Tesár čierny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ďateľ čierny
Tesár čierny
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Ďatle Piciformes
Čeľaď (familia) Ďatľovité Picidae
Rod (genus) Ďateľ Dryocopus
Druh (species) Ďateľ čierny D. martius
Vedecký názov
Dryocopus martius
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Tesár čierny
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Tesár čierny alebo ďateľ čierny (lat. Dryocopus martius) je druh z čeľade ďatľovité zástupca rodu Dryocopus z podčeľade pravé ďatle (Picinae). Je to najväčší európsky ďateľ. Má dĺžku tela asi 460 mm. Vďaka svojmu čiernemu sfarbeniu a červenej farbe na temene si ho nemožno v strednej Európe zameniť so žiadnym iným vtáčim druhom. Vyskytuje sa v dvoch rasách vo veľkej časti severnej a centrálnej palearktídy. V strednej Európe preferuje staršie bukové lesy.

V lete sa živia predovšetkým mravcami žijúcimi v dreve. Ich hniezda odkrývajú po celých plochách aj na väčších kmeňoch stromov. V zime sa zameriavajú na mraveniská. Tesár čierny je dôležitým staviteľom dutín pre množstvo druhov zvierat, ktoré sú viazané na väčšie stromové dutiny. Hniezdne dutiny si v strednej Európe zakladajú hlavne na hrubých bukoch s vysokým kmeňom. Vďaka reštrukturalizácii v lesníctve dokázal tesár čierny rozšíriť svoj hniezdny areál v Európe v priebehu 20. storočia silno na západ a na sever. V západnej Európe sa rozširovanie jeho areálu vo veľkej miere už zastavuje. V strednej Európe je to bežný hniezdič, miestami hojný, ktorý obsadzuje aj fragmentované lesy a malé lesíky.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Svojou veľkosťou a prevažne čiernym perím s červenou farbou na temeni je tesár čierny skoro nezameniteľný. Je veľký asi ako havran ale štíhlejší a so zreteľne dlhším chvostom. Odhliadnuc od hlavy pôsobí jednofarebne čierno. Z blízka a za dobrého svetla vidíme menšie odchýľky v odtieni čiernej. Vrchná strana je viac čierna a lesklá, perie má modrastý nádych. Spodná strana je matnejšia, zreteľne svetlejšia s jemným nádychom tmavosivej alebo hnedastočiernej. Obnosené perie sa neleskne a má farbu drevného uhlia. Ručné letky sú často svetlejšie než ostatné perie a s hnedastým odtieňom. U sediaceho tesára je nápadný jeho dlhý chvost, slúžiaci ako opora, ktorý je zreteľne rozdvojený a jednofarebne čierny. Zobák je sivobiely so zreteľnou tmavosivou špičkou, pri koreni široký, asi 5-6 cm dlhý. Dúhovka je u dospelých vtákov z diaľky biela, z blízky je svetlo krémovej farby.

Hlasy a inštrumentálne zvuky[upraviť | upraviť zdroj]

Svojim prejavom je to nápadný vták. Ozýva sa ďaleko počuteľným hlasom. Za priaznivých poveternostných podmienok ho možno zaznamenať aj do vzdialenosti vyše kilometra. Najčastejšie počuť jeho hlas "krr-krr-krr-krr-krr", ktorý používa za letu a melancholicky znejúce tiahle klesajúce volanie "klijéé.. klijéé..", ktoré vydáva za sedu, prezentujúc tak svoju prítomnosť a lokalizáciu alebo ak je vyrušený. Pri veľkej nervozite volá v krátkych intervaloch s niekoľko sekundovými odstupmi. Na konfliktnú situáciu poukazuje lomene znejúca obmena  – "klikje". Tieto hlasy počuť celý rok, s výnimkou neskorého hniezdneho obdobia a kŕmenia.

Iba v čase toku a v skorej fáze hniezdenia vydáva sexuálne motivované strofy "kuo.. kui-kui-kui-kui.." alebo "kli-kli-kli". Strofa pozostáva až z 20 elementov, pričom prvý element je od ostatných mierne odstúpený. Celkovo znie vysoko a kovovo. Týmto hlasom vytyčuje alebo potvrdzuje hranice svojho revíru. Okrem toho obe pohlavia vydávajú počas najväčšieho sexuálneho vzrušenia pri kopulácii zrýchľujúci sa rad tichých hlasov "Kia".

Tiché "Rür" možno počuť len v antagonistických situáciach a to iba v rámci druhu. Napríklad aj pri výmene na hniezde, čo poukazuje na skrytú agresivitu hniezdnych partnerov.

Okrem hlasu toku a tiahleho hlasu "kjéé" slúži i bubnovanie na označenie teritória, na získanie kontaktu a na upevnenie partnerstva. Jeden vír takého bubnovania pozostáva aj zo 60 úderov. Pri priemernej frekvencii 17 úderov za sekundu trvá jedna strofa aj tri sekundy. Bubnujú obe pohlavia. Samičky však zriedkavejšie a najčastejšie pomalšie, kratšie i tichšie. Na rozdiel od samíc, samci uprednostňujú na bubnovanie jeden hlavný strom, ktorý môže byť vzdialený od hniezdneho alebo ich hlavného spacieho stromu aj vyše kilometra.

V čase toku a počas hniezdenia často počuť demonštratívne klopanie. Býva rôznej hlasitosti. Ďatle ho používajú pri ukazovaní bútľavín a tiež poukazuje na preskokové jednanie v konfliktnej situácii, napríklad pri výmene na hniezde.[1]

Zvukové nahrávky akustickej prezentácie druhu – Na video nahrávke sú zreteľné nasledujúce zvukové prejavy: Hlas za letu samca – Hlas agresivity samca pri pristáti – Klikje volania samca, po ukľudnení hlas "Kjéé". Klopkanie samice poukazuje na preskokové správanie.

Migrácia[upraviť | upraviť zdroj]

V dospelosti stály vták, v celej svojej oblasti rozšírenia verný svojmu hniezdisku. Aj počas zimy s vysokou snehovou pokrývkou sa snaží zotrvať vo svojom hniezdnom teritóriu. Len silný nedostatok potravy ho prinúti ku potulkám, ktoré zvyčajne nebývajú na veľké vzdialenosti. Prečkajú v oblastiach kde je málo snehu alebo zletia z vyšších polôh do dolín. Ostáva nejasné, či svoje najsevernejšie hniezdiská pravideľne opúšťajú. Mladé vtáky zvyčajne odmigrujú len do 50 km. To v prípade že v okolí kde vyrástli je možné vytvoriť revír. V opačnom prípade dokážu zaletieť skoro do 500 km vzdialenosti, vo výnimočných prípadoch preletia až do vzdialenosti 1 000 km [2]. Stredoerópske tesáre migrujú prevažne západným alebo juhovýchodným smerom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Gorman (2004) s. 83
  2. Gorman (2004) s. 94

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Schwarzspecht na nemeckej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dieter Blume: Schwarzspecht, Grauspecht und Grünspecht. Neue Brehm-Bücherei 300. Westarp Wissenschaften Magdeburg 1996. S. 17 – 50. ISBN 3-89432-497-X
  • Gerard Gorman: Woodpeckers of Europe. A Study to European Picidae. Bruce Coleman, Chalfont 2004. S. 81–94; S. 44; 37;. ISBN 1-87284-205-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]