Tereziánsky urbár

Tereziánsky urbár bolo nariadenie Márie Terézie z roku 1767 upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými.

Prvotnou myšlienkou, ktorá viedla Máriu Teréziu k vydaniu tohto reformného nariadenia bol jej záujem na zlepšení hospodárskej situácie Uhorska. K nemu mali napomôcť aj zvýšené výbery daní. V úsilí zabezpečiť a zvýšiť odvod daní vzrastal záujem viedenského dvora na zmene postavenia poddaných. Na sneme v r. 1764 – 1765 vystúpila preto panovníčka s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z r. 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní.

Uhorská šľachta však považovala vzťah medzi zemepánmi a poddanými za vzťah čisto súkromnoprávny a nemienila na danom stave nič meniť.

Mária Terézia však bola pevne rozhodnutá situáciu riešiť. Dvor využil sťažnosti poddaných v niektorých zadunajských stoliciach (ktoré vyústili do otvorenej rebélie) a vydal pre ne v rokoch 1765 a 1766 čiastkové urbáre. V januári 1767 pristúpila Mária Terézia k vydaniu jednotného nariadenia – tereziánskeho urbáru.

Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Pôda, ktorú poddaní využívali, sa v urbári delila na tzv. intravilán, "domový grunt", a extravilán, "chotárny grunt", teda polia a lúky. Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti, bol povinný odpracovať ročne na panskej pôde (tzv. dominikáli) 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Na polovicu, štvrtinu alebo osminu usadlosti bola robota na panskom úmerne nižšia. Želiari s domom museli na panskom odpracovať ročne 18 dní, želiari bez domu 12 dní. Poddaní sa na tri dni v roku museli zúčastniť aj poľovačky svojho zemepána (ako nadháňači), zároveň boli povinní odviezť mu z poľa deviatok (teda jednu desatinu z úrody), a tiež doviezť z hory drevo. Sedliaci a želiari s domom museli za "domový grunt" platiť zemepánovi ročne jeden zlatý ako peňažnú rentu. Okrem deviatku boli poddaní povinní odovzdávať zemepánom aj tzv. dary: dve sliepky, dva kapúny, holbu topeného masla a kopu vajec (t.j. 5 tuctov, 5x12=60 vajec). Tridsať usadlostí spoločne odovzdávalo ročne jedno teľa. Tieto naturálne dávky mohli byť po dohode so zemepánom vymenené za financie.

Zavádzanie urbára narazilo spočiatku na mimoriadne ostrý odpor uhorskej šľachty. Na Slovensku sa najviac búrila šľachta v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Odvolávajúc sa na tradície protestovala proti zavádzaniu reforiem a žiadala zachovanie súčasného stavu. Napokon pod vplyvom okolností i neústupnosťou panovníčky sa podvolila. Do roku 1774 zaviedli tereziánsky urbár vo všetkých slovenských stoliciach.

Literatúra

• REBRO, Karol. Urbárska regulácia Marie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959. 666 s.
• TIBENSKÝ, Ján, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 1 : Dejiny. Bratislava : Obzor, 1971. 856 s. S. 394 – 395.
• Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526-1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s. S. 335 – 336.