Tance na ľade
Tance na ľade vznikli z tancov v sále. Prvýkrát sa objavili na Majstrovstvách sveta v roku 1952. Neboli však súčasťou Olympijských hier. Ako olympijský šport sa tance na ľade predstavili až v roku 1976. Podobne ako v kategórii športových dvojíc, tanečný pár sa skladá z dvoch krasokorčuliarov, muža a ženy. Tanečné páry sa od športových dvojíc odlišujú iným typom korčuľovania, prvkami, zdvíhanými figúrami a skokmi, ktoré sú v súťaži tančných párov zakázané. Typickou črtou tanečných párov je, že sa počas jazdy nemôžu od seba vzdialiť na vzdialenosť väčšiu ako dve dĺžky hornej končatiny, tiež musia dodržiavať tanečné držanie. Ďalším rozdielom je, že tanečné dvojice jazdia často na muziku, hudbu, ktorá môže byť spievaná, čo je v ostatnýách kategóriach zakázané.
Typy tancov[upraviť | upraviť zdroj]
Tance na ľade sú na súťažiach rozdelené do troch typov. Povinný tanec, ktorý tvorí 10% z celkového hodnotenia, originálny tanec 40% a voľný tanec 50%.
Povinný tanec[upraviť | upraviť zdroj]
Povinný tanec má určenú formu a najviac sa podobá klasickému tancu v sále. V dnešnej dobe sa na súťažiach predvádza len jeden povinný tanec, do roku 2002 to bole ešte dva povinné tance. Každý povinný tanec sa korčuľuje na špecifickú hudbu a tempo. Každý tanečný pár predvádza ten istý program. Pre povinný tanec je najdôležitejší súlad oboch krasokorčuliarov a ich technické schopnosti. Pre divákov sú povinné tance najmenej zaujímavé, pretože sa korčuľuje po tej istej dráhe a predvádzajú sa rovnaké prvky. Avšak práve v povinných tancoch môžeme najlepšie zhodnotiť kvality tanečného páru. Medzi povinné tance patrí polka, rhumba, valčík, samba, tango, blues, foxtrot.
Originálny tanec[upraviť | upraviť zdroj]
Originálny tanec je druhou časťou v súťažiach tanečných párov. Medzinárodná korčuliarska únia určuje rytmus alebo viacero spoločných rytmov pre originálny tanec pre danú sezónu. Tanečníci si môžu vybrať hudbu, ale musia dodržať daný typ tanca. Tiež choreografické stvárnenie tanca je odlišné. Originálny tanec môžeme prirovnať ku krátkemu programu v kategórii mužov, žien a športových dvojíc. Dĺžka originálneho tanca je kratšia ako dĺžka voľného tanca, zvyčajne sa pohybuje okolo troch minút. Originálny tanec musí obsahovať prvky určené Medzinárodnou korčuliarskou úniou, medzi ktoré patrí sada otočiek – twizzlov, spoločná pirueta, nesená zdvíhaná figúra, kroková pasáž. Tanečníci musia dodržiavať tanečné držanie.
Voľný tanec[upraviť | upraviť zdroj]
Voľný tanec patrí medzi najzaujímavejšie programy v krasokorčuľovaní. Tanečný pár si môže vybrať vlastnú hudbu a teda tému voľného programu. Kreativite sa medze nekladú. Od roku 1998 tanečníci zahŕňajú do svojich programov prvky ako zdvíhané figúry, rotačné figúry, dve sady twizzlov. Voľný tanec musí trvať štyri minúty plus mínus 5 sekúnd. Zvyčajne sa v ňom striedajú pomalé a rýchle pasáže, ktoré dodávajú tancu šarm a tanečníkom slúžia na nabratie dychu. Tanečné držanie je oveľa voľnejšie ako pri originálnom či povinnom tanci. Často sa stáva, že tanečný pár skúša korčuľovať v zložitých pozíciach, ktoré sú bodovo vyššie ohodnotené. Zdvíhaných figúr je vo voľnom tanci viac ako v originálnom. Pri zdvíhaných figúrach platí pravidlo, že partnerka nesmie byť celým telom nad ramenami partnera. Francúzsky pár Marina Anissina a Gwendal Peizerat prišli s originalitou, keď pri nesenej figúre niesla partnerka partnera. V dnešnej dobe tréneri a choreografovia vedia vymyslieť figúry, pri ktorých sa zatajuje dych, ktoré sú divácky veľmi atraktívne a technicky náročné pre korčuliarov. Čím sú figúry ťažšie, tým väčší počet bodov môžu korčuliari za ne získať.
História[upraviť | upraviť zdroj]
V 30-tych rokoch viacero povinných tancov, ktoré sú dodnes zaraďované do súťaží, rozvíjali krasokorčuliari z Anglicka. Práve anglické tanečné páry vyhrali 12 zo 16-tich prvých Majstrovstiev sveta. Najznámejší anglický tanečný pár je nepochybne Jane Torvillová a Christopher Dean, ktorý vyhrali na Olympijských hrách v Sarajeve 1984 zlato. Ich nezabudnuteľný voľný tanec, Ravelovo Bolero, bolo všetkými rozhodcami ohodnotené vtedy najvyššou známkou 6.0. V 70-tych rokoch začali dominovať v tancoch na ľade ruskí krasokorčuliari. Ich typickou črtou bola rýchlosť na ľade a súlad. Tiež boli známi svojimi teatrálnymi kostýmami, niekedy až bizarnými. V 90-tych rokoch sa Medzinárodná korčuliarska únia pokúsila o zmiernenie toľkej teatrálnosti vo voľných tancoch a prikláňala sa skôr ku klasickým tancom.
Olympijskí víťazi v tancoch na ľade[upraviť | upraviť zdroj]
| Rok | Olympijskí víťazi | Krajina |
|---|---|---|
| 1976 | Ľudmila Pachomovová / Alexandr Gorškov |  Sovietsky zväz
|
| 1980 | Natalia Liničuková / Gennadij Karponosov | Sovietsky zväz
|
| 1984 | Jayne Torvillová / Christopher Dean |  Spojené kráľovstvo
|
| 1988 | Natalia Bestemianovová / Andrej Bukin | Sovietsky zväz
|
| 1992 | Marina Klimovová / Sergej Ponomarenko |  Rusko
|
| 1994 | Oxana Griščuková / Jevgenij Platov | Rusko
|
| 1998 | Oxana Griščuková / Jevgenij Platov | Rusko
|
| 2002 | Marina Anissinová / Gwendal Peizerat |  Francúzsko
|
| 2006 | Tatiana Navková / Roman Kostomarov | Rusko
|
| 2010 | Tessa Virtueová / Scott Moir |  Kanada
|
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tance na ľade
