovým rýmom (angl. en:assonance), básnickým prostriedkom viac rozšíreným v severnej Európe. O ostatných básňach, ktoré boli po dlhú dobu pripisované sv. Františkovi sa dnes vie, že ich nenapísal.

Poét, ktorý prezentoval celú silu a šírku svojho náboženského cítenia v Umbrii bol Jacopo dei Benedetti z Todi, známy ako Jacopone da Todi. Nie len, že bol Jacopone posadnutý mysticizmom sv. Františka, je tiež silným satiristom, ktorý neváhal kritizovať korupciu a zástierku Cirkvi zosobnenej Bonifácom VII, pápežom, ktorý prenasledoval jeho aj Danteho. Jacoponeov príbeh je, že žiaľ z náhleho úmrtia jeho ženy narušil jeho mentálne zdravie a potom, ako predal všetok svoj majetok a rozdal sa chudobným, obliekol si handry a vyžíval sa, keď sa z neho vysmievali, nasledovaný davom, ktorý naňho volal Jacopone, Jacopone. Nie je známe, či to je pravda. Čo vieme je, že intenzívna vášeň musela pohnúť s jeho srdcom a držala nad ním despotickú ruku, vášeň božskej lásky. Pod jej vplyvom Jacopone trpel roky a roky najťažšími utrpeniami, ventilujúc svoje náboženské otrávenie vo svojich básňach. Nie je v ňom prepracované umenie, nie je v ňom ani náznak úmyselnej snahy; je len pocit, ktorý ho absorboval, fascinoval a prenikal ním. Jeho poézia bola v ňom a tryskala na povrch, ani nie tak v slovách ako vo vzlykoch, vzdychoch a nárekoch, ktoré akoby patrili skutočnému monomaniakovi. Ale Jacopone bol mystik, ktorý sa zo svojej pustovníckej cely pozeral na svet a obzvlášť sledoval pápežstvo, svojimi slovami stíhajúc Celestína V a Bonifáca VIII. Uvrhli ho do väzenia, spútali reťazami, ale jeho duch sa povzniesol k Bohu a to mu stačilo. Rovnaký pocit, ktorý ho nútil vyliať svoje pocity v extatických piesňach božskej lásky a ponižovať sa ho prinútil kritizovať tých, ktorí zišli z nebeskej cesty, či boli pápežmi, cirkevnými hodnostármi alebo kňazmi. V Jacoponeovi bola silná originalita a v období počiatkov talianskej literatúry patril k najvýznamnejším spisovateľom.

Náboženské hnutie v Umbrii nasledoval ďalší literárny fenomén, fenomén nábožnej drámy. V roku 1258 starý pustovník Raniero Fasani opustil jaskyňu v Tb??, kde žil po mnoho rokov, a zrazu sa objavil v Perugii. Tie časy boli pre Taliansko veľmi smutné. Hádky crama? v mestách, skupiny Ghibellínov a Guelfov, pápežské interdikty a exkomunikácie, represálie vládnucej strany, krutosť a tyrania šľachty, mor a hlad držali ľudí v neustálom napätí a šírili mystické obavy. Nepokoj v Perugii zväčšoval Fasani, ktorý sa vyhlasoval za Bohom zoslaného, aby odhalil zjavenia a ohlásil svetu strašné katastrofy. Pod vplyvom strachu sa formovali Compagnie di Disciplinanti, ktorí sa v pokání ťažko trestali do krvi a spievali Laudi v dialógu so svojimi bratmi. Tieto Laudi, úzko späté s liturgiou, boli prvými príkladmi drámy vo vulgárnej taliančine. Boli napísané v umbrijskom dialekte, v osemslabičných veršoch a samozrejme nemali žiadnu umeleckú hodnotu. Ich vývoj bol však rýchly. Už v 13. storočí máme Devozioni del Giovedi e Venerdi Santo s dramatickými prvkami, hoci sú stále späté s liturgickým úradom. Potom máme di un Monaco c/fe and al servizio di Dio ( o kňazovi ktorý vstúpil do služieb Božích ), kde už rozoznať smerovanie k určitej forme, ktorú toto literárne dielo malo v nasledovných storočiach.

V 13. storočí sa centrom diania stalo Toskánsko čo sa týka literárneho diania aj politického života. Toskánci rozprávali v dialekte, ktorý najbližšie pripomínal materský jazyk -- latinčinu jazyk, ktorý sa vzápätí stal takmer výlučne jazykom literartúry a ktorý bol na konci 13. storočia považovaný za významnejší ako ostatné; Lingua Tusca magis apta est ad literam sive literaturam, tak píše Antonio da Tempo z Padovy, narodený okolo roku 1275. Keďže Toskánsko bolo veľmi málo alebo nebolo vôbec ovplyvnené germánskou inváziou, nikdy sa tu neujal feudálny systém. Prebiehali tu divé vnútorné boje, ale neoslabili jeho život, naopak, dali mu novú krv a posilnili ho a (obzvlášť po konečnom páde Hohenstaufenovcov v bitke pri Benevento v roku 1266) učinili ho prvou talianskou provinciou. Od roku 1266 bola Florencia v pozícii začať hnutie politických reforiem, ktoré v roku 1282 vyústili do stretnutia Priori delle Arti a vzniku Arti Minori. To v zápätí odkopírovali Siena s Magistrato dei Nove, Lucca s Pistoia a iné Guelfské mestá vo forme podobných populárnych inštitúcií. Týmto spôsobom klany zobrali vládu do vlastných rúk a boli to časy sociálnej a politickej prosperity.

Niet teda divu, že aj literatúra rástla do nevídaných výšin. V Toskánsku tiež existovala populárna poézia o láske; bola tu škola imitátorov sicílčanov s vodcom Dante z Majána; ale jej literárna originalita sa uberala iným smerom -- smerom humornej a satirickej poézie. Úplne demokratický štýl vlády vytvoril novú formu poézie, ktorá stála v najsilnejšom protiklade k stredovekému mystickému a rytierskemu štýlu. Najvrúcnejšia modlitba k Bohu alebo k panej prišla z kláštora alebo z paláca; v uliciach miest bolo so všetkým dovtedajším zaobchádzané s trpkým sarkazmom alebo zosmiešňované. Folgore of San Gimignano sa smeje, keď vo svojich soetoch rozpráva skupine mladých Sienézčanov aké sú zamestnania pre každý mesiac v roku alebo keď učí skupino Florentínskych mladíkov potešenia každého z dní v týždni. Cene della Chitarra sa smeje, keď paroduje Folgorove sonety. Sonety Rustico di Filippo sú napol zábava, napol satira; smiech a plač, žart a uštipačnosť -- všetky môžeme nájsť v Cecco Angiolieri zo Sieny, najstaršom humoristovi, ktorého poznáme, vzdialeného predchodcu Rabelais z Montaigne, Jeana Paul Richtera zo Sydney Smith.

Ale v Toskánsku sa zrodil aj iný druh poézie. Guittone d'Arezzo ukončil rytierstvo umenia pre národné účely, formy Provenšals pre latinčinu. Pokúšal sa o politickú poéziu a hoci jeho práca je plná najväčších nejasností, pripravil cestu pre Bolognskú školu. V 13. storočí bola Bologna mestom vedy a objavila sa tu filozofické poézia. Guido Guinicelli bol poétom novej umeleckej vlny. Zmenili a rozšírili sa v ňom myšlienky rytierstva; spieva o láske a polu s ňou o urodzenosti mysle. Myšlienka vládnuca v Guinicelliho Canzoni nie je ničím nevlastným jeho subjektivite. Jeho špekulatívna myseľ zvyknutá putovať v poliach filozofie prenáša svoje produkty do jeho umenia. Guinicelliho po0zia nesie niektor0 z ch7b Guittone d'Arezzo: príliš zdôvodňuje; chýba mu predstavivosť; jeho poézia je výsledkom intelektu skôr ako hravosti a srdca. Ale aj tak predstvuje veľký krok v histórii talianskeho umenia obzvlášť kvôli jeho úzkemu spojeniu s Danteho lyrickou poéziou.

Ale predtým, než prídeme k Dantemu, musíme poznamenať isté ďalšie fakty, nie bez spojenia s jeho historiou. V 13. storočí existovalo iekoľko alegorických básní. Jedna z nich je od Brunetto Latini, ktorý, ako je známe, mal pre Allighieriho silné zanietenie. Jeho Tesoretto je krátka báseň v sedemslabičných veršoch, rhyming in couplets (ako sa to povie po slovensky?), v ktorej autor predstiera, že stratený v divočine stretne dámu predstavujúcu Prírodu, od ktorej dostane mnohé ponaučeia. Môžeme vidieť videnie, inotaj, morálne ponaučenie -- tri prvky, ktoré znova nachádzame v Divina Commedia. Francesco da Barberino, učený právnik, sekretár biskupov, sudca a notár napísal dve malé alegorické básne Documenti d'amore a Del reggimento e dei costumi delle donne. Rovnako ako Tesoretto nemajú hodnotu ako umelecké dielo, ale na druhej strane sú historicky významné. Štvrtým alegorickým dielom bola Intelligenza; niektorí označujú za jej autora Dina Compagniho, ale pravdepodobne nie je jeho, ale je iba verziou francúzskej básne.

Kým poézia v 13. storočí bola hojná a rôznorodá, próza zaostávala. Najstarší exemplár sa datuje do roku 1231 a pozostáva z krátkych poznámok záznamov a výdavkov Mattasala di Spinello dei Lambertini zo Sieny. V rokoch 1253 a 1260 vznikli aj obchodné listy iných Sienčanov.

Nie sú však známky literárnej prózy. Predtým než vôbec akú nájdeme, narazíme na fenomén -- rovnako ako sme poznamenali v prípade poézie. Znova nachádzame obdobie taliansej literatúry vo francúzštine. V polovici storočia istý Aldobrando či Aldobrandino (nie ej známe či bol z Florencie alebo Sieny) napísal knihu pre Betrice zo Savoje, grófku Provence nazvanú Le Régime du corps. V roku 1267 Martino da Canale napísal v obdobnom langue d'oïl dejiny Benátok. Rusticiano z Pisy, dlhú dobu na dvore Edward I Anglického zostavil mnohé rytierske romance podľa the Arthurian cycle a následne napísal cesty Marca Pola, ktoré mu snáď nadiktoval sám veľký cestovateľ. A nakoniec Brunetto Latini s jeho Tesoro.

Ďaľšou v rade originálnych prác v langue d'oïl sú preklady alebo adaptácie tiež z neho. Z náboženských legiend pochádzajú niektoré bájky; romanca o Juliovi Caesarovi; niekoľko krátkych dejín starovekých rytierov. Tavola rotonda; preklady Viaggi Marca Pola a Tesoro Latiniho. V rovnakom čase sa objavili preklady asketických prác a prác s ponaučením z latinčiny, záznamov a zápiskov o rétorike a príhovoroch. Donedávna bolo stále možné odhadnúť ako najstaršie práce talianskej prozy Cronaca Mattea Spinella da Giovenazzo, a Cronaca Ricordana Malespmn.i. Ale bolo dokázané, že obe boli zostavené v omnoho neskoršej dobe. Preto najstaršou prózou je vedecká práca Composizione del mondo od Ristora z Arezza, ktorý žil asi v polovici 13. storočia. Táto kniha kopíruje poznatky z astronómie a geografie. Ristoro bol v týchto témach nadradený ostatným spisovateľom tej doby, ptretože sa zdá, že bol dôsledným pozorovateľom prírodných javov a následne mnohé ďalšie veci, o ktorých píše boli výsledkom jeho osobných pozorovaní. Ďalšie dielo je De regimine rectoris, od Fra Paolino, minoritného benátskeho žobravého kňaza, ktorý bol pravdepodobne biskupom Pozzuoli a tiež napísal latinské historické zápisky. Jeho práca je v bízkom vzťahu k práci Egidiovi Colonna De regimine principum. Je napísaná v benátskom dialekte.

13. storočie bolo veľmi bohaté na príbehy. Existuje zbierka pod názvom Cento Novelle antiche obsahujúca príbehy vybrané z orientálnych, greéckych a trójskych tradícií, zo starovekej a stredovekej histórie, z legiend o Brittany, Provence a Taliansku a z Biblie, z miestnych talianskych tradícií ako aj príbehov zvierat a [mytológia|mytológie]]. Táto kniha vzdialene pripomína španielsku zbierku El Conde Lucanor. Zvláštnosťou talianskej knihy je, že príbehy sú veľmi krátke a zdajú sa byť čisto len vodítkami pre rozprávača, ktoré ma počas výkladu doplniť. Ďalšie romány vytvoril Francesco Barberino vo svojej práci Del reggimenlo e dei costumi delle donne, ale ich význam je omnoho menší ako ostatných. Celkovo nachádzame v talianskych románoch 13. storočia málo originality a reflektujú iba zlomok veľmi bohatej francúzskej literatúry. Pozornosť si zaslúži aj Lettere od Fra Guittone d'Arezzo, ktorý napísal mnohé básne a tiež niekoľko prozaických listov, ktorých námety sú morálne a nábožné. Láska k staroveku, rímskym tradíciám a jeho jazyku bola v Guittonovi taká silná, že sa pokúšal písať po taliansky v latinskom štýle, čo sa ukázalo ako nejasné, vynútené a v celku neohrabané. Za svoj model si zobral Senecu, tak jeho próza nadobudla bombastický štýl, ktorý boľ podľa neho veľmi umelecký, ale v skutočnosti cudzí pravému umeleckému duchu, čo ho činí extravagatným a groteskným.

[upraviť] Spontánny vývoj talianskej literatúry

V roku 1282, kedy boli ustanovené Florentské Arti minori, začalo obdobie Novej literatúry, ktoré nepatrí do obdobia prvých toskánskych začiatkov, ale k pokroku. Školy umelcov ako Lapo Gianni, Guido Cavalcanti, Cino da of lysic Pistoia a Dante Alighieri urobili lyrickú poéziu výlučne toskánskou. Všetky novinky a poetická sila, ktoré priniesla táto škola, ktorá bola vskutku začiatkom tlaianskeho umenia pozostáva z toho, čo Dante vyjadril ako Quando Amore spira, noto, ed a quel niodo Ch ei detta dentro, vo significando, čo znamená sila vyjadrovania pocitov duše tak, ako ich inšpiruje láska, vo vhodným a elegantným spôsobom, dávajúc hmote tvar a s prelínajúcimi sa umeniami. Toskánska lyrická poézia, prvé skutočné talianske umenie je predvojom tohto umeleckého spojenia v spontánnosti a zároveň zámernej práce mysle. V Lapovi Giannim nový štýl ešte nie je bez prímesi starých asociácií Sicilo-Poventskej školy. Akoby váhal medzi dvoma spôsobmi. Prázdna a zanietená frazeológia sicílskej školy chýba, ale poét sa nebol vždy schopný oslobodiť sa od jej vplyvu. Niekedy však čerpá priamo zo srdca a vtedy sa drobnosti a zvláštnosti stratia, jeho verš sa stáva čistým, plynulým a elegantným.

Guido Cavalcanti bol učenec s rozvinutým konceptom umenia. Cítil jeho hodnotu a tomu prispôsobil svoje učenie.

Cavalcantimu už chýbalo hodne z ducha literatúry stredoveku; hlboko reflektoval vlastnú prácu a z tejto reflekcie odvodzoval svoje poetické vnímanie. Jeho básne môžeme rozdeliť do dvoch tried; tých, ktoré zobrazujú filozofa, il sottilissimo dialettico, ako ho nazval Lorenzo the Magnificent a tých, ktoré sú priamo produktom jeho poetického ducha preniknutého mysticizmom a metafyzikou. Do prvej triedy patrí známa báseň Sulla natura d'amore, ktorá je v skutočnosti dokumentom o metafyzike lásky a neskôr bola anotovaná najrenomovanejšími Platónskymi filozofmi 15. storočia ako Marsilius Ficinus a iní. V iných Cavalcantisovych básňach okrem toho vidíme tendenciu zdrobňovania a potláčania poetických obrazov pod mŕtvou váhou filozofie. Ale v mnohých jeho sonetoch môžeme obdivovať vernosť obrazov a eleganciu a jednoduchosť štýlu, čo vyvoláva dojem nového umeleckého obdobia. Toto obzvlášť cítiť v Cavalntiho Ballate, pretože v nich sa naivne a bez zanietenia vylieva, ale s nemenným a sofistikovaným vedomím svojho umenia. Vysoko nad všetkými v realite žiaľu a lásky, ktoré zobrazuje, vyjadrenej melancholickej túžby po vzdialenom domove, v pokojnej a čistej túžbe po dáme jeho srdca, v hlbokej subjekticite nikdy neoťaženej metafyzickými jemnosťami stojí Ballata, ktorú Cavalcanti zostavil potom, ako ho vyhnali z Florencie so skupinou Bianchi v roku 1300 a útočisko našiel v Sarzane.

Tretím poétom medzi nasledovníkmi novej školy bol Cino da Pistoia z rodu Sinibuldi. Leho ľúbostné básne sú také sladké, jemné a múzické, že ich prevyšuje iba Dante. Útrapy lásky opisuje silnými dotykmi; je ľahké vidieť, že nie sú fingované, nereálne. Psychológia lásky a žiaľu dosahuje takmer dokonalosti.

[upraviť] Dante

Dante, najväčší z talianskych básnikov tiež vykazuje tieto lyrické tendencie. V La Vita Nuova napísanej v roku 1321 (tak nazvanej autorom, aby poukazovala na to, že jeho prvé stretnutie s Beatrice bolo začiatkom života úplne odlišného od dovtedajšieho) vidno vysokú idealizáciu lásky. Ako by v nej nebolo nič pozemské alebo ľudské, akoby mal poét oči neustále obrátené k nebu keď spieva o svojej dáme. Všetko je superzmyselné, vzdušné, nebeské a skutočná Beatrice sa postupne viac a viac pretavuje do symbolizmu božského, bez jej ľudskej povahy. Nekoľkké z textov sa zaoberajú témou nového života; ale nie všetky z ľúbostných básní sú o Beatrice, kým iné diela sú filozofické a mostom ku Convito.

Práca, ktorá urobila Danteho nesmrteľným a povýšila ho nadovšetkých ostatnýh talianskych géniov bola Divina Commedia. Pod doslovným poňatím tohto epického príbehu je alegorický zmysel. Dante cestujúci Peklom, Očistcom a Nebom je symbolom ľudstva smerujúceho k dvom objektom -- dočasnému a večnému šťastiu. Lesom, v ktorom sa básnik stráca sa myslí ríšske a náboženské pomätenie ľudstva zbaveného dvoch z jeho vodítok -- cisára a pápeža. Hora osvetlená slnkom je nebeské kráľovstvo. Tri šelmy sú tri slabosti a tri sily, ktoré postavili Danteho zámerom najväčšie prekážky: závisť je Florencia, jasná, nepredvídateľná a rozdelená medzi Bianchi a Neri; pýcha je fracpzsky rod; lakomstvo je pápežský dvor; Virgílius predstavuje rozum a ríšu. Beatrice je symbolom nadprirodzenej pomoci bez ktorej človek nemôže dosiahnuť najvyššieho cieľa, ktorým je Boh.

Ale hodnota básne neleží v alegórii, ktorá ju stále spája so stredvekou literatúrou. Čo prináša nové je individuálne umenie básnika, klasické umenie, ktoré sa prvý krát prelieva do formy romance. Dante je nadovšetko veľký umelec. %Ci opisuje prírodu, analyzuje vášne, preklína slabosti alebo spieva hymny cnostiam, je stále vynikajúci pompou a jemnosťou svojho umenia. Z hrubej stredovekej vidiny vytvoril najväčšiu prácu moderného veku. Materiál pre svoju prácu zobral z teológie, filozofie, histórie a mytológie ale predovšetkým z vlastnej vášne, z nenávisti a lásky; a vdýchol ducha génia všetkým týmto materiálom. Perom poéta mŕtvych vzkriesi k životu, znova sa stávajú ľuďmi a rozprávajú jazykom svojich čias, svojich vášní. Farinata degli Uberti, Bonifác VIII., Gróf Ugolino, Manfred, Sordello, Hugh Capet, sv. Tomáš Akvinský, Cacciaguida, sv. Benedikt, sv. Peter sú všetci objektívnymi výtvormi; stoja pred nami v celom živote svojich charakterov, pocitov a zvykov.

A predsa tento svet predstavivosti, ktorým sa básnik pohybuje neožil iba silou jeho génia, ale mení ho jeho vedomie. Hriechy trestá a cnosti odmeňuje sám Dante. Osobný záujem, ktorý nesie na reprezentácii troch svetov je to, čo nás najviac zaujúma a udivuje. Dante mení históriu podľa vlastnej vášne. Preto Božskú komédiu môžeme oprávnene nazvať nielen najživšou drámou myšlienok a pocitov, ktoré hýbali mužmi tých časov, ale aj najjasnejšou a pontánnou reflexiou individuálnych pocitov básnika od poníženia občana a exislu po vieru veriaceho a elán filozofa. Divina Commedia fixovala a jasne definovala osud talianskej literatúry, dala umelecký nádych a tým aj nesmrteľnosť všetkým formám literatúry, ktoré vytvoril stredovek. Dante začína éru Renesancie.

[upraviť] Petrarca a po ňom

Dve veci charakterizujú Petrarcu: klasický výskum a nový humánny pocit, ktorý priniesla jeho lyrická poézia. Tieto dve veci nie sú bez súvislosti, jedna je výsledkom druhej. Petrarca, ktorý odkrýval práce veľkých latinských spisovateľov nám pomáha pochopiť Petrarcu, ktorý sa úplne odslobodil od stredoveku, ľudskou láskou miloval skutočnú dámu a oslavoval ju živú aj po smrti v básňach plných učenej elegancie. Petrarca bol prvý humanista a zároveň prvý lyrický poét modernej školy. Jeho kariéra bola dlhá a divá. Mnoho rokov žil v Avignone preklínajúc skorumpovanosť pápežského dvora; precestoval takmer celú Európu; dopisoval si s vládcami a pápežmi; v jeho časoch ho považovali za prvého spisovateľa listov; mal pocty a bohatstvo; a stále so sebou niesol nespokojnosť, melanchóliu a neschopnosť uspokojiť tri charakteristiky moderného muža.

Jeho Canzoniere je rozdelená do troch častí: prvá obsahuje básne napísané počas života Laury, druhá básne napísané po jej smrti a tretia Trionfi. Jedinou témou týchto básní je láska; ale jej umelecké ponímanie sa rôzni v koncepcii, obrazoch a sentimente, odvodenom z najrôznejších dojmov z prírody. Petrarcova láska je skutočná a hlboká a tomu vďačí hodnota jeho lyrického verša, úplne odlišná, nie len od Provenšných trubadúrov a talianskych básnikov pred ním, ale aj od Danteho lyriky. Petrarca je psychologický básnik ponárajúci sa do vlastnej duše, študujúci vlastné pocity, ktorý vie ako ich vykresliť nevýslovne sladko. Petrarcova lyrika nie je transcendentálna ako Danteho, naopak, drží sa úplne v ľudských medziach. V boji, pochybnostiach, strachu, sklamaní, žiali, radosti, vlastne vo všekom nachádza básnik materiál pre svoju poéziu. Druá časť Canzoniere je vášnivejšia. Trionfi nedosahujú kvalít prvých dvoch; je jasné, že sa Petrarca pokúšal imitovať Divina Commedia, ale nepriblížil sa jej. Canzoniere obsahuje aj niekoľko politických básní, jednu, ktorá má byť adresovaná di Rienzimu a niekoľko sonetov proti Avignonskému dvoru. Sú význačné energickosťou pocitu a tiež preto, že ukazujú ideu Italianita ešte lepšiu ako Alighieriho. Taliansko, ktoré si zromantizoval sa odlišuje od ktoréhokoľvek, čo si predstavovali ľudia v stredoveku, a v tomto je tiež predchodcom moderných čias a moderných ambícií. Petrarca nemal určitý politický zámer. Vyvyšoval di Rienziho, vzýval Charlesa IV., chválil Visconti; v skutočnosti bola jeho politika väčšmi riadená dojmami ako zásadami; ale nadovšetkým neustále kraľovala láska k Taliansku, jeho starovekej a slávnej vlasti, ktorá je v jeho mysli zjednotená s Rímom, veľkým mestom hrdinov Cicera a Scípia.

Boccaccio mal rovnako zanietenú lásku k staroveku a rovnako uciteval novú taliansku literatúru ako Petrarca. Bol prvý, ktorý za pomoci gréka narodeného v Kalábrii zostavil latinský preklad Iliady a v roku 1375 Odyssey. Jeho rozsiahle klasické vedomosti sa prejavili obzvlášť v práci De genealogia deorum, v ktorej sumarizuje bohov podľa rodokmeňov zostavených podľa rôznych autorov píšucich o pohanských božstvách. Táto práca označuje obdobie štúdií v príprave na oživenie klasického učenia. Zároveň otvára cestu modernej kritike, pretože Boccaccio bol vo svojom výskume a úsudku vždy nezávislý od autorov, ktorých si najväčšmi vážil. Genealogia deorum je, ako povedal A. H. Heeren, encyklopédia mytologických vedomostí a bola predchodcom rozsahleho humanistického hnutia, ktoré sa rozvinulo v 15. storočí. Boccaccio bol iež prvým historikom žien v jeho De claris mulieribus a prvým, ktorý sa podujal rozpovedať príbeh veľkého nešťastia v jeho De casibus virorum illustrium. Ďalej zdokonaľoval predošlé geografické výskumy v zaujímavej knihe De monhibus, silvis, fontibus, lacubus, fiuminibus, stagnis, et pal udibus, et de nominibus mans, v ktorej použil Vibius Sequester, ale ktorá tiež obsahuje mnohé nové a cenné pozorovania. Z jeho prác v taliančine sa žiadna nepribližuje dokonalosti Petrarcu. Jeho sonety, zväčša o láske sú priemerné. Jeho epická poézia je lepšia. Hoci sa dnes už nemôže pýšiť vynájdením octave stanza (ktorý sa následne stal metrom básní Boiarda Ariosta a Tassa), čo mu bolo dlho pripisované, určite bol prvým, ktorý ho použil v práci určitej dĺžky a písal v umeleckom štýle, ako v jeho Teseide, najstaršej talianskej romantickej básni. Fiostrato spája lásky Troiola a Griseidy (Troilus a Cressida). Je možné, že Boccaccio poznal francúzsku báseň o trójskej vojne od Benoita de Sainte-More; ale talianska práca je zaujímavá analýzou vášne lásky, ktorá je urobená majstrovsky. Ninfale fiesolano rozpráva príbeh lásky nymfy Mesoly a pastiera Africa. Amorosa Visione, báseň v triolách nepochybne vďačí za svoj pôvod Božskej komédii. Ameto je zmes prózy a poézie, a je prvým talianskym pastierskym románom.

Filocopo je najskorší z prozaických románov. V ňom Boccaccio rozpráva v prácnom a čo najrozpísanejšom štýle o láske Floria and Biancafiory. Materiál pre túto prácu čerpal pravdepodobne z populárneho zdroja byzantského románu, o ktorom sa mu mohol zmieniť Leonzio Pilato. Vo Filacopo nachádzame významné nadšenie pre mytologický zmysel, ktoré poškodzuje román ako umelecké dielo, ale prispieva k histórii Boccacciovho myslenia. Fiammetta je Ďalší román, o láske Boccaccia a Márie Akvinskej, predpokladanej prirodzenej dcéry kráľa Roberta, ktorého vždy spomína menom Fiammetta.

Talianska práca, ktorá v podstate preslávila Boccacia bol Decameron, zbierka 100 poviedok týkajúcich sa skupiny mužov a žien, ktorí odišli do domu blízko Florencie aby unikli moru v roku 1348. Písanie poviedok, také hojné v predchádzajúcich storočiach obzvlášť vo Francúzsku teraz po prvý krát nadobudlo umeleckú formu. Boccacciov štýl má byť imitáciou latinčiny, ale próza v ňom prvý krát nadobudla formu vypracovaného umenia. Drzosť starých fabliaux nahrádza starostlivá a vedomá práca mysle s citom pre krásu, ktorá študovala prácu klasických autorov a túži ich do čo najväčšej možnej miery imitovať. Nad tým, v Dekamerone, Boccaccio určuje charakter a pozoruje vášne. V tom leží jeho prínos. Mnohé bolo napísané o zdroji poviedok Dekameronu. Boccaccio pravdepodobne použil písané aj ústne zdroje. Ľudové tradície v ňom museli podnietiť mnohé príbehy ako napríklad ten Griseldin.

Na rozdiel od Petrarcu, ktorý bol vždy neosobný, zamyslený, unavený životom, rozrušený sklamaniami, zisťujeme, že Boccaccio je kľudný, pokojný, spokojný so sebou a svojim okolím. Aj napriek týmto fundamentálnym rozdielom v ich osobnostiach boli títo dvaja veľkí autori starími a vrúcnymi priateľmi. Ale ich zanietenie pre Danteho nebolo rovnaké. Petrarca, ktorý tvrdí, že ho raz v detstve zazrel si nezachoval na neho príjemnú spomienku a bolo by zbytočné popierať, že naňho žiarlil. Divina Commedia mu poslal Boccaccio, keď už bol starcom, a priznal, že ju nikdy nečítal. Na druhej strane Boccaccio cítil pre Danteho viac ako nadšenie. Napísal jeho biografiu, ktorej presnosť dnes neprávom mnohí kritici podceňujú a dal verejnosti kritické lekcie básne v Santa Maria del Fiore vo Florencii.

Fazio degli Uberti a Federigo Frezzi boli imitátormi Božskej komédie, ale len v jej vonkajšej forme. Prvý z nich napísal Dittamondo, dlhú báseň v ktorej autor píše, že ho vzal geograf ~ Solinus do rozličných častí sveta a je jeho sprievodcom v ich histórii a to je jeho Commedia. Legendy o vzniku rôznych talianskych miest majú určitý historický význam. Frezzi, biskup svojho rodého mesta Foligno, napísal Quadriregio, báseň o štyroch kráľovstvách -- láska, Satan, hriech a cnosť. Táto báseň v mnohom pripomína Božskú komédiu. Frezzi zobrazuje stav muža, ktorý sa dostáva z hriechu do cnostného postavenia, opisuje peklo, svet stratených, očistec a nebo. Básnikovym sprievodcom je Pallas.

Ser Giovanni Fiorentino napísal zbierku príbehov pod názvom Pecorone, ktoré sa úzko týkajú mnícha a mníšky v hale kláštora Novelistov z Forli. Blízko imitoval Boccaccia a historické príbehy čerpal zo zápiskov Villains. Franco Sacchetti tiež písal príbehy, zvňčša na témy z florentskej histórie. Jeho kniva poskytuje živý obraz florentskej spoločnosti na konci 14. storočia. Témy sú takmer vždy kontroverzné; ale je zrejmé, že Sacchetti zozbieral všetky tieto anekdoty nato, aby z nich vyvodil vlastné závery a morálne ponaučenia, ktoré môžeme nájsť na konci každého z príbehov. V tomto ohľade sa Sacchettiho práca približuje stredovekým Monalisaliones. Tretím spisovateľom príbehov je Giovanni Sercambi z Luccy, ktorý po roku 1374 napísal knihu, imitujúc Boccaccia, o skupine ľudí utekajúcich pred morom a cestujúcich po rozličných talianskych mestách, tu a tam sa zastavujúc rozprávajúcich príbehy. neskoršie, ale tiež dôležité mená sú Massuccio Salernitano (Tommaso Guardato), ktorý napísal Novellino a Antonio Cornazzano, ktorého Proverbii boli extrémne obľúbené.

Ako už bolo spomenuté, Kronika, o ktorých sa verilo, že pochádza z 13. storočia, sa dnes považuje za zbierku z neskorších čias. Na konci 13. storočia však nachádzame zápisky od Dino Compagni, s ktorými, napriek nedobrému všeobecnému názoru na ne, sa zahrávali najme niektorí nemeckí spisovatelia a sú pravdepodobne autentické. O Compagniho živote sa vie málo. Urodzený pôvodom, demokratický zmýšľaním, bol podporovateľom nových nariadení Giana della Bella. Ako hlava a gonfalonier spravodlivosti mu bolo vždy prvoradé verejné blaho. Potom ako Charles z Valois, kandidát Bonifáca VIII. mal prísť do Florencie, Compagni, predvídajúc hrozbu občianskych nepokojov, zhromaždil občanov v kostole svätého Jána a pokúšal sa utíšiť ich rozrušeného ducha. Jeho zápisky sa týkajú udalostí, ktoré sa stali, podľa jeho záznamov, medzi rokmi 1280 a 1312. Nesú známku silnej subjektivity. Rozprávanie je neustále osobné. Často stúpa do najjemnejšieho dramatického štýlu. SIlné patriotické zanietenie a prehnaná túžba po spravodlivosti prenikajú knihou. Compagni je viac historikom ako zápiskárom, pretože hľadá príčiny udalostí a reflektuje ich podstatu. Podľa nášho úsudku je jedným z najdôležitejších autorít toho obdobia Florentskej histórie, napriek nie bezvýznamných faktických chýb, ktoré nachádzame v jeho diele. Na druhej strane Giovanni Villani narodený v roku 1300 bol viac zápiskárom ako historikom. Píše o udalostiach do roku 1347. Jeho cesty po Taliansku a Francúzsku a informácie ktoré tak získal svedšia o tom, že jeho kronika, ktorú nazval Historie Fiorentine pozostáva z udalostí, ktoré sa odohrali po celej Európe. Čo charakterizuje Villaniho prácu je rozvláčny štýl, nie iba o pilitických a vojnových udalostiach, ale aj o výplatách verejných činiteľov, suách použitých na výplaty vojakov a na verejné festivaly a o mnohých ďalších veciach, znalosť ktorých je dnes veľmi cenná. Pri takej hojnosti informácií niet divu, že Villaniho rozprávanie obsahuje mýty a chyby, obzvlášť, keď rozpráva o veciach, ktoré sa stali pred jeho časmi. Matteo, brat Giovanniho Villaniho, pokračoval v písaní kroniky do roku 1363. ďalej pokračoval Filippo Villani. Gino Capponi, autor Commentari deli acquisto di Pisa a rozprávania o Tumulto dei Ciompi patrí do 14. aj 15. storočia.

Divina Commedia je asketická v poňatí a v mnohom aj v prevedení. Do veľkej miery podobný je petrarcov génius; ale ani Petrarca ani Dante sa nemôže radiť medzi čistých asketikov ich čias. Ale patria sem mnohí iní spisovatelia. Mysticizmus Sv. Kataríny zo Sieny bol politický. Bola to skutočne výnimočná žena, ktorá mala ambície vrátiť rímsku cirkev späť k evanielickým cnostiam a ktorá zanechala zbierku lsitov písaných vo vysokom a idealistickom tóne, určenú všetkým ľuďom, vrátane pápežov. Na jednej strane sa pridáva k Jacoponemu z Todi, na druhej k Savonarolovi. Jej náboženský prejav je najčistejší, najmorálnejší z ktoréhokoľvek, ktoré môžeme nájsť v Taliansku 14. storočia. Netreba si myslieť, že jej v hlave vznikali presné myšlienky reformácie, ale túžbu po veľkej morálnej reforme cítiť v jej tóne. A naozaj rozprávala ex abundantia cordis. V každom prípade musí dcéra Jacopa Benincasa zaujať miesto medzi tými, ktorými z ďiaľky pripravili cestu náboženskému hnutiu, ktoré sa odohralo v 16. storočí najmä v Nemecku a Anglicku.

Iný sienčan, Giovanni Colombini, zakladateľ rádu jezuitov kázal chudobu učením aj príkladomm čím sa vrátil k myšlienke sv. Františka z Assisi. Jeho listy patria medzi najvýznamnejšie z kategórie asketických prác 14. storočia. Passavanti v svojom Specchio della vera penitenza (Zrkadlo skutočného pokánia) pripojil k rozprávaniu inštrukcie. Cavalca preložil z latinčiny Vite dci santi padni. Rivalta zanechal mnohé kázania a Franco Sacchetti (spomínaný známy spisovateľ príbehov) mnohé rozhovory. Celkovo bola jedným z najdôležitejších výtvorov talianskeho ducha 14. storočia náboženská literatúra.

V priamom kontraste s tým je literatúra so silným populárnym prvkom. Humorná poézia, poézia smiechu a vtipu, ktorá, ako sme videli, sa rozvinula do veľkej miery v 13. storočí pokračovala v aj v 14. autormi ako Bindo Bonichi, Arrigo di Castruccio, Cecco Nuccoli, Andrea Orgagna, Filippo de Bardi, Adriano de Rossi, Antonio Pucci a iní. Orgagna bol obzvlášť zábavný; Bonichi bol zábavný so satirickým a morálnym cieľom. Antonio Pucci ich všetkých prevýšil rozličnosťou tvorby. Transformoval do triol kroniku Giovanniho Villaniho (Centiloquio) a napísal mnohé historické básne nazývané Serventesi, mnohé zábavné básne a nie málo epicko-ľudových kompozícií na rôzne témy. Jeho malá báseň v siedmych cantos sa zaoberá vojnov medzi florenťanmi a a pisanmi v rokuch 1362-1365. Iné básne čerpajúce z legendárneho zdroja oslavujú La Reina d'Oriente, Apollonio di Tiro, the Bel Gherardino a i. Tieto básne, ktoré mali byť recitované ľuďmi, sú vzdialenými predkami romantickej epiky, ktorá sa rozvinula v 16. storočí a jej prvými predstaviteľmi boli Boiardo a Ariosto.

Mnohí básnici 14. storočia nám zanechali politické diela. Z týchto si zaslúži spomenúť Fazio degli Uberti, autor Dittamonda, ktorý napísal Serventese pánom a ľuďom Talianska, báseň o Ríme, divú invektívu Charlesa IV. a Luxemburgovcov a ďalej Francesco di amatory Vannozzo, Frate Stoppa a Matteo Frescobaldi. Môžeme povedať, že nasledujúce Petrarcov príklad sa mnohí básnici venovali patriotickej poézii. Do tohto obdobia sa tiež datuje literárny fenomén známy ako Petrarchizmus. Petrarchisti, alebo tí, ktorí spievali o láske, imitujúc Petrarcove spôsoby, sa vyskytovali už v 14. storočí. Ale iní sa zaoberali rovnakou témou s väčšou originalitou, priam semi-populárnym spôsobom. Takýmy boli Ballate autorov Ser Giovanni Fiorentino, Franco Sacchetti, Niccol Soldanieri, Guido a Bindo Donati. Ballaty boli básne spievané do tanca a v 14. storočí nachádzame mnohé piesne určené pre hudbu. Už sme spomenuli, že Antonio Pucci zveršoval Villaniho Kroniku. Tento prípad zveršovanej histórie nie je jedinečný a zjavne je spätý s podobným fenoménom, ktorý ponúka literatúra vo vulgárnej latinčine. Stačí spomenúť kroniku z Arezza v Arezzo in terza rima od Gorella de Sinigardi a históriu, tiež v terza rima, o ceste pápeža Alexandra III. do Benátok od Piera de Natali. Okrem toho, každá téma, či už historická, tragická alebo farmárska bola zveršovaná. Neri di Landocio napísal život sv. Kataríny; Jacopo Gradenigo dal chválospevy do triol; Paganino Bonafede dal v Tesoro dci rustici mnohé rady v poľnohospodárstve, čím začal druh Gergickej poézie, ktorú plne rozvinul Alamanni v jeho Coltivazione, Girolamo Baruffaldi v Canapajo, Rucellai v Le api, Bartolommeo Lorenzi v Coltivazione de' monti, Giambattista Spolverini v Coltivazione del riso, a i.

V Taliansku v 14. storočia nemohla celkom chýbať ani dramatická literatúra. Jej stopy sú však zriedkavé, hoci v 15. storočí nachádzame drámy hojnosť. 14. storočie malo jeden špecifický druh drámy. V šesťdesiatich rokoch (1250-1310), ktoré od smrti Frederika II. do výpravy Henryho VII. do Talianska neprišiel žiaden vládca. Na severe Talianska sa Ezzelino da Romano s titulom ríšsky vikár zmocnil takmer celého March of Treviso a ohrozoval Lombardiu. Papéži proti nemu vyhlásili prvú križiacku výpravu a tá Ezzeliniho rozdrvila. Padova nabrala nový dych a začala rozširovať svoju vládu.

V Padove žil Albertino Mussato narodený v roku 1261, rok po Ezzeliniho katastrofe; vyrástol medzi ľuďmi z generácie, ktorá nenávidela meno tyrana. Potom, ako napísal v latinčine históriu Henryho VII sa oddal dramatickej tvorbe o Ezzelinim, rovnako v latinčine. Eccerinus, ktorý pravdepodobne nikdy ebol stvárnený na javisku, porovnávali niektorí kritici k veľkým gréckym tragickým dielam. Asi by bolo bližšie pravde povedať, že nemal nič spoločné s prácou Aeschyla; ale dramatická sila, stvárnenie istých situácií a vyrozprávanie istých udalostí sú veľmi originálne. To by asi nebolo možné, keby prácu napísal v taliančine.

V posledných rokoch 14. storočia sa stávame svedkami boja, ktorý čoskoro vypukne medzi miestne špecifickou literárnou tradíciou a ožívajúcim klasicizmom, v duchu už živým. Ako reprezentanti tohto boja sa prejavia Luigi Marsilio a Coluccio Salutati, obaja učenci hovoriaci a píšuci po latinsky, ašpirujúci humanisti, aj keď zároveň milujúci Danteho, Petrarcu a Boccaccia a cítiaci a oslavujúci v svojich dielach krásu talianskej literatúry.

[upraviť] Renesancia

Veľké intelektuálne hnutie, na ktoré svitalo veľmi dlho, možno pocítiť v Taliansku v 15. storočí. Vyskytlo sa množstvo pracovitých, neúnavných učencov, každý z nich sústredený na jedno veľké dielo. Medzi nimi boli Niccolò Niccoli, Giannozzo Manetti, Palla Strozzi, Leonardo Bruni, Francesco Filelfo, Poggio Bracciolini, Carlo d'Arezzo a Lorenzo Valla. Manetti sa pohrúžil do kníh, spával iba niekoľko hodín, nikdy nevychádzal von a trávil čas prekladmi z gréčtiny, štúdiom hebrejčiny a komentovaním Aristotela. Palla Strozzi šiel na vlastné náklady do Grécka, aby hľadal staroveké knihy a zlý Plutarch a Plato poňho poslali. Poggio Bracciolini šiel na Snem v Constance a našiel sa v kláštore v zaprášených Cicerovych Orations. Ručne kopíroval Quintiliána, objavil Lucretia, Plauta, Pilínia a mnohých ďalších latinských autorov. Guarino sa vydal na východ hľadať kódexy. Giovanni Aurispa sa vrátil do Benátokso stovkami rukopisov. Aká vášeň to zachvátila týchto autorov? Čo hľadali? Čo ich zaujalo? Títo taliani len podávali ďalej čestnú tradíciu ktorá, hoci sčasti latentná, bola hlavnou informáciou o talianskej stredovekej histórii a nakoniec sa stala triumfálne úspešnou. Súčasťou tejto tradície bola rovnaká pretrvávajúca a posvätná pamiatka Ríma, rovnaké uctievanie jeho jazyka a inštitúcií, ktoré raz spomalili vývoj talianskej literatúry a teraz vštepili starú latinskú vetvu starovekého klasicizmu do prekvitajúcej rukoväte talianskej literatúry. Toto všetko je len pokračovaním fenoménu, ktorý existoval po celé veky. Je to pamiatka Ríma, ktorá ždy ovládala talianov, myšlienka, ktorá sa znovu objavuje od Boetia po Danteho, od Arnolda z Brescie po Cola di Rienzi, ktorý naberá silu s Petrarcom a Boccacciom a nakoniec triumfuje v literatúre aj v živote, pretože moderný duch sa živí klasickými pracámi. Ľudia sa vracajú k prírode; svet už viac nie je prekliaty ani znenávidený; pravda a krása idú ruka v ruke; znovuzrodí sa človek; a ľudský rozum nájde svoje práva. Všetko, jednotlivec aj spoločnosť sa zmení pod vplyvom nových faktov.

Najskôr sa vytvorila ľudská individualita, ktorá chýbala v stredoveku. Ako povedal Jakob Burckhardt, človek sa zmenil na individualitu. Začal cítiť a udržiavať si vlastnú osobnosť, čo neustále nadobúdalo plnšie uskutočnenie. Ako dôsledok toho vznikla myšlienka slávy a túžba po nej. Sformovala sa veľmi kultúrna trieda, v modernom zmysle slova, a vznikla koncepcia (dovtedy úplne neznáma), že hodnota človeka nezávisela vôbec od jeho pôvodu, ale od jeho osobnostných kvalít. Poggio vo svojom dialógu De nobilitate vyhlasuje, že úplne súhlasí s účastníkmi konverzácie, ktorími sú Niccol Niccoli a Lorenzo de Medici v názore, že nie je inej urodzenosti než vlastnej zásluhy. Vonkajší život vo všetkých súčastiach prekvital; vznikol spoločenský človek; vytvorili sa pravidlá civilizovaného života; prehlbovala sa túžba po plnších a umeleckých zážitkoch. Stredoveká myšlienka existencie sa obrátila naruby; ľudia, ktorí dovtedy svoje myšlienky obracali len k nebeským veciam a verili výlučne v božskú spravodlivosť teraz začínali myslieť na skrášlenie a obšťasnenie svojej pozemskej existencie a znovu začali veriť vo svoje ľudské práva. To bol veľký pokrok, ale niesol so sebou semä mnohých nebezpečenstiev. Koncepcia morálnosti sa postupne zoslabovala. Rabelaisov fay ce que vouldras sa stal prvým životným krédom. Nábožnosť otupela, oslabila sa, zmenila sa, stala sa znova pohanskou. Nakoniec sa Taliansko stalo najvýznamnejším reprezentantom výšok a hlbín, cností a zlyhaní ľudskosti. Korupcia sa spájala so všetkým, čo bolo životným ideálom; najhlbší skepticizmus sa zmocnil ľudských myslí; neschopnosť rozlíšiť medzi dobrom a zlom dosiahla vrcholu.

Okrem toho viselo nad Talianskom veľké literárne nebezpečenstvo. Hrozilo, že humanizmus potopí jeho mladistvú národnú literatúru. Niektorí autori sa doslova snažili vnisť do taliančiny latinské tvary, znovu urobiť, po čase Danteho nebezpečestva, čo Guittone d'Arezzo tak nešťastne urobil taliansku v 13. storočí. Provinčné dialekty sa snažili znovu presadiť literatúre. Veľkí autori 14. storočia -- Dante, Petrarca, Boccaccio -- boli mnohými ľuďmi zabudnutí alebo znenávidení.

Bola to Florencia, ktorá zachránila literatúru tým, že zharmonizovala klasické modely s moderným cítením, Florencia, ktorá úspešne asimilovala klasické tvary s vulgárnym umením.

Stále čerpajúc energiu a eleganciu z klasicizmu, ťahajúc zo starovekých fontán všetko dobré a užitočné, čo môžu poskytnúť, bola schopná zachovať jej skutočný život, udržať svoje národné tradície a viesť literatúru cestou, ktorú jej otvorili spisovatelia minulého storočia. Vo Florencii písali aj najoslavovanejší humanisti vulgárnym jazykom a komentovali Danteho a Petrarcu a obraňovali ich od ich nepriateľov. Leone Battista Alberti, grécky a latinský učenec, písal vo vernacular a Vespasiano da Bisticci, hoci neustále zahĺbený do gréckych a latinských rukopisov, napísal Vile di uomini illustri, cenenú za historický obsah a priamosťou a jednoduchosťou sa radiacu medzi najlepšie práce 14. storočia. Andrea da Barberino napísal prekrásnu prózu o Reali di Francia, v ktorej dal rutierskym romancám farbu romantizmu. Belcari and Benivieni nás zanesú späť do mystického idealizmu skorších čias.

Ale práve v Lorenzovi de Medici môžeme vidieť vplyv Florencie na renesanciu. Jeho myseľ formovali starovekí: navštevoval hodiny gréka Argyropulosa, sedával na Platonických banketoch, podstupoval útrapy pri zbieraní kódexov, sôch, váz, obrazov, šperkov a nákresov aby ozdobil záhrady San Marco a vytvoril knižnicu neskôr nazvanú jeho menom. V sieňach jeho Florentského paláca, v jeho vilách v Careggi, Fiesole a Anibra, stáli prekrásne truhlice, ktoré Dello pomaľoval príbehmi Ovídia, Herkula od Pollaiuola, Pallas od Botticelliho, prácami Filippina a Verrocchia. Lorenzo de Medici žil úplne v klasickom svete; a predsa, keď čítame jeho básne, vidíme len človeka jeho doby, obdivovateľa Danteho a starých toskánskych poétov, ktorý sa necháva inšpirovať od populárnych múz a úspešne dáva svojej poézii varby najvyslovenejšieho realizmu ako aj najvyššieho idealizmu, ktorý prechádza z Platonického sonetu do vášnivých triol Amori di Venere, z grandiozity Salve k Nencia a k Beoni, od Canto carnascialesco k Lauda. Cítenie prírody je v ňom raz sladké a melancholické, inokedy energické a hlboké, sťaby ozvea poitov, žiaľov, ambícií tohto hlboko pohnutého života. Rád sa pozeral do vlastného srdca prísnym okom, ale bol tiež schopný sa vyliať s turbulentnou plnosťou. S umeleckosťou florentínčana, ktorý čítal Anacreona, Ovídia a Tibullam, ktorému sa žiadalo užívať si života, ale aj ochutnať nuancy umenia.

Vedľa Lorenza nachádzame Poliziana, ktorý tiež zjednotil, s väčším umením, straoveké a moderné, populárny a klasický štýl. V jeho Rispetti a jeho Ballate je čerstvosť obrazov a plastickosť tvaru nenapodobniteľná. Tento grécky učenec písal talianske verše s oslňujúcimi farbami; najčistejšia elegancia gréckych zdrojov pretkávala jeho umenie všetkými spôsobmi, v Orfeovi ako aj Sianze per la giostra.

Ako dôsledok intelektuálneho hnutia smerom k renesancii vznikli v Taliansku v 15. storočí tri akadémie -- vo Florencii, Neapole a v Ríme.

Florentskú akadémia založil Cosimo I de Medici. Potom, ako počul chvály platónskej filozofie, ktoré spieval Gemistus Pletho, ktorý bol v roku 1439 vo florentskom sneme, si tieto názory tak obľubil, že čoskoro naplánoval literárny kongres obzvlášť na diskusiu o nich. Marsilius Ficinus opísal zamestnania a kratochvíle týchto akademistov. Tu, ako povedal, sa mladí muži vo voľnom čase učili princípom spôsobov a vyjadrovania; tu dospelí muži študovali vládu republiky a rodiny; a starci sa zverovali svojou vierou v budúcnosť sveta. Akadémia bola rozdelená do troch tried: triedy patrónov, ktorí boli členmi Mediciho rodiny; triedy poslucháčov, medzi ktorými sedeli najznámejší ľudia tých čias ako Pico della Mirandola, Angelo Poliziano, Leon Battista Alberti; a triedy prívržencov, ktorí boli mladí a chceli sa presadiť vo filozofických smeroch. Je známe, že platónska akadémia túžila šíriť -- čo sa týka umenia -- druhé a intenzívnejšie obrodenie staroveku. Rímsku akadémiu založil Giulio Pomponio Leto s cieľom šíriť hľadanie a skúmanie starovekých pamiatok a kníh. Predstavovala istý chrám náboženstva klasicizmu zmiešaného s učením a filozofiou. Platina, oslavovaný autor života prvej stovky pápežov k nej tiež patril. V Neapole bola zriadená akadémia známa ako Pontaniana. Jej zakladateľom bol Antonio Beccadelli, domácky nazývaný Il Panormita, a po jeho smrti bol hlavou Il Pontano, podľa ktorého dostala meno a ktorého myseľ ju oživila.

Romantické básne sploil morálny skepticizmus a umelecký vkus 15. storočia. Taliansko nikdy nemalo skutočnú episkú poéziu v období jej literárneho zrodu. Ešte ťažšie sa nejaká mohla vyskytnúť počas renesancie. Malo však mnohé básne zvané Cantari pretože obsahovali príbehy, ktoré sa spievali ľudu; a okrem nich existovali romantické básne ako Buovo d'Antona, Regina Ancroja a iné. Ale prvým, kto do tohto štýlu priniesol eleganciu a nový život bol Luigi Pulci, odrastenec Mediciovcov, ktorý napísal Morgante Maggiore na žiadosť Lucrezie Tornabuoni, matky of Lorenzo the Magnificent. Materiál Morgante je takmer úplne prebraný z neznámej rytierskej básne 15. storočia, podľa nedáveho objavu profesora Pia Rajnu. Na tomto základe Pulci vztýčil svoju vlastnú štruktúru, často zosmiešňujúc predmet, parodujúc postavy, zavádzajúc množstvo dejových odbočiek, raz impulzívnych, raz vedeckých, raz teologických. Pulciho prínos pozostáva z toho, že ako prvý povýšil romantickú epiku, ktorá bola po dvesto rokov v rukách rozprávačov príbehov na umeleckú prácu a v tom, že zjednotil vážne a komické, čím šťastne zobrazil spôsoby a pocity tej doby.

S vážnejším zámerom Matteo Boiardo, knieža zo Scandiano, napísal svoje Orlando innamoralo, v ktorom, ako sa zdá, sa snažil obsiahnuť celú oblasť Carlovingianskych legiend; ale túto úlohu nesplnil. Obsahujú príliš hrubú žilu humoru a paródie. Ferrarese je však stáe poétom, ktorý vykreslil romantický svet s hlbokou oddanosťou rytierskym spôsobom a pocitom, čiže láske, oddanosti, hrdinskosti a štedrosti. Treťou romantickou básňou 15. storočia bola Mambriano od Francesca Bella (Cieco of Ferrara). Čerpal z Carlovingianskeho cyklu, z romancí Okrúhleho stola, z klasického staroveku. Bol básnikom nezvyčajného génia a promptnej predstavivosti. Vykazoval vplyv Boiarda, obzvlášť ňv niečom z fantasticskosti, ktorú používal vo svojej práci.

Rozvoj drámy v 15. storočí bol veľký. Tento druh semi-populárnej literatúry sa zrodil vo Florencii a spájal sa s istými populárnymi sviatkami, ktoré sa zvyčajne konali na počesť sv. Jána Krstiteľa, svätého patróna mesta. Sacra Rap presentazione nie je v podstate viac ako rozvoj stredového Mistero (epizódy zo života Krista). Hoci nepatrilo medzi populárnu poézie, niektorí jej autori boli veľmi renomovaní spisovatelia. Stačí spomenúť niektorých ako Lorenzo de Medici, ktorý napísal San Giovanni e Paolo, a Feo Belcari, autor San Panunzio, Abramo ed Isac, a i. Od 15. storočia prenikli do Sacra Rappresentazione niektoré komicko-rúhačské prvky. Z biblického a legendárneho konvencionalizmu sa Poliziano emancipoval vo svojom Orfeovi, ktorý, hoci vo svojej vonkajšej podobe patril k posvätným reprezentáciám, sa od nich podstatne líši v obsahu a umeleckom prvku.

Od Petrarcu ďalej sa idyla stala druhom literatúry, ktorý veľmi tešil talianov. V nej je však pastiersky prvok jediný zjavný, pretože v nej nie je nič z dedinského života. Taká je Arcadia Jacopa Sannazzara z Neapola, autora únavnej latinskej básne De Partu Virginis a niektorých rybárskych idýl. Arcadia sa delí na desať idýl. v ktorých sa opisujú slávnosti, hry, obety a spôsoby kolónie pastierov. Sú písané elegantným veršom, ale bolo by zbytočé v nich hľadať akékoľvek známky dedinského života. Na druhej strane, aj v tomto štýle bol Lorenzo de Medici nadradený. Jeho Nencia da Barberino bola, ako hovorí moderný spisovateľ, sťaby novou a jasnou reprodukciou ľudových piesní florentskej oblasti pretavených do jedinej majestátnej vlny octave stanzas. Lorenzo sa niesol v duchu čistého realizmu dedinskéo života. Je výrazný kontrast medzi touto prácou a konvečným sedliactvom Sannazzara a iných. Mediciho rivalom v tomto štýle, hoci nedosahoval jeho kvalít, bol Luigi Pulci v jeho Bear da Dicomano.

Lyrická poézia o láske tohto storočia nebola významná. Namiesto toho vidíme vznikať celkom nový štýl, Canto carnascialesco. Bol to istý druh chórovej piesne sprevádzanej ballate; a zväčša sa kládli do úst skupine pracujúcich mužov a obchodníkov, ktorí, neveľmi čestne, ospevovali svoje umenie. Tieto víťazstvá a pretvárky riadil sám Lorenzo. V podvečer vyrazili do ulíc veľké skupiny na koňoch, hrali a spievali tieto piesne. Niektoré sú od samotného Lorenza, ktoré prekonávajú všetky ostatné v umeleckom aspekte. Pieseň s názvom Bacco ed Arianna je najznámejšia.

Girolamo Savonarola, ktorý prišiel do Florencie v roku 1489 povstal, aby bojoval proti literárnemu a sociálnemu hnutiu renesancie. Niektorí sa snažili navrhnúť, že Savonarola Nábožný bol apoštolom slobody, iní, že bol predčasnou reakciou reformácie. Popravde však nebol Savonarola ani jedným ani druhým. V jeho boji s Lorenzom de Medici viedol svoj útok proti proklamátorovi klasických štúdií, patrónom pohanskej literatúry namiesto proti politickému tyranovi. Povzbudený záhadnou túžbou dosiahnuť cieľ sa vybral cestou proroka kážuceho proti príťažlivým autorom, prodi tyranii Mediciovcov a volajúceho po vláde ľudu. To však nerobil z túžby po občianskej slobode, ale pretože Savonarola videl v Lorenzovi a jeho dvore svoju najväčšiu prekážku v návrate ku katolíckej doktríne, túžbe jeho srdca; zatiaľ, čo si myslel, že tento návrat bude ľahko uskutočniteľný, ak sa pri páde Mediciovcov dostane Florentská republika do rúk jeho prívržencov. Môže byť spravodlivejšie pozerať sa na Savonarolu ako predchodcu reformácie. V tom prípade by to bolo viac, ako zamýšľal. Ferrarský kňaz nikdy nemal v úmysle útočiť na pápežskú dogmu a vždy vyhlasoval, že mieni zostať s rímskou cirkvou. Nemal žiadne z veľkých ambícií Luthera. Iba opakoval sťažnosti a vyzývanie sv. Kataríny zo Sieny; žiadal reformáciu spôsobov, výlučne spôsobov, nie doktríny. Pripravil pôdu pre nemecké a anglické náboženské hnutia 16. storočia, ale nevedomky. V histórii talianskej civiizácie predstavuje krok späť, zrušenie veľkej renesancie a návrat k stredovekým myšlienkam. Jeho pokus presadiť sa v opozícii svojej doby, zadržať vývoj udalostí, vrátiť ľudí na starú vieru, vieru že všetko sociálne zlo pochádza od Mediciho a Borgia, neschopnosť vidieť historickú realitu, ambície založiť republiku s Ježišom Kristom ako jej kráľom, to všetko ukazuje, že Savonarola bol viac fanatikom ako mysliteľom. Nemá ani veľké zásluhy ako spisovateľ. Napísal talianske kázania, hymny (laudi), asketické a politické materiály, ale ich prevedenie je hrubé a významné iba na objasnenie jeho myšlienok. Nábožné básne Girolama Benivieniho sú lepšie ako jeho, a čerpajú z rovnakých inšpirácií. V týchto textoch, niekedy sladkých, vždy nábožne vrelých nás Benivieni a s ním Feo Belcari nesú späť do literatúry 14. storočia.

História nemala v 15. storočí veľa, ani veľmi dobrých študentov. Jej oživenie patrilo do nasledujúcej doby. Zväčša sa písalo v latinčine. Leonardo Bruni Dejiny, Arezzo dejiny Florencie, Gioviano Pontano dejiny Neapola, Bernardino Corio napísal dejiny Milána v taliančine, ale veľmi hrubým spôsobom.

Leonardo da Vinci písal o maľbe, Leon Battista Alberti jednu prácu o sochárstve a architektúre. Ale mená týchto dvoch mužov sú významné, nie tak, ako autorov týchto spisov, ale ako stelesnení iných charakteristík obdobia renesancie, zručnosti génia, sily prevedenia mnohými a rôznymi spôsobmi a výnimočnosti vo všetkom. Leonardo bol architekt, básnik, maliar, hydraulický inžinier a významný matematik. Alberti bol hudobník, študoval filozofiu práva, bol architekt a skicár a preslávil sa v literatúre. Mal hlboké cítenie príody a takmer jedinečnú schopnosť prijať všetko, čo videl a počul. Leonardo a Alberti predstavujú všetku intelektuálnu energiu obdobia renesancie, ktorá sa v 16. storočí začala rozvíjať po svojich jednotlivých častiach, čím umožnili to, čo niektorí nazvali zlatý vek talianskej literatúry.

[upraviť] Vývoj renesancie

Základnou charakteristikou literárnej epochy nasledujúcej po renesancii je to, že každý druh umenia sa zdokonalil, obzvlášť v zjedotení talianskeho charakteru jazyka s klasicizmom štýlu. Toto obdobie trvalo od roku 1494 do 1560; a, hoci to znie čudne, práve toto obdobie plodnosti a literárneho významu začalo od roku 1494, ktorý znamenal s vpádom Charlesa VIII. do Talianska začiatok jeho politického úpadku a cudzej nadvlády. Ale nie je náročné vysvetliť to. Najslávnejší z mužov prvej polovice 16. storočia boli vzdelaní v predchádzajúcom storočí. Pietro Pomponazzi sa narodil v roku 1462, Marcello Vergilio Adriani v roku 1464, Castiglione v roku 1468, Machiavelli v roku 1469, Bembo v roku 1470, Michelangelo Buonarroti a Ariosto v roku 1474, Nardi v roku 1476, Trissino v roku 1478, Guicciardini v roku 1482. Preto je jednoduché pochopiť ako literárna činnosť, ktorá sa prejavila od konca 15. storočia do polovice 16. storočia, bola výsledkom politických a sociálnych podmienok doby, v ktorej sa tieto mysle formovali a nie tých, v ktorej sa ukázala ich sila.

Niccolò Machiavelli a Francesco Guicciardini boli hlavnými pôvodcami historickej vedy. Machiavellliho hlavné práce sú Istorie florentine, Discorsi sulla prima deca di Tito Livio, Arte delia guerra a Principe. Jeho prínos pozostáva v tom, že bol tvorcom experi- icto~v, mentálnej vedy o politike s tým, že pozoroval fakty, študoval dejiny a vyvodzoval z nich dôsledky. Zvláštnosť Machiavelliho génia bola, ako bolo povedané, v umeleckom cítení pri pojednávaní o politike pre seba samú, bez ohľadu na okamžitý cieľ, v jeho schopnosti abstrahovať sa od nepodstatných výskytov v prechodnej prítomnosti, aby sa mohol lepšie zmocniť večného a vrodeného kráľovstva.

Popri Machiavellim ako historikovi aj ako štátnikovi stojí Francesco Guicciardini. Guicciardini bol veľmi pozorný a zanietený pre redukciu svojich pozorovaní na vedu. Jeho Storia d'Italia, ktorá pokrýva obdobia od smrti Lorenza de Medici do roku 1534 je plná politickej múdrosti, je zručne rozdelená do častí, dáva živý obraz o charaktere osôb o ktorých pojednáva a je písaná grandióznym štýlom. Ukazuje hlboké vedomosti o ľudskom srdci a pravdivo zobrazuje temperament, schopnosti a zvyky rôsnych európskych národov. Vracajúc sa späť k príčinám udalostí hľadal vysvetlenia rôzniacich sa záujmov princov a ich vzájomnej žiarlivosti. Fakt, že sám bol svedkom mnohých udalostí, o ktorých rozprával a zúčastnil sa ich pridáva k vierohodnosti jeho slov. Politické reflexie sú vždy hlboké; v Pensieri, ako hovorí G. Capponi, sa zdá, že si kladie za cieľ vybrať najpodstatnejších reprezentantov pozorovaných vecí a tým túži vytvoriť čo najadekvátnejšiu politickú doktrínu vo všetkých jej častiach. Machiavelliho a Guicciardiniho môžeme považovať nie len za významných historikov, ale aj za zakladateľov historickej vedy založenej na pozorovaní.

Menej dôležitými, ale stále hodnými povšimnutia boli Jacopo Nardi (spravodlivý a verný historik a čestný muž, ktorý bránil práva Florencie proti Mediciovcom pred Charlesom V.), Benedetto Varchi, Giambattista Adriani, Bernardo Segni; a, mimo Toskánska, Camfflo Porzio, ktorý rozprával o Congiura de baroni a talianskych dejinách od roku 1547 do 1552, Angelo di Costanza, Pietro Bembo, Paolo Paruta a iní.

Ariostov Orlando Furioso bol pokračovaním Boiardovho Innamorato. Jeho charakteristikou je, že asimiloval rytiersku romancu do klasicistického štýlu a modelov. ROIZIaDUC Ariosto bol umelcom len pre jeho lásku k umeniu; jediným cieľom jeho epiky bolo vytvoriť romancu, ktorá by potešila Ariosta a generáciu, v ktorej žil. Jeho Orlando nemá žiaden vážny účel; naopak, vytvára fantastický svet, v ktorom sa básnik bezcieľne potuluje, uspokojuje svoje rozmary a občas sa usmieva nad vlastnou prácou. Jeho veľkou túžbou je zobraziť všetko s najvernejšou dokonalosťou; kultivovaný štýl je to, čo ho najviac zamestnáva. V jeho rukách sa štýl stáva nádherne plastický každej koncepcii, či nízkej alebo vznešenej, vážnej alebo hravej. Octave stanza v ňom dosiahla najvyššej dokonalosti elegancie, variácie a harmónie.

Medzitým, po boku s romantickou, prebiehali snahy o historickú epiku. Gian Giorgio Trissino z Vicenzy zostavil báseň zvanú Italia liberala dai Goti. Plná učenosti a starovekých pravidiel, na ktorých sa on sám formoval, za účelom ospevovania výprav Belisaria; povedal, že sa prinútil dodržiavať všetky Aristotelove pravidlá a že napodobňoval Homéra. V tomto môžeme opäť vidieť prejav renesancie, a hoci Trissinova práca je chudobná na originalitu a bez akéhokoľvek pôvodného básnického podfarbenia, aj tak pomáha lepšie pochopiť stav mysle 16. storočia.

Lyrická poézia určite nepatrila k druhom, ktoré sa v 16. storočí výrazne rozvinuli. Originalita úplne chýbala, keďže sa zdalo, že nie je možné urobiť nič lepšie ako okopírovať Petrarcu. A predsa aj v tomto štýle písali niektorí energickí básnici. Monsignore Giovanni Guidiccioni z Luccy (1500-1541) ukázal svoje štedré srdce. Vo vynikajúcich sonetoch vyjadril svoj smútok nad poľutovaniahodným stavom, do ktorého sa dostala jeho krajina. Francesco Molza z Modeny (1489-1544), učený v gréčtine, latinčine a hebrejčine písal elegantným a oduševneným štýlom. Giovanni della Casa (1503-1556) a Pietro Bembo (1470-1547), hoci boli Petrarchisti, boli elegantní. Dokonca aj Michelangelo Buonarroti bol svojho času Petrarchista, ale jeho básne nesú známky jeho výnimočného génia. Medzi týchto básnikov sa radí aj množstvo skvelých dám ako Vittoria Colonna (ktorú miloval Michelangelo), Veronica Gambara, Tullia d'Aragona, Giulia Gonzaga, veľmi jemné poétky a géniom nadradené mnohým spisovateľom ich čias.

16. storočie malo nemálo tragédií, ale všetky sú slabé. Dôvodom bola morálna a náboženská apatia. Talianskym tragédiám chýbajú silné vášne a energické postavy. Prvým, ktorý zaujal miesto na tragickom javisku bol Trissino s jeho Sofonisba, svedomito sledujúc umelecké pravidlá, ale písané chorými veršami a bez tepla pocitov. Oreste a Rosmunda Giovanniho Rucellai neboli lepšie, ani Antigona Luigiho Alamannis. Sperone Speroni vo svojom Canace a Giraldi Cintio v jeho Orbecche sa pokúšali stať inovátormi tragickej literatúry, ale uspeli len v jej zosmiešnení. Rozhodne nadradený im bol Torrismondo Torquata Tassa, obzvlášť významný svojimi refrénmi, ktoré očas pripomínajú refrény gréckych tragédií.

Talianska komédia 16. storočia bola takmer úplne postavená na latinskej komédii. Takmer vždy boli rovnaké v zápletke, v postavách starca, sluhu a čakajúceho dievčaťa a spor bol často ten istý. Lucidi of Agnolo Firenzuola a Vecchio amoroso Donata Giannottiho boli postavené na Plautovych komédiách, ako aj Sporta od Gelliho, Marito od Dolceho a iné. Zdá sa, že medzi všetkými spisovateľmi komédií sa vyznačovali iba traja -- Machiavelli, Ariosto a Giovan Maria Cecchi. Machiavelli vo svojej Mandragore vytvoril komédiu postavy, vytvoril typy, ktoré sa aj dnes dajú živé, pretože ich odkopíroval z reality videnej okom vynikajúceho pozorovateľa. Ariosto sa zasa odlišoval zobrazovaním zvyklostí svojej doby, obzvlášť Ferrarskej šľachty. Checci zasa zanechal vo svojich komédiách poklad hovoreného jazyka, ktorý nám dnes umožňuje najnádhernejším spôsobom sa oboznámiť s touto dobou. Nechvalne známy Pietro Aretino sa tiež radí medzi najlepších spisovateľov komédie.

15. storočie nebolo bez humornej poézie; Antonio Cammelli prezývaný Pistoian si obzvlášť zaslúži pozornosť vďaka svojej trpkej prístupnosti, ako ju nazval SainteieiTue Beuve. Ale bol to Francesco Berni a satira ktorý priviedol tento druh literatúry do dokonalosti v 16. storočí. Podľa neho sa tento štýl nazval berneskná poézia. V Bernim sa stretávame s takmer rovnakým fenoménom, ktorý sme si už všimli v súvislosti s Orlando furioso. Bolo to umenie pre umenie, ktoré inšpirovali Berneschiovcov ako aj Antona Francesca Grazziniho zvaného Il Lasca a iných menej významných. Môžme povedať, že v ich poézii nie je nič; a je pravda, že ich obzvlášť teší vyzdvihovať nízke a odporné veci a vysmievať sa vážnemu a ctenému. Berneskná poézia je najjasnejšou reflexiou náboženského a morálneho skepticizmu , ktorý bol jednou z charakteristík talianskeho spoločenského života v 16. storočí a viac-menej sa prejavoval vo všetkých prácach tohto obobia, skepticizmus, ktorý zastavil náboženskú reformáciu v Taliansku a ktorý bol zasa výsledkom historických podmienok. Berneschiovci a obzvlášť sám Berni občsa prešiel do satirického tónu. Na druhej strane čistí satiristi ako benátčan Antonio Vinciguerra, Lodovico Alamanni a Ariosto, boli najmenej podradení ostatným pre ich atickú eleganciu štýlu a istú pravdivosť prechádzajúcu do zákernsoti, ktorá je obzvlášť zaujímavá, keď básnik hovorí o sebe.

V 16. storočí nebolo málo didaktických prác. Giovanni Rucellai sa vo svojej básni Api blíži dokonalisti Virgília. Jeho štýl je jasný a ľahký a na zaujímavosti jeho knihy pridávajú časté zmienky o udalostiach jeho doby. Ale z didaktických prác presahujúcich významom ostatné spomeňme Cortigiano Baldassara Castiglioneho, v ktorom si predstavuje rozhovor v paláci vodcov Urbina medzi rytiermi a dámami o tom, čo má byť dar dokonalého dvorana. Táto kniha sa cení ako zobrazenie intelektuálneho a morálneho stavu najvyššej talianskej spoločnosti v prvej polovici 16. storočia.

Zo spisovateľov románov 16. storočia sú dvaja najvýznamnejší Anton Francesco Grazzini a Matteo Bandello, prvý z nich ako hravý a bizarný a druhý ako vážny. Nesmieme zabudnúť, že historicky bol Bandello dominikánsky kňaz a biskup, ale napriek tomu boli jeho romány voľné v téme a často zosmiešňujú inovercov.

V čase, kedy bol obdiv kvality štýlu a túžba po klasickej elegancii taká silná ako v 16. storočí, sa prirodzene kládol veľký dôraz na prekladanie gréckych a latinských autorov. Medzi veľmi početné preklady, ktoré sú stále slávne, patrili